A hoci tým najhlavnejším v živote uvádza «sebarozvoj», no v čom sa objektívne odlišuje rozvoj od degradácie, a v čom spočíva cieľ rozvoja človeka a spoločnosti, na to sama odpovedať nevie, a poradiť jej v kruhu priateľov a známych nemá kto... a prijme vôbec jej režim psychiky radu?
Inými slovami, naša spoločnosť sa musí zbaviť toho, nad čím si robil posmešky V.S.Vysockij, nadväzujúc na dielo majiteľov Dantesa[637], v antiruskej piesni «Lukomoria viac niet...»[638]:
A rusalka — to je prípad! — česť si krátko chránila,
A jedného jak vedela, tak aj porodila.
A tridsaťtri mužov — nepraje si poznať synka:
Nech je zatiaľ synom pluku volaný.
V tomto ohľade stojí osobitá požiadavka na samotných ženách, ich matkách a babičkách. Príčina výčitiek na adresu predovšetkým žien, a až v druhom rade na adresu mužov, spočíva v tom, že: životný interval človeka od predhistórie počatia po jeho vstup do rečového obdobia a začiatku samostatného poznávania života — prebieha z väčšej časti pod neobmedzenou mocou jeho matky, a po troch rokoch, keď úloha otca a ďalších príbuzných narastá, už nemožno kompenzovať tie nedotiahnuté veci vo výchove a realizovať tie možnosti, ktoré boli premeškané skôr, predovšetkým — matkou.
Okrem toho, u biologického druhu «Homo Sapiens» sa normálna reprodukcia pokolení v komplexe behaviorálnych programov vrodených inštinktov zabezpečuje nasledovne:
· Samička priťahuje k sebe pozornosť samca, ktorého si (možno si to ani neuvedomujúc) intuitívne hlbinne-psychologicky zvolila za budúceho otca svojich detí.
· Nasleduje odvetná reakcia samca.
· Ak je reakcia samca kladná, t.j. odpovedá samičke vzájomnosťou, tak inštinktívna algoritmika predpokladá jeho pripútanie k voličke-vyvolenej, ktoré zabezpečuje jeho podriadenosť voči nej s cieľom starostlivosti a uspokojovania potrieb jej a ich detí. V dôsledku tejto biologickej okolnosti prakticky vo všetkých jazykoch existujú príslovia typu «nikto nie je hrdinom pred svojou ženou». K deťom tiež vzniká inštinktívne podmienená pripútanosť, ale nie tak silná ako u samičiek.
· Samotná samička je tiež inštinktívne pripútaná k dieťaťu s cieľom jeho ochrany a uspokojovania jeho potrieb.
T.j. za zneužitie inštinktívne podmienených «babských zbraní» zodpovedá v spoločnosti predovšetkým samotná «baba», dokonca ak je ešte aj maloletá s potrebami už dospelej samičky alebo je naivná a nechápe čo tvorí (typu Lolity v románe Nabokova), a až v druhom rade tí, ktorí jej neodolali, hoci ich zlyhanie im tiež nepridáva na cti. Okrem toho, ak je «muž» «chlípne prasa», tak prvá otázka smeruje k jeho matke: Prečo a načo ho takým «vychovala»?
S otázkou ohľadne zneužívania inštinktívne podmienených «ženských zbraní» v spoločnosti je tesne prepojená aj otázka ohľadom alkoholizmu a narkománie. Mnohé ženy, ktorých mužovia pijú, by sa mali zamyslieť aj nad tou osobitosťou, že alkohol a mnohé ďalšie narkotiká stimulujú práve tie časti mozgovej kôry muža, ktoré sú za normálnych okolností stimulované pri vykonávaní organizmom programov pohlavného správania a dosiahnutia orgazmu. Avšak narkotiká stimulujú tieto časti mozgu obchádzaním normálnych informačných dráh pri vykonávaní organizmom inštinktívnych programov pohlavného správania. To jest, alkohol je pre mnohých mužov prostriedkom, ktorý ich dočasne oslobodzuje od inštinktívne podmienenej podriadenosti despotizmu niektorých žien[639] — v podstate manželiek, ktoré ich už nemilujú — nie žien, ale ich majiteliek-otrokárok, ktoré sú občas sami nevoľníčkami vlastných pohlavných inštinktov a inštinktov ochrany teritória. A okolnosť, že narkotiká následne vyvolávajú závislosť od nich ešte horšiu, než je samotná podriadenosť babskému despotizmu cez pohlavné inštinkty, je sprievodným efektom, nad ktorým sa v počiatočnom štádiu len málokto zamýšľa, siahajúc po nich v bezduchej snahe oslobodiť sa (aspoň na krátky čas účinku narkotík) od utláčania ich psychiky babským despotizmom cez inštinktívnu prepojenosť.
Niekomu môže napadnúť otázka ohľadne tínedžerskej narkománie rôzneho typu, nakoľko deti ešte nemajú stálych pohlavných partnerov, ktorých despotizmus by sa snažili takýmto spôsobom prekonávať.
Netreba však zabúdať ani na matky týchto tínedžerov, ktorí sa stali obeťami narkománie toho či onoho typu alebo pohlavnej rozpustilosti. V minulosti, pri málo vyvinutej medicíne, čo podmieňovalo vysokú úmrtnosť detí, keď ešte mnoho regiónov planéty nebolo osídlených, bola vysoká pôrodnosť a v spoločnosti štatisticky prevládali mnohodetné rodiny. Ženy rodili, ak nie každoročne, tak raz za niekoľko rokov počas celého obdobia svojej zrelosti. Od momentu narodenia ďalšieho dieťaťa sa takmer všetka materinská pozornosť prenášala na neho, a momentom narodenia ďalšieho dieťaťa, jeho predchodca, ktorý ešte nestihol vojsť do tínedžerského veku, začínal viac-menej samostatný rozvoj a osvojovanie si sveta, samozrejme pod opatrovníctvom dospelých, a starších detí. Pritom každé predchádzajúce dieťa, momentom narodenia ďalšieho, vychádzalo spod vplyvu inštinktívnych programov správania matky (a ich kultúrnych nadstavieb), predurčených poskytovať starostlivosť novorodencovi v prvej etape jeho života. Avšak v dnešných rodinách, kde je zvyčajne jedno dieťa, a dve sa už považujú za «mnoho detí», to vôbec tak nie je.
Aktívne inštinktívne programy správania matky, predurčené pre obsluhu prvej etapy života bábätiek, sa teraz vrhajú na dieťa, brzdiac a deformujúc jeho samostatný a tiež geneticky podmienený rozvoj. Vo výsledku sa tak deti počas desaťročí, zahŕňajúcich aj ich dospelosť, ocitajú pod vplyvom materinských živočíšnych citov. Tento proces môže byť prerušený len odchodom detí z rodiny od rodičov alebo príchodom na svet vnukov, na ktorých sa prenášajú materinské inštinkty babičky[640].
No aj babičkiných vnukov môže postihnúť rovnaký osud, pričom zosilnený dvojitým i trojitým tlakom, na ktorom sa inštinktívne bezmyšlienkovito zúčastňujú matka a obe babičky. Vo výsledku tak vyrastajú mužovia a ženy s úrovňou samostatnosti a zodpovednosti za svoje činy, primeranou sotva päťročnému dieťaťu, ktorá sa u nich občas zachová až do smrti v hlbokej starobe; toto môžu sprevádzať aj rôzne druhy psychických porúch, tiež splodených inštinktívnou vlastníckou «láskou» žien k svojim dietkam. Pritom treba mať na pamäti, že ani takáto ženská výchova nie je prekážkou pre rozvoj a prejav značnej intelektuálnej sily v zostave celkovo chybnej psychiky, a to už predstavuje nebezpečenstvo pre okolitých ľudí.
Takýto tlak inštinktívne, slepo a bezmyšlienkovite vlastnícky «milujúcich» matiek dosahuje najvyššiu silu v takzvaných «usporiadaných» rodinách, deti z ktorých sa štatisticky dosť často (výsledkom tohto tlaku) stávajú v živote menej šťastnými, než tie, ktoré pochádzajú z «neusporiadaných» rodín, kde nedostatok a (alebo) chybnosť rodičovskej výchovy je v mnohých prípadoch pre nich blahom v tom zmysle, že sa kompenzuje rozvojom dieťaťa v súlade s jeho vlastným vnímaním a chápaním sveta — o to skôr, ak rodičia v psychike dieťaťa nepotlačili vrodenú religióznosť a on vyrastá v harmónii s Bohom aj napriek rodičom.
To najhoršie, čo môžu rodičia urobiť so svojim dieťaťom, je dosiahnuť, aby bolo na slovo poslušné. Vo výsledku tak vyrastie typ jedinca bez vôle, ktorý je odsúdený byť nevoľníkom vlastných inštinktov a objektom manipulácie. To sa týka jak výchovy chlapcov, tak aj dievčat.