Pritom deti sa dostávali do tohto systému prípravy a výberu sociálne vplyvnej nomenklatúry v tom veku, kedy ešte nechápali ani poslanie tohto systému, ani princíp jeho práce[621]. V tomto vekovom období ich postoj k tomuto systému bol určovaný najmä autoritatívnym názorom členov rodiny a informačno-algoritmickým zabezpečením rodových egregorov každého z nich.
A ak analyzujeme to, čo sa dialo v tomto systéme, tak vychádza najavo, že od čias vzniku Sovietskej moci sa zmenilo len máločo. Zvolenými chceli byť predovšetkým deti predstaviteľov židovsko-judejskej diaspóry. V prípade nezvolenia do «funkcie» vec zvykla dospieť až do nefalšovaného úprimného bezútešného plaču v triede pred očami všetkých, hneď po oznámení výsledkov hlasovania.
Ak z nejakých príčin zvolili niekoho, kto nepochádzal z židovsko-judejskej rodiny, tak vo väčšine prípadov sa vo «funkcii» flákal, hoci aj využíval všetky výhody, ktoré poskytovala. Ak sa mu podarilo absolvovať nomenklatúrny výber celou cestou od októberčaťa až do straníckeho aparátčika, tak svoje flákačské kvality si zvyčajne zachoval, no zdokonaľoval si zručnosť manipulovania davom a zavďačovania sa vyšším nadriadeným[622], výsledkom čoho sa stal profesionálnym byrokratom a parazitom, neovládajúcim žiadnu prácu.
Ak sa neflákal a snažil sa plniť všetko, čo od neho žiadali vyšší nadriadení, tak skôr či neskôr sa dostával do konfliktu so svojimi podriadenými, čo si žiadalo buď jeho odchod zo systému, alebo prestúpenie na inú funkciu, pri podpore «starších súdruhov» perspektívneho «kádra».
Ak sa snažil riadiť diktátom svedomia, tak skôr či neskôr mohol vzniknúť konflikt jak s podriadenými, tak aj s nadriadenými. Tento druh konfliktov jednoznačne privádzal k odchodu z funkcie a oddeleniu od «kolektívu».
A drvivá väčšina na možnosť zvolenia do funkcií v tomto systéme, počnúc od detského veku, reagovala podľa princípu — «voľby? — len nie mňa: nech druhí muklujú, ja mám dôležitejšie záujmy, než je spoločenská práca»; a ak ich navrhovali, tak sami seba «zamietali» alebo, ak ich zvolili aj napriek ich vôli[623], riadili veci tak, aby ich kolektív už nabudúce nenavrhoval alebo ich nadriadení odvolali z funkcie, prípadne namietali proti opakovanej kandidatúre. Motivácia práve k takémuto postoju ohľadom obsadenia takýchto funkcií mohla byť hlbinno-psychologicky rôznorodou:
· v horšom prípade — šlo o prejav orientácie rodových egregorov na reprodukciu dobytčieho typu režimu psychiky;
· v lepšom prípade — dieťa intuitívne cítilo mravno-etickú defektnosť systému a preto sa nechcelo zúčastňovať v jeho činnosti, zatiaľ ešte nevediac (kvôli nezavŕšenosti procesu osobného rozvoja) samostatne vypracovať jeho alternatívu a nenachádzajúc funkčné odpovede na podobné «výzvy doby» v rodových egregoroch a svojej rodine.
V rozsahu medzi týmito motivačnými extrémami sa ocitali tí, ktorých informačno-algoritmické zabezpečenie rodových egregorov v sebe nezahrňuje formovanie záujmu k činnosti vo sfére sociálneho riadenia, ale predpokladá formovanie osobnosti a následný život na základe vlastnej voľby a svedomitej práce v profesiách, ktoré nemajú riadiaci charakter. Všeobecne, je to ten typ osobnosti, ktorý u väčšiny ľudí vzbudzuje úctu a s ktorým by mnohí chceli stotožniť seba aj svoje deti, a o ktorom sa rozpráva v piesni V.S.Vysockého «Cestná historka» («dookola päťsto»[624]):
Vydaril som sa vzrastom aj charakterom —
Vďaka matke s otcom —
S ľuďmi si rozumiem — nesúril som, nevnucoval,
Chrbát neohýbal — vzpriamene chodil,
Daromne sa netrápil, žil ako žil,
A hlave svojej rukami pomáhal....
No tento ideál je lživý pre jeho neúplnosť. Je to najproblematickejší typ osobnosti v davo-«elitárnych» kultúrach:
· z jednej strany — pre vládnucu «elitu» je neprijateľný, nakoľko nie je schopný ani robiť druhému lokaja, ani rituálne predvádzať svoju lojálnosť, v dôsledku čoho je v očiach «poelitárčeného» vedenia nevhodný do ľubovoľného pracovného kolektívu, pretože lokajom a pokorným dáva príklad «nesprávneho» správania, i keď v práci sa naňho možno spoľahnúť;
· z druhej strany — neprijíma na seba ani misiu Božieho zástupcu, starostlivosť o celú spoločnosť, starostlivosť o Vesmír, a preto nie je schopný vytvoriť sociálne procesy, ktoré nepravdovernú vrchnosť (tvrdošijne sa snažiacu moriť jeho samého a takých ako on) pošle do historického nebytia.
Vzhľadom na opísané sa kľúč k vyriešeniu problémov nachádza v rodine: v postoji potencionálneho ženícha a nevesty k vybudovaniu rodiny; v živote samotnej rodiny — v jej postoji k počatiu, rodeniu a výchove detí, k formovaniu u detí ich predstáv o zmysle života človeka v zostave ľudu a o zmysle života celého ľudstva. A úloha spočíva v tom, aby tento typ, uvedený v piesni V.S.Vysockého — najviac «problematický» pre «elity» davo-«elitárnej» spoločnosti — sa nielen stal štatisticky prevládajúcim typom v spoločnosti, ale aby aj získal stabilne Ľudský typ režimu psychiky, a na jeho základe na seba prijal zodpovednosť nielen za seba, ale aj za osud krajiny a ľudstva, a aby získal riadiacu gramotnosť a konceptuálnu moc. V takomto prípade dokáže zbaviť seba aj druhých od skazenej vrchnosti a negatívnych následkov jej moci.
8.2. Z čoho vzniká Vlasť? — Žehnajte žene a pomôžte jej stať sa Ženou a Matkou…
Dajúc jednému zo svojich filmov názov, ktorý sme použili ako fragment v titule tejto kapitoly[625], S.S.Govoruchin poukázal na najdôležitejšiu okolnosť života spoločnosti, tému však, bohužiaľ, neotvoril. Preto sa vrátime k posledným odsekom kapitoly 6. Bol tam vyjadrený názor, že tvorivý potenciál je rovnako vlastný aj mužom, aj ženám, no realizovaný je rozdielne.
· Štatisticky častejšie je tvorivý potenciál muža realizovaný väčšinou priamo pri riešení tých problémov, na ktoré v živote naráža.
· Štatisticky častejšie je tvorivý potenciál ženy pri riešení problémov mimorodinného charakteru (pretože je matka a v tejto úlohe je nenahraditeľná) realizovaný väčšinou nepriamo cez jej deti, a čiastočne aj cez muža (alebo druhov a milencov, ak žije nemravne).
Z menšej časti sa tvorivý potenciál muža realizuje nepriamo cez ich deti a ženu (alebo družky a milenky, ak žije nemravne), a tvorivý potenciál ženy (ak vedie rodinný život) sa z menšej časti realizuje priamo pri riešení mimorodinných problémov, na ktoré v živote narazí.
Preto, ak niekto z mužov v očiach spoločnosti vykonal niečo znamenité, táto spoločnosť by mala byť vďačná predovšetkým jeho matke (a možno aj babičkám), nakoľko v intervale od predhistórie jeho počatia až po vstup dieťaťa do rečového obdobia a začiatku jeho vlastného aktívneho poznávania a tvorby je práve mama — bezalternatívne — tým najhlavnejším dospelým človekom v osude a živote každého: ona vyberá (alebo súhlasí s výberom) budúceho otca, ako manželka a matka ich spoločných detí; mama je prvým učiteľom a prvým vychovávateľom, kurátorom prvých etáp osobného rozvoja budúceho dospelého človeka.
Práve v tomto období, počnúc predhistóriou počatia, nad ktorým takmer neobmedzene kraľuje žena (nezávisle od toho, či si to uvedomuje alebo nie), sa formuje duchovné dedičstvo budúceho dieťaťa, zakladajú sa telesné a biopoľové štruktúry jeho organizmu a formujú sa tie základy psychiky, na ktorých sa neskôr rozvíja, osvojuje a realizuje v živote poznávaco-tvorivý potenciál. Ak týchto základov niet, potomna alternatívnej im prázdnote sa nemôže sformovať nič užitočné pre spoločnosť ani samotnú osobu nezávisle od jej pohlavia[626]. Úloha muža ako bezprostredného vychovávateľa a učiteľa dieťaťa získava dôležitosť až v ďalších etapách osobného rozvoja.