J. K. Rowlingová
Harry Potter a väzeň z Azkabanu
1
Sovia pošta
Harry Potter bol po mnohých stránkach veľmi neobyčajný chlapec. Po prvé, zo všetkých ročných období najväčšmi nenávidel letné prázdniny. Po druhé, naozaj by si veľmi rád robil domácu úlohu, no musel si ju robiť potajomky, neskoro v noci. A čisto náhodou bol čarodejník.
Blížila sa polnoc a on ležal v posteli na bruchu, deky mal stiahnuté až nad hlavu ako stan, v jednej ruke držal baterku a o vankúš si oprel veľkú, v koži viazanú knihu (Dejiny mágie od Bathildy Bagshotovej). Končekom brka z orlieho pera prechádzal po stránke a mračil sa, lebo hľadal niečo, čo by mu pomohlo pri písaní práce na tému Upaľovanie bosoriek v 14. storočí bolo úplne nezmyselné – rozprava.
Brko zastalo na začiatku odseku, ktorý sa mu zdal vhodný. Harry si posunul okrúhle okuliare ku koreňu nosa, priložil baterku bližšie ku knihe a čítaclass="underline"
Nečarodejníci (bežnejšie známi ako muklovia) sa zvlášť obávali mágie v stredoveku, i keď sa im neveľmi darilo odhaľovať ju. V tých zriedkavých prípadoch, keď chytili skutočnú čarodejnicu alebo čarodejníka, upaľovanie nemalo vôbec nijaké následky. Čarodejnica alebo čarodejník použili zaklínadlo na zmrazovanie plameňov a potom predstierali, že kričia od bolesti, hoci v skutočnosti ich to iba príjemne šteklilo. Vendelíne Čudesnej sa dokonca upaľovanie natoľko páčilo, že sa v rôznych prestrojeniach nechala chytiť až štyridsaťsedem ráz.
Harry si zastrčil brko medzi zuby, spod vankúša vytiahol fľašku atramentu a zvitok pergamenu. Pomaly a veľmi opatrne otvoril atrament, namočil doň brko a začal písať, občas prestal a načúval, lebo keby niekto z Dursleyovcov cestou na záchod začul škripot brka, pravdepodobne by ho do konca prázdnin zamkli do komory pod schodami.
Rodina Dursleyovcov z Privátnej cesty číslo 4 bola tou príčinou, prečo Harry vôbec nemal rád letné prázdniny. Strýko Vernon, teta Petunia a ich syn Dudley boli jedinými žijúcimi Harryho príbuznými. Boli to muklovia a k mágii mali veľmi stredoveký postoj. O Harryho nebohých rodičoch, tiež čarodejníkoch, sa pod Dursleyovie strechou nikdy nerozprávalo. Celé roky teta Petunia a strýko Vernon dúfali, že ak budú Harryho dostatočne deptať, vytlčú z neho všetky čary. Na ich zlosť sa im to však nedarilo. Momentálne žili v strachu, aby sa nebodaj niekto nedozvedel, že Harry skoro celé uplynulé dva roky strávil na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej. Mohli však urobiť nanajvýš to, že zamkli Harryho čarodejnícke knihy, prútik, kotlík a metlu hneď na začiatku letných prázdnin a zakázali mu rozprávať sa so susedmi.
To, že mu vzali čarodejnícke knihy, bolo pre Harryho skutočným problémom, pretože rokfortskí učitelia mu dali na prázdniny kopu úloh. Jedna mimoriadne nepríjemná písomná práca o zmenšovacom elixíre bola od Harryho najneobľúbenejšieho profesora Snapa, ktorý by sa len potešil, keby mal dôvod nechať Harryho mesiac po škole. Harry sa preto prvý prázdninový týždeň chopil príležitosti. Kým strýko Vernon, teta Petunia a Dudley šli do záhrady a obdivovali strýkovo nové firemné auto (veľmi hlasno, aby si ho všimla celá ulica), Harry ukradomky zišiel dolu, pakľúčom si otvoril zámku na dverách do komory pod schodami, zobral si zopár kníh a skryl ich vo svojej izbe. Pokiaľ nenarobí atramentové machule na plachte, Dursleyovci sa vôbec nedôzvedia, že po nociach študuje mágiu.
Harry si zvlášť dal záležať na tom, aby sa teraz vyhol konfliktom s tetou a strýkom, lebo už aj tak bol u nich v nemilosti, a to preto, že hneď v prvý prázdninový týždeň mu telefonoval spolužiak čarodejník.
Ron Weasley, jeden z Harryho najlepších priateľov na Rokforte, pochádzal z čistokrvnej čarodejníckej rodiny. To znamenalo, že hoci vedel veľa vecí, ktoré nevedel Harry, ešte nikdy predtým nepoužíval telefón. Nanešťastie, keď volal, zdvihol slúchadlo strýko Vernon.
„Prosím? Tu Vernon Dursley.“
Harry, ktorý bol náhodou v tej chvíli v miestnosti, zmeravel, keď počul Ronov hlas.
„HALÓ? HALÓ? POČUJETE MA? CHCEM – HOVORIŤ – S – HARRYM – POTTEROM!“
Ron tak strašne kričal, že strýko Vernon až nadskočil, držal slúchadlo pol metra od ucha a hľadel naň zlostne a vyľakane zároveň.
„KTO VOLÁ?“ zreval smerom k slúchadlu. „KTO STE?“
„RON – WEASLEY!“ odpovedal Ron tak, ako keby so strýkom Vernonom kričali na seba z opačných koncov futbalového ihriska. „SOM – HARRYHO – KAMARÁT – ZO – ŠKOLY...“
Malé oči strýka Vernona sa upreli na Harryho, ktorý stál na mieste ako skamenený.
„NIE JE TU NIJAKÝ HARRY!“ zreval a teraz už držal slúchadlo na meter od seba, akoby sa bál, že môže vybuchnúť. „NEVIEM, O AKEJ ŠKOLE TO HOVORÍTE! UŽ MI NIKDY NEVOLAJTE! NEPRIBLIŽUJTE SA K MOJEJ RODINE!“
A šmaril slúchadlo na vidlicu, akoby odhadzoval jedovatého pavúka.
Paľba, ktorá potom nasledovala, bola jedna z najhorších v Harryho živote.
„AKO SA OPOVAŽUJEŠ DAŤ NAŠE ČÍSLO ĽUĎOM AKO... ĽUĎOM, AKO SI TY?!“ reval strýko Vernon a prskal na Harryho sliny.
Ron si zrejme uvedomil, že narobil Harrymu problémy, lebo už viac nevolal. Ani Harryho ďalšia najlepšia priateľka z Rokfortu Hermiona Grangerová sa s ním nespojila. Harry tušil, že Ron varoval Hermionu, čo bola škoda, lebo Hermiona bola najšikovnejšia čarodejnica v Harryho ročníku, mala rodičov muklov, a preto vedela dokonale používať telefón a pravdepodobne by mala dosť rozumu a nepovedala by Dursleyovcom, že chodí do Rokfortu.
A tak sa Harrymu nikto z čarodejníckych kamarátov neozval dlhých päť týždňov a zdalo sa, že toto leto bude skoro rovnako zlé ako to minulé. Zlepšila sa iba jedna maličkosť. Keď Harry odprisahal, že nebude sovou poštou posielať listy svojim kamarátom, mohol sovu Hedvigu v noci púšťať von. Strýko Vernon to dovolil iba preto, že stále zavretá Hedviga robila v klietke strašný rámus.
Harry dopísal o Vendelíne Čudesnej a na chvíľu sa znovu započúval. Ticho v tmavom dome rušilo iba vzdialené krochkavé chrápanie jeho obrovského bratanca Dudleyho. Musí už byť veľmi neskoro, pomyslel si Harry. Oči ho štípali od únavy. Asi tú prácu dopíše zajtra v noci...
Zatvoril atrament, vytiahol si spod postele starú obliečku na vankúš, vložil do nej baterku, Dejiny mágie, svoju prácu, brko a atrament, vyliezol z postele a schoval to všetko pod uvoľnenú dosku v podlahe pod posteľou. Potom vstal, natiahol sa a pozrel na svietiaci budík na nočnom stolíku.
Bola jedna hodina v noci. Harrymu sa zvláštne zachvel žalúdok. Už celú hodinu má trinásť rokov a ani si to neuvedomil.
Lenže ďalšou Harryho zvláštnosťou bolo to, ako málo sa tešil na svoje narodeniny. Ešte nikdy mu nikto k sviatku neposlal blahoželanie. Dursleyovci posledné dva roky jeho narodeniny úplne ignorovali a nemal dôvod predpokladať, že si spomenú na tie tohoročné.
Prešiel cez tmavú izbu popri Hedviginej prázdnej veľkej klietke k otvorenému oknu. Oprel sa o podokenicu a po tom, čo bol tak dlho zahrabaný pod dekou, mu chladný nočný vzduch príjemne osviežil tvár. Hedviga už druhú noc nebola doma. Harry sa o ňu nebál, už aj predtým odchádzala na tak dlho. Dúfal však, že sa čoskoro vráti – bola jediným živým tvorom v dome, ktorý sa pri pohľade naňho nestŕhal.
Hoci bol Harry na svoj vek stále pomerne malý a chudý, za minulý rok o pár centimetrov podrástol. Jeho uhľovočierne vlasy sa však nezmenili – boli zanovito strapaté, nech s nimi robil čokoľvek. Oči za okuliarmi mali jasnozelenú farbu a na čele sa mu vynímala tenká jazva v tvare blesku, ktorú bolo vidieť aj spod vlasov.
Zo všetkých Harryho zvláštností bola táto jazva najzvláštnejšia. Nebola to pamiatka po havárii, pri ktorej údajne zahynuli Harryho rodičia, ako desať rokov predstierali Dursleyovci, pretože Lily a James Potterovci nezahynuli pri autonehode. Boli zavraždení. Zavraždil ich najobávanejší temný čarodej storočia lord Voldemort. Harry vyviazol pri jeho útoku len s jazvou na čele, pričom Voldemortova kliatba ho nezabila, ale obrátila sa proti svojmu pôvodcovi. Polomŕtvy Voldemort utiekol...