Taliansky sociológovia v rámci analýzy mládežníckeho slangu zistili, že slang sa mení približne raz za päť rokov. Takto behom storočia vstupuje do života 20 pokolení, ktoré sa v niečom psychologicky navzájom odlišujú a tieto odlišnosti vyjadrujú v slangu. A hoci by bolo zaujímavé sa oboznámiť s psychologickými portrétmi všetkých takýmto spôsobom sa vyčleňujúcich pokolení v domácich dejinách konca 19. — začiatku 21. storočia, avšak toto nepatrí k cieľom aktuálnej práce. Môžeme opísať len niektoré z nich.
Tí, ktorých detstvo a mladosť pripadli na 1930-te až 1940-te roky, sú charakteristickí tým, že medzi ich rodičmi ešte nebolo sformované osobné a rodinné vyčleňovanie sa podľa princípu «elita — prostý ľud»: ono sa ešte len formovalo úmerne izolovaniu sa byrokracie od spoločnosti. No deti už vnímali toto sociálne rozvrstvenie vo svojej psychike, a ak sa aj nevyčleňovali jeden od druhého vo svojich hrách, tak vo svojej psychike niesli tendencie k vyčleňovaniu sa v budúcnosti. Okrem toho, značná časť predstaviteľov týchto pokolení bola vystrašená udalosťami r. 1937 a obdobia hitlerovskej okupácie mnohých území krajiny, a od týchto strachov sa nedokázali oslobodiť do konca svojich dní. Podriadenosť strachom v podstate vyradila takýchto ľudí z množiny aktívnych činiteľov spoločenského rozvoja a napomáhala u nich rozvoju apoliticko-spotrebiteľského, bezcharakterno-konformného postoju k životu — jak u nich samotných, tak aj u ich detí a vnukov, ktorých detstvo a mladosť pripadli na obdobie od začiatku 1960-tych rokov do začiatku prestavby.
No v tých istých pokoleniach bol aj veľký podiel tých, ktorým Víťazstvo vo Veľkej Vlasteneckej vojne dalo krídla (prvý kozmonaut J.A.Gagarin bol jedným z nich). Aj v mravno-psychologickom ohľade boli v mnohom identickí tým predstaviteľom prvých pokolení budovateľov socializmu v ZSSR, ktorí si zvolili profesie mimo sféru riadenia, svedomite v nich pracovali, uvedomujúc si hranice svojej kompetentnosti, a nemiešali sa do tých pracovných oblastí, voči ktorým boli nekompetentní, dôverujúc tým profesionálom, ktorí v nich pracovali. Rovnaký bol aj ich vzťah ku sfére riadenia.
Avšak v čase ich vstupu do aktívnej fázy tvorivej činnosti sa kádrová politika chruščevsko-brežnevskej byrokracie odlišovala od kádrovej politiky stalinizmu. Väčšinou sa už nemohli stať riadiacimi pracovníkmi ani v tých prípadoch, keď si to situácia žiadala, nakoľko nepatrili ku klanom byrokratickej nomenklatúry. Riadiace funkcie boli v drvivej väčšine prípadov obsadzované «pánmi-byrokratmi», a skutoční profesionáli — ľudia činu — v chručšovsko-brežnevsko-gorbačovskom období[615], obzvlášť ak neklamali v prospech straníckych a štátnych papalášov, mohli byť len poradcami vládnucich byrokratov, v lepšom prípade — v hodnosti ich «zástupcov pre oblasť vedy», «hlavných inžinierov» a pod. V dôsledku nadvlády marxizmu boli ich sociologicko-ekonomické pohľady, sformované školou a univerzitami, neadekvátne a nepoužiteľné pre riadenie, následkom čoho tí z nich, ktorí si želali rozvoj socializmu a zlepšenie života v krajine, sa ocitli vo svojho druhu «mentálnej pasci», z ktorej sa z rôznych príčin nevedeli dostať: k tomu bolo potrebné sa nespoliehať na «nevýslovnú múdrosť» Politbyra ÚV KSSZ a analytických služieb KGB, MVD, GRU, ale vziať ráznu zodpovednosť za osud krajiny a ľudstva na seba[616].
No okrem nich a zastrašených dali tieto pokolenia aj prvé skupiny ľudí, narodených a vychovaných v ZSSR, ktoré boli v opozícii ideálom socializmu — «šestdesiatnikov»[617] a následných disidentov liberálno-buržoázneho prozápadného typu. Títo sú charakteristickí nie tým, že by boli «romantikmi-idealistami bez bázne a hany», akými ich predstavujú, ale tým, že nemali vôľu a boli posadnutými. Ich chápanie sveta sa sformovalo na základe odmietania marxistických textov a skláňania sa pred nemarxistickými a antikomunistickými textami, avšak nie na základe ich vlastného precítenia života a jeho pochopenia.
Teraz sa obrátime k psychológii pokolení, ktorých formovanie osobnosti pripadlo na druhú polovicu 1950-tych — 1970-tych rokov. Pre väčšinu z nich, bez delenia na deti «elity» a «prostého ľudu», bola charakteristická orientácia na spotrebu, a nie na tvorbu. Prejavilo sa to napríklad v tom, že profesionálny parazit O.Bender sa stal idolom, vzorom napodobovania pre mnohých z nich, hoci v chápaní sveta mravno-eticky zdravých ľudí sa také typy ako Ostap Ibrahimovič Bender a Pavel Ivanovič Čičikov[618]javia ako hrozba pre spoločnosť, horšie od Trockého a Hitlera.
K momentu narodenia týchto pokolení sa v ZSSR už sformoval stabilne fungujúci systém «sociálnych výťahov» (ak to povieme v jazyku davo-«elitarizmu»), a reálne — systém výberu a nasadenia kandidátov do sociálno-riadiacich funkcií. V prvej triede, tesne pred pravidelným výročím Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, všetci vstupovali k „októberčatám“[619]; v tretej triede, zvyčajne na deň narodenia V.I.Lenina, takmer všetci (až na zriedkavé výnimky, podmienené veľmi hrubým správaním alebo zlým prospechom v škole) vstupovali k pionierom; vo veku 14 rokov, v siedmej triede, masovo vstupovali do Komsomolu, a predstavitelia menšiny, ktorí z nejakých príčin nevstúpili do Komsomolu vo veku 14 rokov, vstupovali doň individuálne vo veku približne do 22 — 23 rokov (v Komsomole zotrvali do 28. rokov).
Vo všetkých týchto detsko-tínedžersko-mladíckych organizáciách sa konali hry na demokraciu pod dozorom pedagogickej zostavy škôl, straníckych organizácií škôl a nadriadených výborov Komsomolu a strany. Pritom deti si sami medzi sebou volili vedúcich októberčatských pätíc («hviezdičiek»), na ktoré sa delila trieda, a ktoré medzi sebou súťažili o lepšie študijné výsledky; sami si volili vedúcich pionierskych krúžkov v triede a predsedov rady triedneho pionierskeho oddielu; volili rady pionierskych školských družín, triednych komsomolských organizátorov, výbory školských Komsomolov a ich predstaviteľov v pionierskych a komsomolských organizáciách oveľa vyššej úrovne, štáby vojensko-športových pionierskych a komsomolských hier atď.
Celá táto októberčatsko-pioniersko-komsomolská detsko-tínedžerská nomenklatúra nemala reálne moc. Napriek tomu v jej politicko-hravej činnosti prebiehalo vypracovávanie zručností psychologického vplyvu «vodcov» na zvyšnú masu. A úloha, ktorú sa dospelí kurátori týchto «hier» snažili riešiť, spočívala v tom, aby odhalili neformálnych autoritatívnych lídrov v detskom prostredí, aby sa títo postupom času mohli stať systému lojálnymi formálnymi lídrami na rôznych úrovniach a vetvách vtedajšej «vertikály moci».
Celkovo, však, elementy skutočnej demokracie, v ktorej každý kto chcel, mohol oznámiť svoj záujem o «funkciu», a deti samotné ho mohli navrhnúť ako kandidáta — existovali. A takíto kandidáti z «ľudu», aj samokandidáti sa volili do «funkcií», po čom sa spustil proces vychovania v nich lojálnosti k systému (vernosť nomenklatúrnej disciplíne). A sformovaný systém už sám oddeľoval tých, ktorí po nástupe do «funkcie» prejavovali nelojálnosť systému a nedisciplinovanosť, vo výsledku tak v miere toho, ako pionierski a komsomolskí aktivisti podriadení výcviku dospievali — tak sa ocitali na reálne vplyvných nomenklatúrnych funkciách v dospelom Komsomole, v strane, v odboroch, v štátnych orgánoch; a pritom tí, ktorí prejavovali lojálnosť a nomenklatúrno-korporatívnu disciplinovanosť — dostávali „odpustky“: pri štúdiu, aj v rámci trestov za prečiny[620]. A prakticky celá stranícko-štátna nomenklatúra posledných rokov ZSSR aj mnohí činitelia postsovietskej RF boli odchovancami tohto systému detsko-tínedžerských organizácií.