Preto ak budeme spoločnosť skúmať v časových intervaloch obopínajúcich život niekoľkých pokolení, tak žena väčšinou rieši sociálno-strategické úlohy v duchu tej koncepcie, v moci ktorej žije spoločnosť[627], hoci žena si to nemusí ani uvedomovať, alebo nemusí byť v zhode so svojim biologickým a sociálnym predurčením; a muž väčšinou rieši taktické úlohy v duchu konceptuálne podmienenej stratégie, hoci aj on si to vôbec nemusí uvedomovať a nemusí byť tiež v zhode so svojím biologickým a sociálnym predurčením. A riešenie úloh oboch skupín prebieha v riečisku egregoriálnej algoritmiky príslušnej národnej alebo nábožensky podmienenej kultúry, čo bolo preukázané v kapitolách 6 a 8.1. Preto:
Stavať proti sebe navzájom mužskú a ženskú podstatu, zveličovať jednu z nich, ponižujúc druhú — je neprirodzená hlúposť.
J.A.Ingres. „Zdroj“. r. 1856 Múzeum d'Orsay. Paríž.
Ak toto výtvarné dielo v divákovi nevzbudzuje nič iné okrem chlípnosti alebo svätuškárskeho odmietania vyobrazenia ženy, ktorápočala človeka, v jej prirodzenej kráse a sviatosti tvorenia budúcnosti, potom má divák veľmi vážne problémy mravno-etického charakteru a celkovo s psychikou...
O tom, že Francúzsko má takého maliara ako Jean Auguste Dominique Indres (1780 — 1867), nie každý vie, no jeho «Zdroj» filozoficky mnohonásobne prevyšuje «Giocondu», ktorú pozná takmer každý a ktorú mnohí uctievajú.
Takže, ak ide o také sociálne funkcie pohlaví, v základe ktorých leží biológia (stavba organizmov a špecifiká inštinktívnych programov ich súčinnosti v procese reprodukcie biologického druhu) — zdrojom kvality života spoločnosti v historicky dlhých časových intervaloch sú práve osobné kvality dievčat, a neskôr žien-matiek tejto spoločnosti, podmienené charakterom výchovy v nej dievčat.
A zmeny kvality života spoločnosti do tej či onej strany sa tiež začínajú zmenou charakteru výchovy v nej dievčat[628].
V základe tejto príčinno-následkovej súvislosti leží tá okolnosť, že pokiaľ skúmame život spoločnosti, ako súbor navzájom spolupracujúcich spoločenských inštitútov, tak sociálne dôležitá činnosť mužov prebieha väčšinou mimo rodiny, a sociálno-strategicky dôležitá činnosť ženy v jej plnosti a dokonalosti bezalternatívne môže prebiehať len v rodine. Pričom, ak vychádzame zo záujmov formovania osobnosti dieťaťa, tak by to mala byť rodina niekoľkých dospelých pokolení žijúcich pod jednou strechou.
To neznamená, že žena by mala byť pustovníčkou v dome svojho otca, a neskôr muža, žiť z ich príjmov, a mať dočinenia najprv len s bábikami a módnymi čačkami, a neskôr len s hrncami, panvicami, nočníkmi a plienkami, vysávačom a ostatným domácim náradím atď., obšťastňovať muža a stretávať sa len s kamarátkami a príbuznými, a všetky ostatné stretnutia len s dovolením otca alebo muža, alebo len pod kontrolou[629].
Ak spoločenské zriadenie redukuje úlohu ženy len k tomuto, potom sa stáva neschopnou náležite vyplniť svoju sociálno-strategickú misiu — realizovať svoj tvorivý potenciál cez svoje deti a vnukov, nakoľko takáto samorealizácia si žiada široký rozhľad, rozvitú osobnú kultúru zmyslov, intelektuálnej a celkovej psychickej činnosti, a tiež — predvídania, čo nie je možné bez slobodného formovania záujmov, slobodnej účasti v živote spoločnosti a osobných dojmov z tých sfér činnosti, v ktorých svoj tvorivý potenciál priamo realizujú väčšinou muži, a v ktorých raz budú pracovať jej synovia a vnuci.
Vyššie povedané v kapitole 8.2 umožňuje pochopiť ešte jeden aforizmus V.O.Ključevského, a oceniť ho nie ako nespravodlivú hanlivú výčitku, ale ako kľúčový návod na riešenie problémov rozvoja Ruskej mnohonárodnej civilizácie:
«Nešťastie Rusov spočíva v tom, že majú prekrásne dcéry, ale hlúpe ženy a matky; ruské ženy sú majsterky v zaľúbení a páčení sa, no nevedia ani ľúbiť, ani vychovávať. (Variant: ..., no neobľubujú ani ľúbiť, ani vychovávať») (V.O.Ključevskij. Diela v 9-tich zväzkoch. — M.: Myšlienka. 1990. Zv. 9 — Str. 401).
Mnohí s týmto hodnotením veľa storočí trvajúceho, strastiplného charakteru dejín regionálnej civilizácie Rusi V.O.Ključevským nesúhlasia. Značná časť žien nesúhlasí preto, lebo je im axiomaticky vlastné zastávať pozíciu vyjadrenú K.I.Šuľženko v romanci «Tri valčíky» (r. 1947, text A.I.Faťjanova, hudba V.I.Solovjova-Sedova): «Ako to, že vraj nemám pravdu? Ani ma nenapadne sa hnevať! (zvýraznené nami hrubým v citáte) Ach, ako sa mi len točí hlava, ako sa mi hlava točí...». Mnohí (jak muži, tak aj ženy) nesúhlasia s V.O.Ključevským preto, lebo láska a starostlivosť ich matiek je pre nich nesporná, a nepopierateľná úcta k svojim matkám, k ich životu a konaniu, je im vlastná od detstva.
Napriek tomu, tento druh zmyslovo-emočného nesúhlasu s týmto hodnotením V.O.Ključevského je pre budúcnosť nebezpečný, pretože všetky absolventky škôl RF zachytené na fotografiách nižšie počali a porodili takisto mamy; a mamy v ich výchove zohrali takú rolu, že nižšie zobrazené výsledky výchovy sa stali nevyhnutné. Uvedený súbor fotografií nie sú zinscenované zábery. Snímky boli urobené v Moskve na konci školského roka a počas absolventských večierkov prevažne v r. 2012. Z obdobia rokov 1920 až do prvej polovice 1980-tych rokov sa nezachovali žiadne obsahovo podobné fotografie — nie preto, že fotoaparát bol vtedy zriedkavý[630], a dnes majú vo vrecku skoro všetci mobilný telefón aj s fotoaparátom a kamerou, a počítače aj internet[631] sú široko dostupné — ale pretože mravy v tých časoch boli iné, a bola aj iná etika správania — jak osamote, tak aj na verejnosti. Isteže, ani dnes nie sú všetky absolventky a absolventi takí, ako je to zachytené na fotografiách, no «tvár sviatku» určili práve takýto.
Absolventky začiatku 21. storočia. V podstate všenárodný sviatok — vstupu do života nového dospievajúceho pokolenia — sú oni vnútorne mravne odhodlaní premeniť na opileckú žúrku, postupne prerastajúcu do váľajúceho sa hriechu. Zdržiavajúcim faktorom sú ešte vonkajšie obmedzenia v podobe polície a rodičovského hnevu, hoci mnohé hranice mravnej degradácie oni už úspešne prekonali. A ak by sa vonkajšie obmedzenia dali preč, tak sa pod vplyvom fajčiva, alkoholu a bezstarostnosti predvedú ako zmyslov zbavení «banderlogovia» plní energie.
V 1920-tych rokoch za objavenie sa na ulici «v zľahka opitom stave» bolo možné vyletieť z Komsomolu i zo strany. Ak by v ľubovoľnom z miest ZSSR v 1950-tych až 1970-tych rokov oslávili absolventský večierok tak, ako je to zachytené na zábere vyššie, tak celé vedenie mesta, a hlavne, mestského odboru vzdelávania ľudu, a tiež riaditeľ a zástupcovia škôl, ktoré sa najviac „vyznamenali“ flámovaním — by prišli o svoje funkcie.
Neraz bol publikovaný fakt, že uprostred Veľkej Vlasteneckej vojny nemecký lekár, ktorý vyšetroval dievčatá vo veku 16 — 20 rokov — unesené zo ZSSR do Nemecka na nútené práce, bol veľmi prekvapený a rozhodol sa obrátiť na Hitlera s výzvou okamžite začať mierové rokovania s našou krajinou. Zarazilo ho, že 90 % ním vyšetrených boli panny, a on napísal Hitlerovi, že nemožno poraziť ľud s tak vysokou mravnosťou. To aj bolo dokázané v praxi Víťazstvom, dosiahnutým týmito pokoleniami.