· pre rozvoj spoločnosti sú najužitočnejšími reakciami občanov ku vládnym orgánom «politkorektné» a formálne slušné texty s objemom do 4 strán, z ktorých by podriadený úradník, vládny činiteľ alebo poslanec mohli jednoznačne a presvedčivo pochopiť nasledovné:
> postsovietska štátna moc je — až na zriedkavé osobné výnimky — protiľudová bábková mafiózna korporácia, ktorá u premýšľajúcej časti spoločnosti nemá ani dôveru, ani autoritu;
> táto koná v medziach Božieho dopustenia a momentálne existuje iba preto, lebo svojim hlúpym (po všetkých stránkach) riadením ešte nestihla vytvoriť okolnosti, ktoré ju pochovajú podľa princípu «za čo bojovali, to ich aj odrovnalo»[576], ako tomu bolo už neraz v minulosti;
> takýto «status quo» nemôže trvať večne, čo v perspektíve zaváňa mnohými nepríjemnosťami pre tých, ktorí uspeli vo vláde alebo v biznise, a členov ich rodín, vrátane ich nástupcov.
Ničmenej v tom, že drvivá väčšina štátnych úradníkov, poslancov, predstaviteľov biznis-komunity sú takí, že ich samotných, ako aj ich činnosť nemožno charakterizovať pozitívne, a že v tom majú hlavnú «zásluhu» ich rodičia a celkovo rodiny — spočíva len jeden aspekt problému, ktorý v celej jeho plnosti možno stručne zhrnúť v prísloví «vznešené miesto nebýva prázdne»[577].
Druhý aspekt problému spočíva v tom, že v iných rodinách (a ak je detí niekoľko, tak občas aj v tých istých rodinách) vyrástli ľudia takého mravne-psychologického charakteru, že si nepriali alebo nedokázali sa stať kvalitatívne inou (parametrami mravnosti a etiky) štátnou a biznis- mocou v krajine, nevpustiac tak do vlády jej dnešnú kádrovú zostavu.
Časť z nich bola vychovaná v rodinách tak, že do dospelého života vošli so stabilným dobytčím typom režimu psychiky: z ich uhlu pohľadu im všetci všetko musia, a oni sami nemusia nikomu nič, nie sú v živote nikomu a ničím zaviazaní. Ich «činnosť» je zameraná na získanie rozmanitých pôžitkov, podľa možnosti s minimom úsilia z ich strany a bez akýchkoľvek ohľadov na okolitý svet a zodpovednosti za napáchané. V dôsledku toho oni, ak pracujú, tak pracujú ledabolo a nemožno im nič zveriť na zodpovednosť: bez permanentnej kontroly, prinútenia a garantovaného trestu za porušenia, všetko čo spravia pre druhých (a nie pre seba «najdrahších») bude urobené zle[578] — dokonca aj v prípade, ak im to profesionalizmus umožňuje urobiť dobre; ak možno niečo ukradnúť v podmienkach iluzórnej alebo garantovanej beztrestnosti — bude to ukradnuté; ak možno niečo pokaziť alebo znehodnotiť v nádeji na beztrestnosť (pokiaľ to nejde ukradnúť) — bude to pokazené a znehodnotené, buď z konkrétneho dôvodu, alebo v snahe uškodiť druhým len tak pre vlastné potešenie[579], alebo aby ukázali svoju «frajerinu» podobným ako sú oni, dobytkom-«banderlogom»; v určitých situáciách, pri vzplanutí citov, dokážu urobiť jednorázovo aj niečo dobré (až po vlastné samoobetovanie sa), ale to tiež, vychádzajúc zo želania predviesť svoju «frajerinu». Na zdĺhavú prácu, ktorá si vyžaduje sústredenosť a tým skôr — nezištnosť až do sebaobetovania — nie sú mravno-psychologicky spôsobilí.
Takéto typy sa vo «vládnucej strane» v riadiacej sfére môžu ocitnúť len na základe dedičného práva a na krátky čas v prípade, ak je riadiaca sféra viac-menej akcieschopná; ak sa v nej ocitajú masovo a bezalternatívne, tak sa jedná o záverečné štádium degradácie davo-«elitárnej» kultúry, tesne pred jej krachom (ako sa to stalo v r. 1917). Ak dedičné právo nefunguje dostatočne štatisticky masovo, tak sa v riadiacej sfére ocitajú vo výsledku protekcie niektorého z platných riadiacich pracovníkov. No udržať sa v nej a robiť kariéru oni nevedia a zostávajú v nej ojedinele len v tom prípade, ak niektorý z nadriadených riadiacich pracovníkov potrebuje pre seba lokaja a gaunera na vykonanie nejakých špecifických činov v jeho záujmoch.
Nakoľko najdostupnejšími pôžitkami v podmienkach davo-«elitarizmu» sú alkohol, ďalšie narkotiká a nemravnosť v «príjemnej spoločnosti», tak takéto typy (prepadávajúc procesu degradácie a nemajúc vôľu k tomu, aby mohli zmeniť svoj osud) dopĺňajú rady kriminálnej spodiny a lumpenu všetkých sociálnych skupín.
Podiel takýchto typov oboch pohlaví v zložení obyvateľstva postsovietskej RF počas postsovietskeho obdobia narástol, čo sa aj odráža v štatistike rozpadu rodín a vyššej úrovni zločinnosti v porovnaní so ZSSR[580]. No takéto typy existovali aj v sovietskych časoch. Existovali aj v Ruskom impériu. A v rokoch revolúcie a občianskej vojny práve oni tvorili masu ultrarevolucionárov-banditov, ktorí sa náhle stali «ideovými». V stalinských časoch (azda len s výnimkou obdobia «ježovčiny») práve oni tvorili základu masu kontingentu GULAGu, ale keďže pamäti a historicko-filozofické traktáty o tejto epoche nepísali oni, a «inteligenti» (typu I.A.Bunina a A.I.Solženicina) ich za ľudí nepovažovali, tak v dnešnom pokolení abstraktných «humanistov» sa o GULAGu sformovala iná predstava.
Druhá skupina tých, čo sa ocitli mimo «vládnucu stranu» (mimo sféru riadenia) — to sú viac-menej čestní ľudia, ktorí aspoň do katastrofy, ktorá rozbila ZSSR, viac-menej poctivo pracovali vo svojich profesiách mimo sféru riadenia. A práve preto, že takýto ľudia existujú a je ich mnoho, vzniká otázka: Prečo títo nebránili uchváteniu riadiacej sféry mafiózno organizovanou korporáciou idiotov a darebákov alebo sa snažili tomu zabrániť, no neboli v tom úspešní?
Veď ak by títo ľudia, ktorých čestnosť je potvrdzovaná prakticky ich prácou mimo sféru riadenia a celkovým ich životom, vstúpili do vlády a taktiež do tých spoločenských inštitútov, ktoré sú viac-menej spojené s prvými etapami plnej funkcie riadenia vo vzťahu k spoločnosti (veda a vzdelávací systém) — tak k roku 1985 by na všetkých úrovniach hierarchie straníckej a štátno-hospodárskej moci v ZSSR stáli celkom iní ľudia, čo sa týka mravno-etických kvalít a chápania sveta. V takomto dejinnom variante by vo vede, v štátnej a biznis- moci nebolo miesto pre takých činiteľov ako A.N.Jakovlev, A.G.Aganbegjan, T.I.Zaslavskaja[581], M.S.Gorbačov, A.A.Sobčak, B.N.Jeľcin, E.T.Gajdar, A.B.Čubajs, V.S.Černomyrdin, B.E.Nemcov, S.V.Kirijenko, B.A.Berezovskij, V.A.Gusinskij, A.V.Abramovič, M.B.Chodorkovskij, M.D.Prochorov a mnohých ďalších.
V dôsledku toho by na prestavbu a následné idiotsko-darebácke reformy v duchu liberálno-buržoázneho kryptokoloniálneho kapitalizmu v našej spoločnosti neexistovali zámienky, z ktorých hlavné boli:
· vedecko-technické a ekonomické zaostávanie ZSSR v masovo vyrábanej produkcii od najrozvinutejších[582] kapitalistických štátov;
· mravno-etické problémy vo vzájomných vzťahoch medzi «vládnucou stranou» a zvyškom spoločnosti v podobe ničím nepodloženého prednostného prístupu predstaviteľov «vládnucej strany» a členov jej rodín k spotrebe spoločného verejného bohatstva, a z roka na rok narastajúcej (v po-stalinskom období) nezodpovednosti predstaviteľov «vládnucej strany» a členov ich rodín za nedotiahnuté veci, za zneužívanie svojej funkcie a sociálneho statusu, ako aj za zjavné trestné činy.
· alkoholizácia života spoločnosti a ňou generovaná kriminalita, lumpenizácia a biologická degradácia obyvateľstva, čo sa stalo progresívne narastajúcou zložkou politiky Politbyra ÚV KSSZ v po-stalinskom období[583].
Odpoveď na poslednú zadanú otázku je v podstate rovnaká, ako aj odpoveď na otázku o príčinách skazenosti k dnešnému dňu sformovaného riadiaceho korpusu a jeho neschopnosti v riešení úloh spoločenského rozvoja: nie obsah a charakter vysokoškolského vzdelania; nie obsah a charakter povinného školského vzdelávania; ale hlavne nesprávna výchova v rodine, predovšetkých v aspekte formovania u detí (budúcich dospelých) ich chápania zmyslu života ako iniciatívnej starostlivosti a zodpovednosti za prítomnosť a budúcnosť a vôľových kvalít. Špecifikum odpovede je však trochu iné.