Na tejto schéme šípky označujú smer informačných tokov v priamych a spätných väzbách obvodov riadenia[662], podporovaného príslušnými subjektmi a samoriadiacimi sa objektmi. V prípade, ak je štát «teokratický», tak hierarchia služobníkov príslušného egregoriálno-náboženského kultu musí byť prezentovaná samostatným blokom, umiestneným medzi blokmi «Ľudský segment noosféry» a «Štátnosť». Aj je štát svetský (ako je to deklarované aj v postsovietskej RF, hoci RPC sa de-facto stala mimoparlamentnou celoruskou politickou stranou), tak náboženstvu, vrátane hierarchie služobníkov každého z nich zodpovedá vlastný egregor v Ľudskom segmente Noosféry Zeme (o egregoriálnych náboženstvách a deformovaní nimi živej relígie človeka a živého Boha viď prácu VP ZSSR «K Bohodŕžave...»).
Schéma súvzťažnosti jednotlivých procesov riadenia a samoriadenia v živote RF.
Ako vidno z vyššie uvedenej schémy, tak tá predstavuje polycentrický mnohosubjektový samoriadiaci sa systém, ktorý v sebe zahrňuje niekoľko supersystémov («Obyvateľstvo», «Prírodné prostredie», «Zahraničie»[663], «Noosféru») a množstvo centier riadenia, z ktorých každé disponuje svojim vlastným hierarchickým statusom (možnosťami riadiť iné fragmenty úplného systému priamo alebo nepriamo) v úplnom systéme; okrem toho, hierarchický status hociktorého centra riadenia sa môže meniť jak v priebehu času, tak aj vzhľadom k rôznym riadiacim úlohám plneným súčasne. Toto sa kvalitatívne odlišuje od primitívnych schém predkladaných spoločnosti médiami, politikánmi a učebnými kurzami politológie a «spoločenskej náuky», typu: «Hlava štátu (zvolený, «samovyhlásený» alebo zákonný následník) a pod jeho vládou sa nachádzajú — parlament, politické strany, vláda, médiá atď.» alebo «Ľud si volí poslancov do miestnych orgánov moci, parlamentu a hlavu štátu, a títo riadia jeho život, pričom nesú zodpovednosť pred ľudom, a médiá toto všetko «nezávisle» vysvetľujú a komentujú».
Pre takzvaného prostého človeka (t.j. nepatriaceho do zostavy štátnej a biznis-moci, a tak či onak im obom podriadeného) predstavuje najväčší záujem v plnosti tejto schémy nasledovný obvod cirkulovania informácie, a to — obvod realizovania moci, ktorú je on schopný získať nezávisle od politických deklarácií ohľadom demokracie a jej porušovania v reálnej politickej praxi «elitarizujúcimi sa» klanmi štátnej a biznis-moci. Na vyššie uvedenej schéme je to obvod — «Všedržiteľnosť Božia Djednotlivec v zostave obyvateľstva Dľudský segment Noosféry Zeme, ktorá dokáže priamo vplývať aj na štátnosť, aj na bizbis-moc, aj na obyvateľstvo, aj na prírodné prostredie, aj na zahraničie». A pritom:
Zo subjektívneho pohľadu jednotlivca — práve samotný človek je začiatkom aj ukončením tohto riadiaceho obvodu, hoci Všedržiteľ je v ňom objektívne najvyšším riadičom, a človek v ňom realizuje misiu zástupníctva Božieho na Zemi. Napriek tomu, Všedržiteľ predvídal aj takýto etický variant, vyhlásiac v Koráne ešte pred približne 1300 rokmi: «Boh je váš ochranca! A On je najlepší z pomocníkov!» (súra 3:150), — tým posledným sa má na mysli to, že iniciatíva v pravdovernom diele môže — a v mnohých prípadoch aj bezalternatívne musí — vychádzať od človeka, nesúceho misiu zástupníctva Božieho na Zemi v riečišti Jeho Zámeru, a Boh pomôže úspešnej realizácii tejto ľudskej iniciatívy Svojou Všedržiteľnosťou.
V tomto spočíva aj odpoveď na otázku uvedenú na «demotivátore» vľavo a vloženú nami aj do názvu kapitoly 8.3, u ktorej osobná neschopnosť odpovedať na ňu utláča život miliónov ľudí, ktorí sa v dôsledku toho postupne strácajú: vo vnútro-rodinných roztržkách, v «boji so systémom», so «zeleným drakom»[664]. No táto odpoveď nie je pre stúpencov materialistického ateizmu, a taktiež nie pre veriacich v Boha, ale neveriacich Bohu (t.j. stúpencov idealistického ateizmu). A tejto akoby ruskej «národnej idei» «A čo ja sám môžem urobiť?» je dávno čas dať zbohom!
Aby bolo možné vstúpiť do tohto obvodu riadenia realizácie moci jedného z mnohých zástupcov Božích na Zemi, je nutné, PREDOVŠETKÝM, nájsť v sebe vôľu a použiť ju k práci na sebe. A počas tejto práci na sebe je treba:
· vypracovať svoje vedomé chápanie Zámeru[665] a zvoliť si svoju osobnú misiu v ňom (ak sa človek aj v niečom zmýli, tak pokiaľ zostáva v relígii s Bohom cez svedomie a neseparuje sa od Boha v živote svojimi predsudkami, tak v dialógu s Bohom budú chyby v chápaní Zámeru a misie jednotlivca v ňom opravené);
· vypracovať svoju vlastnú predstavu o spolupráci spoločenských inštitútov[666], všeobecne o riadení[667] ako aj o riadení rozvoja kultúry a ekonomiky štátu i sveta[668];
· zaviesť poriadok vo svojej psychike, naučiac sa svojvôľne naladiť pravdoverný emočno-zmyslový režim a udržovať ho v procese súčinnosti s prúdom udalostí v živote (vrátane aj kvôli dosiahnutiu ochrany vlastnej psychiky pred rôznymi typmi sugestívnych preludov)[669];
· naučiť sa používať Ruský jazyk, «mágiu» jeho slova v režime «ako povedal (si pomyslel) — tak aj bude» — «volchvovia sa neboja mocných vladárov, a kniežací dar im netreba. Pravdivý a slobodný je ich prorocký jazyk a s Vôľou Nebeskou sa druží» (A.S.Puškin);
· nájsť alebo prebudiť v sebe zmysel miery (cit pre mieru) — bezprostredné vnímanie matrice možných stavov — a integrovať ho do algoritmiky psychiky, aby bolo možné vnímať priebeh matrično-egregoriálnych procesov priamo, a nie vymýšľať modely ich priebehov na základe informácií predložených médiami a klebetami kolujúcimi v spoločnosti a na internete;
· usilovať sa žiť pod mocou diktátu vlastného svedomia, t.j. vo vedomom a zmysluplnom dialógu s Bohom cez život.
O funkčnosti tejto odpovede na otázku «A čo ja sám môžem urobiť?» sa človek môže presvedčiť len v priebehu svojej praktickej činnosti v súlade s nasledovnou odpoveďou: podľa vašej viery nech sa vám stane...
Po prečítaní aktuálnej práce VP ZSSR až po toto miesto, ktoré ju prakticky završuje, možno, si niekto pomyslí, že autori približne v polovici práce zabudli na to, o čom sa chystali písať, nakoľko počnúc od 5. kapitoly sa národné a náboženské vzťahy spomínajú na pozadí objasňovania akýchsi iných tém.
V skutočnosti by ale takéto ohodnotenie práce bolo chybným. Ide o to, že všetkým ľuďom bez rozdielu od ich rasovej a etnickej príslušnosti je otvorená možnosť stať sa Človekom. No aby bolo možné túto možnosť uskutočniť, je nutné tiež chápať, čím sa odlišuje Človek súci od nedosahujúceho tejto kvality, viac menej antropoidného predstaviteľa biologického druhu «Homo Sapiens». Táto podstata dôstojnosti Človeka súceho je jednotná pre všetkých novorodencov nášho biologického druhu — a nie je z tohto sveta — v tom zmysle, že je Bohom predurčená pre všetkých. A naopak, národné a nábožensky podmienené kultúry — sú dedičstvom tohto sveta — spočiatku podmienené geografickými parametrami etnogenézy a následne podmienené reálnou históriou rozvoja kultúrno-svojráznych spoločností.