Ide o to, že z pohľadu majiteľov a pohlavárov akejkoľvek davo-«elitárnej» kultúry, je ideálnym predstaviteľom prostého ľudu ten — kto je vyučený profesii, čestne pracuje, mimo prácu rešpektuje zákony, «mentálne» je lojálny sformovanej sociálnej organizácii[584], a pritom nestrká nos do reálnej politiky, t.j. nepreniká do sféry riadenia celkového života spoločnosti s vlastným určovaním cieľov a vôľou zameranou na dosiahnutie týchto vytýčených cieľov[585].
Dokonca tie druhy činnosti, ktoré sa zakladajú na vedomostiach a zručnostiach riadiaceho charakteru, v davo-«elitárnych» kultúrach sa ocitajú v moci tohto princípu, čoho príkladom je heslo «armáda je apolitická», ktorého moc nad umami dôstojníckej zostavy armády, flotily a tajných služieb uľahčila realizáciu štátnych prevratov v r. 1917 a r. 1991, a v priebehu 1990-tych rokov umožňovala bábkovej klike «gajdarov-čubajsov-mau», stvárnenej «všeľudovo zvoleným» B.N.Jeľcinom devastovať krajinu.
Práve v dôsledku princípu «armáda je apolitická» sa v rôznej dobe, v rôznych historických okolnostiach stali L.G.Kornilov, L.J.Rochlin nepripravenými na to, aby priaznivo zareagovali na «výzvy doby», ale prejavili sa ako zlí politici a ich aktivity stroskotali; a iní, v dôsledku politickej slepoty spojenej s ambicióznosťou, boli vtiahnutí do vyložene antiruských politických projektov (M.V.Alexejev, A.V.Kolčak, G.K.Žukov, A.I.Lebeď, P.S.Gračjov).
Preto vo všetkých davo-«elitárnych» kultúrach je vždy prítomná zložka, ktorá je tak či onak zameraná na reprodukciu z pokolenia na pokolenie takéhoto «ideálneho predstaviteľa prostého ľudu». Táto zložka sa realizuje jak cez sociálnu organizáciu a činnosť spoločenských inštitútov, tak aj cez egregoriálny segment života spoločnosti. Má svoje vlastné špecifikum v každej kultúrne svojráznej spoločnosti. Pritom je stabilnejšia a zachováva seba aj svoju funkčnosť dokonca aj po zmene legislatívy a politickej organizácie spoločnosti, pretože pracuje prevažne na základe rôznorodých psychologických automatizmov — jak vedomých, tak aj nevedomých, a nie na základe cielenej vedomej vôle každého z množstva ľudí. A práve pre poslednú okolnosť osobitú úlohu v tomto systéme reprodukcie «ideálnych predstaviteľov prostého ľudu» zohrávajú rodové egregory.
Počas mnohých storočí nadvlády stavovsko-kastového klanovo-hierarchického zriadenia na Rusi takisto fungoval systém reprodukcie «ideálneho predstaviteľa prostého ľudu» — otroka a nevoľníka[586], z pokolenia na pokolenie. V dôsledku toho v informačno-algoritmickom zabezpečení rodových egregorov prostého ľudu nebola informácia celospoločenského významu, na základe ktorej by jednotlivec mohol prekročiť hranice tej-ktorej úzkoprofesionálnej činnosti a z Ja-centrického kruhu záujmov, geograficky lokalizovaných v bezprostrednej blízkosti miesta jeho pobytu, a tematicky vo sfére jeho profesionálnej činnosti. Je to charakteristické pre drvivú väčšinu rodových egregorov prostého ľudu, z výnimkou tých rodov, v ktorých sa niektorý z predkov dokázal pripojiť na egregory genetického jadra daného ľudu alebo regionálnej civilizácie, v dôsledku čoho prístupové práva k informácii a algoritmike egregoru genetického jadra boli prenášané na jeho potomkov v rodových líniách. Avšak na svoju realizáciu v živote musí byť takéto «egregoriálne právo» jednotlivcom vyžiadané uvedomelou disciplinovanou vôľou, k čomu kultúra a systém davo-«elitárnych» spoločností nielenže nevytvára podmienky, ale snaží sa aj tvrdošijne potláčať svojvoľné prenikanie prostých ľudí do sféry «kompetencie» výlučne «elity».
Okrem toho, do tejto charakteristiky rodových egregorov prostého ľudu nezapadá ani informačno-algoritmický obsah rodových egregorov predstaviteľov židovsko-judejských diaspór, nech už je to kdekoľvek, vrátane územia Ruskej mnohonárodnej regionálnej civilizácie. Ako možno pochopiť z predchádzajúceho textu v kapitolách 4 a 6, je to dôsledok tej osobitej misie, ktorá bola uložená na židovsko-judejské diaspóry majiteľmi a pohlavármi biblického projektu zotročenia ľudstva v mene Boha. V dôsledku toho značná časť predstaviteľov židovsko-judejskej diaspóry je vždy psychologicky pripravená uchvátiť moc, špeciálne voči etniku obklopujúcemu diaspóru.
Vyjasniac si tieto principiálne postoje, obrátime sa k obsahu algoritmiky druhých nábožensky podmienených egregorov, fragmentmi ktorých boli rodové egregory väčšej časti prostého ľudu Ruského impéria.
Historicky sformované kresťanstvo (vrátane jeho «pravoslávnej» vetvy, kultivovanej hierarchiou RPC behom posledného tisícročia) je priamo a bezostyšne zamerané na formovanie «ideálneho predstaviteľa prostého ľudu» — otroka a nevoľníka:
«Otroci, podriaďujte sa svojim telesným pánom so strachom a chvením, v jednoduchosti srdca svojho, ako Kristovi, nie iba s predstieranou ochotou, ale ako otroci Kristovi, plniaci Božiu vôľu z duše a slúžiaci horlivo ako Hospodinovi, a nie ako ľuďom, vediac, že každý dostane od Hospodina podľa miery dobra, ktoré vykonal, či je otrok, alebo slobodný (list apoštola Pavla Efezanom, 6:5-8)[587].
Tento program správania sa v priebehu storočí úspešne vštepil do rodových egregorov tej časti prostého ľudu, ktorá tvorila väčšinu slovanského a etnicky iného obyvateľstva čo prijalo «pravoslávie» a nepatrilo k znacharským védickým klanom, ktorých rodové línie siahajú do predkresťanského staroveku, a ich rodové egregory nesú inú informáciu a algoritmiku.
V tej časti prostého ľudu, ktorá vyznávala historicky sformovaný islam, prispôsobený na obsluhu politických potrieb «elity» (rovnako ako historicky sformované kresťanstvo), bola do psychiky ľudí vštepená myšlienka, že «všetko je v rukách Alaha»[588], pritom sa však nijako nevysvetľovalo, ako, nasledujúc vôľu Alaha, je každý človek POVINNÝ a môže realizovať svoje predurčenie — byť námestníkom Alaha na Zemi. «Vôľa Alaha» v aspekte politickej organizácie života spoločnosti bola interpretovaná ako vnútrosociálna moc «elity» a osobná moc niektorého z jej lídrov-stelesnení, v mnohých prípadoch oficiálne nazývaných titulom «vládca pravoverných» napriek tomu, že z Koránu je jednoznačne zrejmé, že:
· jediným vládcom pravoverných je Boh, po arabsky «Alah»,
· medzi Ním a kandidátmi na pravovernosť nikto iný na to nemá právo; a ten, kto prijíma svojský výmysel takýchto «vládcov pravoverných» za «vôľu Alaha» je odpadlík od Boha a istinného Islamu[589].
V tej časti obyvateľstva, ktorá vyznávala budhizmus, sa ako zmysel života kultivovali dve idey:
· vyslobodiť sa z postupnosti prevteľovaní,
· a trpieť všetko, čo sa v živote deje s nekonečnou pokorou, pretože všetky útrapy nášho života sú «karmickou odplatou» za hriechy predchádzajúcich životov[590].
Pritom budhistická obradnosť, architektúra dacanov[591] a normy správania veriacich v nich sú, podľa našich dojmov, «najpokročilejšími» v porovnaní s inými vo veci poníženia človeka pred svojou «elitou» — «osvieteno-prebudeným» budhistickým duchovenstvom.