Takto vyzeralo informačno-algoritmické zabezpečenie nábožensky podmienených egregorov, pod mocou ktorých boli rodové egregory prostého ľudu k roku 1917.
Historickou realitou je, že Veľká Októbrová socialistická revolúcia zlikvidovala tie stavovsko-kastové a súkromnícke finančné obmedzenia, ktoré v Ruskom impériu neumožňovali väčšine prostého ľudu realizovať svoj poznávaco-tvorivý potenciál vo veci spoločenského rozvoja. A v dôsledku toho mnohí znamenití činitelia rôznych odvetví sovietskej epochy, ktorých osobnostno-psychologické a profesionálne sformovanie pripadlo na obdobie rokov 1910 až 1930, si mohli osvojiť a realizovať svoj poznávaco-tvorivý potenciál tak, ako to nebolo možné v ktorýchkoľvek iných pamätných časoch dejín vlasti[592].
A ak sa obrátime k spomienkam detí robotníkov a roľníkov, ktorých detstvo a mladosť pripadli na roky revolúcie a občianskej vojny, tak sa vyjasní nasledovné: keď sa skončila občianska vojna a krajina vstúpila do obdobia obnovy a rozvoja, oni sa na tom chceli podieľať — ako robotníci, roľníci, inžinieri, lekári, učitelia, vedci; niekto sa chcel stať umelcom, maliarom, činiteľom iných umení; no málokto sa chcel stať profesionálnym riadiacim pracovníkom — straníckym alebo štátnym činiteľom[593]; málokto sa chcel, dokonca po hrôzach občianskej vojny, ktoré mnohí z nich pocítili osobne, stať veliteľom Robotnícko-roľníckej Červenej armády a flotily.
To posledné sa stalo problémom pre kádrovú politiku boľševikov, ako aj pre účel upevnenia pozície a rozšírenia podielu ideovo presvedčených boľševikov vo veliteľskej zostave Ozbrojených síl ZSSR konca 1920-tych až prvej polovice 1930-tych rokov. ÚV VKS(b) uskutočnil niekoľko špeciálnych náborov[594] členov strany spomedzi pracujúcej mládeže, absolventov „robfak“-ov[595] na štúdium v školách všetkých druhov vojsk. A tí, ktorí sa nechceli stať veliteľmi, mali právo odmietnuť špeciálny nábor, za čo však boli vylúčení zo strany, pre porušenie straníckej disciplíny. A mnohí tak aj robili, po čom im nikto nebránil nastúpiť na civilné VŠ ani naďalej pracovať v národnom hospodárstve (t.j. za odmietnutie študovať vojenské veci a slúžiť na základe špeciálneho náboru ÚV VKS(b) žiadne represie vo forme sedenia v GULAGu a iných hrôz — neboli: zákonnosť sa dodržovala).
No mnohí z povolaných špeciálnym náborom ÚV, ktorí si čestne odslúžili v Ozbrojených silách ZSSR 25 i viac rokov a v mierkach vtedajšieho vojenského profesionalizmu urobili celkom dobrú kariéru, na sklonku svojich rokov aj naďalej ľutovali, že špeciálny nábor ÚV im neumožnil realizovať ich sny z detstva a mladosti, hoci si plne uvedomovali, že povinnosť boľševika byť pripraveným k ochrane socialistickej Vlasti[596]vojenskou mocou bola naliehavou potrebou tých rokov a oni ju naplnili svedomito a čestne.
A tieto dejinné fakty vedú k otázke: A kto sa v tých istých rokoch chcel stať štátnym činiteľom a robiť kariéru v stranícko-štátnom aparáte?
Ukazuje sa, že robiť kariéru riadiacich pracovníkov, vrátane v štátnom aparáte, si želali predstavitelia tých skupín obyvateľstva Ruského impéria (ktoré po jeho rozpade neemigrovali, ale zostali v Sovietskom Rusku) — ktoré sú označované slovom «inteligencia», t.j. držitelia vzdelania od neúplného stredného a vyššie; a taktiež deti dorevolučnej «inteligencie».
Ak by Nikolaj II svojou vonkajšou a vnútornou politikou, egregoriálne podriadenou antiruskému impérskemu egregoru Veľkej Británie cez imperátorku Alexandru Fjodorovnu[597], nepriviedol krajinu do revolúcie a krachu vtedajšieho spoločenského zriadenia[598], tak na rozdiel od detí prostého ľudu, všetky deti «inteligencie» by sa venovali každý niečomu: niekto biznisu, niekto by začal robiť úradnícku alebo vojenskú kariéru, niekto by sa uplatnil vo vede, v inžinierskej oblasti, v umení atď. A realita je taká, že drvivej väčšine z nich Veľká Októbrová socialistická revolúcia nielenže neodkryla akékoľvek nové možnosti osobnej sebarealizácie, ale v čomsi ich aj ohraničila. Predovšetkým im ohraničila spotrebiteľské možnosti, znížila úroveň spotreby ich rodín a rozbila určité nádeje na rast sociálno-hierarchického statusu v buržoáznej davo-«elitárnej» spoločnosti impéria[599].
Napriek tomu, prinajmenšom boli gramotní, narozdiel od približne 85 % predstaviteľov prostého ľudu nevediaceho zavše ani čítať, ani písať, a už toto bolo v tej dobe dostatočným k tomu, aby pri verejnej ukážkovej lojálnosti Sovietskej vláde vošli do riadiacej sféry. Niektorí z nich aj tak zostali apolitickými spotrebiteľmi či «vnútornými emigrantmi», nepriateľmi Sovietskej vlády a ideálov socializmu, a iní prijali zmysel života danej epochy a čestne slúžili ľudu.
A to ešte nie je všetko. Ak sa obrátime k dejinám občianskej vojny, k tomu, ako utkvela v pamäti detí tej doby, tak vyjde najavo ešte jeden fakt, dôležitý pre pochopenie nasledovných dejín. Tam, kde Sovietska vláda, zriadená spočiatku na celom území Ruského impéria, neokupovaného Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom, bola vystriedaná vládou bielogvardejských režimov, decká pri pouličných hrách na vojnu[600] sa delili podľa toho, na ktorej strane v občianskej vojne stáli dospelí členovia ich rodín[601]. Rozdelenie malo jasne vyjadrený triedny charakter: deti robotníkov a roľníckej bedače — na jednej strane «frontovej línie», a deti trhovníkov, kulakov, popov, mnohých predstaviteľov «pracujúcej aristokracie» (najviac platení vysokokvalifikovaní pracovníci) a „bielo“ naladenej časti zvyšnej «inteligencie» — na druhej strane. A kým v pouličných hrách na vojnu červené deti víťazili na území, ktoré bolo v moci bielych, tak biely kozáci vstupovali do detských hier na strane svojich, a červené decká opúšťali pole boja pod hrozbou, a občas aj v dôsledku použitia korbáčov.
No koniec koncov dospelí červení zvíťazili, a začal sa mierový život krajiny bez akejkoľvek reálnej perspektívy obnovenia kapitalizmu (a tým skôr — stavovsko-kastového režimu a monarchie) v dohľadnej budúcnosti[602]. Deti, hrajúce sa v rokoch občianskej vojny na ulici na vojnu, s jasným vedomím toho, kto je koho nepriateľom a prečo — napokon vyrástli. Červení začali vstupovať do Komsomolu[603]. A bieli? — Bieli... tiež začali vstupovať do Komsomolu, s tým, že verejne oznámili zrieknutie sa svojich «triedne cudzích» rodičov a prerušenie s nimi kontaktov, alebo vstupovali tam, kde ich nikto nepoznal, nakoľko rodiny, ktoré počas občianskej vojny podporovali bielych, sa zbavovali dedičstva minulosti, a dosť často menili miesto svojho pobytu a vymýšľali si nové životopisy.
Prešiel nejaký čas. Komsomolci oboch druhov vyrástli, začali viesť dospelý život a mnohí z nich sa stali členmi vládnucej strany. V druhej polovici 1930-tych rokov sa ukázalo, že deti červených sa stali robotníkmi, poľnohospodármi, inžiniermi, lekármi, učiteľmi, veliteľmi Červenej armády a flotily (vrátane aj prostredníctvom špeciálnych náborov ÚV VKS(b) o čom bolo povedané skôr) atď. A deti bielych? — Nie všetky, ale mnohé sa ocitli: niektoré v obchode, niektoré vo výkonnom výbore[604] a ďalších formách byrokracie, a niektorým sa podarilo urobiť kariéru v «orgánoch» VČK-OGPU-NKVD[605].
Čo sa týka predstaviteľov židovsko-judejskej diaspóry, tak drvivá väčšina židovského obyvateľstva impéria bola k začiatku revolúcie gramotná — minimálne vedeli čítať a písať. Stačilo to k tomu, aby mohli začať robiť kariéru v stranícko-štátnom aparáte novej vlády. A ak nie väčšina, tak veľká časť židovsko-judejskej diaspóry revolúciu podporila, vrátane aj preto, že medzi jej vodcami na všetkých úrovniach bolo množstvo «svojich» a revolúcia obsahovala judejsko-internacistickú zložku. Niekto z nich sa stal presvedčeným boľševikom a dokazoval to svojou prácou v prospech socialistickej mnohonárodnej Vlasti, dokazoval to životom, a dokonca aj smrťou, často nespravodlivou a krutou v mučiarňach samotného ZSSR. A niekto, ako bol vychovaný v duchu biblického internacizmu a judejskej namyslenosti, tak si tento duch aj v sebe zachoval do konca svojich dní a odovzdal ho svojim deťom a vnukom[606], pričom stihol ZSSR narobiť nemálo škody počas svojho aktívneho života[607].