V tejto súvislosti ešte raz pripomenieme, že internacisti sa postarali o to, aby predstavitelia dôstojníckeho korpusu a impérsky činitelia v revolúcii 1917 a v občianskej vojne vystúpili v úlohe protivníkov porevolučnej moci. Kampaň vrážd dôstojníkov flotily v Helsingforse[608] (*Helsinkách*) i všade v armáde, nimi úspešne zrealizovaná po februárovej (purim-skej) revolúcii 1917, bola zameraná práve na to, aby si vytvorili voľné miesta pre svoju perifériu v porevolučnej vláde v Rusku.
Takto sa informačno-algoritmické zabezpečenie rodových egregorov prostého ľudu, nastaviac v detstve a mladosti záujmy — zmysel života — prejavilo v štatistike zamestnanosti a pracovných činností dospelých v prvých desaťročiach Sovietskej vlády.
A analogické, zdanlivo prirodzené sústredenie záujmov predstaviteľov prostého ľudu mimo sféry riadenia je typické pre všetky davo-«elitárne» kultúry. Henry Ford, zakladateľ «automobilového impéria», ktorý sám pochádzal z prostého ľudu, a podstatou svojej činnosti bol jedným z prvých amerických boľševikov[609] a odporcov svetového judejského internacizmu, bez toho aby sa púšťal do analýzy procesov formovania práve takejto štatisticky prevládajúcej psychológie, povedaclass="underline"
«Výber <kandidátov pre postup na vedúce funkcie> nie je ťažký. Prebieha sám od seba napriek všetkým rečiam o nedostatku príležitostí postúpiť vyššie. Priemerný robotník si viac cení slušnú prácu, než povýšenie.
Ledva 5 % spomedzi všetkých, čo dostávajú pracovnú mzdu <t.j. z aktívnej dospelej populácie>, sú ochotní prevziať na seba zodpovednosť a väčší objem práce <t.j. väčšiu starostlivosť o spoločné dielo>, ktoré sú spojené so zvýšením platu. Dokonca počet tých, ktorí by chceli byť povýšený na vedúcich kolektívov, tvorí len 25 %, a väčšina z nich prejavuje túto odhodlanosť len preto, lebo plat je tu vyšší, než u stroja. Ľudia, ktorých priťahuje mechanika, ale majú strach pred vlastnou zodpovednosťou, prevažne, prestupujú do výroby nástrojov, kde je plat značne vyšší, než v bežnej výrobe. Avšak, drvivá väčšina si praje zostať tam, kde sa práve nachádza. ONI CHCÚ BYŤ VEDENÍ, CHCÚ, ABY VO VŠETKÝCH PRÍPADOCH ROZHODOVALI ZA NICH DRUHÍ A SŇALI Z NICH ZODPOVEDNOSŤ <A STAROSŤ>[610]. Preto najväčší problém, nezávisle od veľkosti ponuky, nespočíva v úlohe nájsť tých, ktorí si povýšenie zaslúžia, ale <v úlohe nájsť> tých, čo si ho prajú» (zvýraznené nami v citáte, H.Ford. Môj život, moje úspechy, 6. kapitola «Stroje a ľudia»).
Pričom H.Ford rozpráva o USA, kde, ako sa zvykne uvažovať v liberálnych kruhoch, je osoba od začiatku slobodnejšia, sociálna organizácia demokratickejšia, a obyvateľstvo je celkovo iniciatívnejšie, tvorivejšie a komunikatívnejšie, než v monarchickej a postmonarchickej Európe, a tým skôr než v Rusku, «krajine otrokov a dozorcov». T.j. vplyv informácie a algoritmiky rodových egregorov prostého ľudu (v aspekte formovania zmyslu života osoby), odvádzajúci záujmy jednotlivca mimo sféru riadenia je objektívnou danosťou pre všetky davo-«elitárne» kultúry.
No aj tak, ak sa obrátime k životopisom tých prostých ľudí, ktorí sa dokázali uplatniť v profesiách mimo sféru riadenia, je potrebné dodať, že títo ľudia boli v práci svedomití a SAMI si jasne uvedomovali hranice, za ktorými (pri ich prekročení) strácajú svoju kompetentnosť. A uvedomujúc si hranice svojej kompetentnosti, nezasahovali do iných sfér činnosti ani radami, ani kvôli tomu, aby sa «predviedli»[611], ale dôverovali tým profesionálom, ktorí v nich pracovali; v komplexných projektoch, ktorých realizácia si vyžadovala spoluprácu profesionálov rôznej špecializácie, oni vyjadrovali svoje želania ohľadom výsledkov, ktoré sa snažili získať pre zabezpečenie svojej vlastnej profesionálnej činnosti.
Avšak uvidieť projekt vcelku a zhodnotiť kvalitu jeho riadenia a profesionalizmus koordinátorov-riadiacich pracovníkov, kvôli úzkosti svojho profesionalizmu väčšinou nedokázali. Z tohto dôvodu len zriedkakedy mohli bezchybne vedomo-podložene presadiť zo svojho prostredia spôsobilých vedúcich[612].
Otázky (*vlastného*) sociálneho postavenia, podmieneného sférou činnosti a obsadenou funkciou, ich v podmienkach budovania socializmu a komunizmu, ktorého ideálom boli verní, nezaujímali. Nezaujímala ich ani otázka o hromadení osobného bohatstva, aby v spotrebe rôznych vymožeností prevyšovali iných[613].
A takýto bol ich postoj ku všetkému, čo sa dialo v riadiacej sfére, počas celého ich života: aj v Stalinskej epoche, aj v neskoršom období, keď byrokracia, ktorá sa sformovala do exploatátorskej triedy a zliala do jedného celku s medzinárodnou mafiou «bratov»-masonov, nastavila kurz na obnovu kryptokoloniálneho kapitalizmu a rozčlenenie krajiny — považujúc sa za nekompetentných v úlohe riadenia štátu, vyjadrovali svoje želania a celkovo s dôverou sa stavali k straníckym a štátnym činiteľom, predpokladajúc, že kádrová politika v straníckom a štátnom aparáte stojí na výbere najlepších ľudí, čo sa týka znalostí, mravno-etických a pracovných kvalít[614].
A hoci sféra riadenia nebola pre predstaviteľov tých pokolení pochádzajúcich z prostého ľudu príťažlivou, napriek tomu, ak si dielo, ktoré si oni vybrali, vyžadovalo aby profesionál — nie riadiaci pracovník — prevzal na seba riadiace funkcie, tak si osvojovali aj tieto funkcie. Niektorí z nich sa stali vynikajúcimi riadiacimi pracovníkmi vo svojich pracovných odvetviach: letecký konštruktér A.S.Jakovlev, delostrelecký konštruktér V.G.Grabin, S.P.Koroljov — k takýmto ľuďom patrili.
Takýchto ľudí zaujímala samotná práca a výsledky, a nie kariéra. Mnohí z takýchto vynútených riadiacich pracovníkov (ako riaditelia veľkých podnikov, konštruktérskych kancelárií a vedecko-výskumných inštitútov) sa stávali poslancami Sovietov rôznych úrovní. A keď sa po absolvovaní takejto zdĺhavej a neľahkej cesty ocitli vo sfére štátneho riadenia, prinášali úžitok spoločenskému rozvoju oveľa viac, než I.D.Kobzon, A.M.Kabajeva, S.V.Chorkina a drvivá väčšina dnešných poslancov, akože profesionálnych politikov.
V stalinskom období sa profesionálni byrokrati príliš nemiešali do ich práce, a veľmi sa nesnažili ich «vytlačiť» a zameniť vo vedení podnikov (v mnohých prípadoch nimi vytvorenými od nuly), na čele ktorých stáli, pretože pracovná nekompetentnosť bola trestaná veľmi prísne — bezcitne a nemilosrdne. V po-stalinskom období sa situácia zmenila, a profesionálni byrokrati, prahnúci po sláve, vyznamenaniach a vysokých výplatách, začali «vytláčať» tento typ ľudí a obsadzovať ich funkcie, výsledkom čoho práca, ktorá bola predtým úspešne realizovaná, spela ku krachu. Jedným z najvýraznejších príkladov tohto druhu bol osud Rostislava Jevgenjeviča Aleksejeva (1916 — 1980), pod vedením ktorého boli v oblasti techniky uskutočnené dva prelomové objavy: výroba lodí na podvodných krídlach («Rakety», «Meteóry», «Kométy») a vytvorenie ekranoplánov. «Vytlačili» ho z vedenia, pochovali, a pod vedením byrokrata-nástupcu projektovo-konštruktérska vedecká škola a jej dielo zvädli ešte do začiatku prestavby, ktorá ich nadobro dorazila.