Zrejme to boli padacie dvere. Harry zastal, šúchal si temeno a počúval. Nepočul nad sebou nijaké zvuky. Celkom pomaly potisol dvere a nakukol ponad okraj otvoru.
Bola to pivnica plná drevených debničiek a škatúľ. Vyliezol cez dvere a zavrel ich – tak dokonale splynuli so zaprášenou podlahou, že ich ani nebolo vidieť. Harry sa pomaly zakrádal k dreveným schodom, ktoré viedli nahor. Teraz už jasne počul hlasy a cengot zvončeka na dverách, keď ich niekto otvoril alebo zatvoril.
Rozmýšľal, čo spraviť, keď zrazu počul, že niekde nablízku sa otvorili dvere a zrejme sa niekto chystal zísť dolu.
„A prines aj ďalšiu škatuľu želatínových slimákov, zlatko, veď nás skoro vybrakovali...“ volal ženský hlas.
Niekto schádzal dolu schodmi. Harry skočil za obrovskú debnu a počkal, kým kroky prešli okolo neho. Počul, ako niekto presúva škatule pri stene oproti. Možno už nebude mať druhú príležitosť...
Rýchlo a potichu Harry vyskočil z úkrytu a vyšiel hore schodmi. Keď sa obzrel, videl obrovský chrbát a lesklú plešivú hlavu strčenú v škatuli. Otvoril si dvere nad schodami, prekĺzol cez ne a ocitol sa v Medových labkách za pultom. Zohol sa, bokom sa zakrádal poza pult a potom sa vystrel.
Medové labky boli také plné študentov z Rokfortu, že nikto si Harryho nevšímal. Pomaly prechádzal pomedzi nich, obzeral sa a potláčal smiech, keď si predstavil, aký výraz by sa asi zjavil na Dudleyho prasacej tvári, keby videl, kde teraz Harry je.
Množstvá políc sa prehýbali pod najlákavejšími sladkosťami, aké si len človek mohol predstaviť. Krémové kusy nugátu, trblietavé ružové kocky kokosovej zmrzliny, hrubé karamelky medovej farby, stovky rôznych druhov čokolády v úhľadných radoch, veľká nádoba fazuliek každej chuti, ďalšia so šumivými bzučalkami, levitačnými ovocnými zmrzlinovými guľkami, ktoré spomínal Ron, pri ďalšej stene boli cukríky so špeciálnymi efektmi: žuvačky super extra veľká bublina (po ktorých sa miestnosť naplní fialkovomodrými bublinami, čo vydržia a neprasknú aj niekoľko dní), zvláštne, akoby naštiepané zubné mentolky, čierne ostré čertíky (z úst vám vyšľahne oheň!), ľadové myši (počujete, ako vám drkocú zuby!), mentolová pasta vytvarovaná ako žaby (skutočne vám skáče v bruchu), krehké cukrové brká a vybuchujúce bonbóny.
Harry sa pretisol pomedzi hlúčik šiestakov a videl, že vo vzdialenom kúte obchodu visí nápis NEZVYČAJNÉ CHUTE. Pod ním stáli Ron s Hermionou a skúmali podnos, až po vrch naložený lízankami s chuťou krvi. Harry sa prikradol za nich.
„Fuj, to by Harry nechcel, tie sú, predpokladám, pre upírov,“ hovorila Hermiona.
„A čo tieto?“ Ron strčil Hermione pod nos švábie hrčky.
„Tie teda rozhodne nie,“ zaprotestoval Harry.
Ronovi nádoba skoro vypadla z rúk.
„Harry!“ zapišťala Hermiona. „Čo tu robíš? Ako... Ako si sa sem dostal?“
„No toto!“ zvolal Ron a tváril sa skutočne ohromene. „Ty si sa naučil premiestňovať?“
„Jasné, že nie,“ povedal Harry. Stíšil hlas, aby ho šiestaci nepočuli, a povedal im o Záškodníckej mape.
„Ako to, že ju Fred s Georgeom nedali mne?!“ rozhorčoval sa Ron. „Ja som ich brat!“
„Ale Harry si ju nenechá!“ povedala Hermiona, ako keby to bol absurdný nápad. „Odovzdá ju profesorke McGonagallovej, však, Harry?“
„Nie, neodovzdám!“ vyhlásil Harry.
„Zbláznila si sa?“ Ron vyvaľoval oči na Hermionu. „Odovzdať niečo také úžasné?“
„Keby som ju odovzdal, musel by som povedať, odkiaľ ju mám! Filch by vedel, že Fred s Georgeom ju potiahli!“
„Ale čo Sirius Black?“ zašepkala Hermiona. „Mohol použiť niektorý priechod z mapy a dostať sa tak do hradu! Učitelia to musia vedieť!“
„Nemôže sa ta dostať cez chodbu,“ rýchlo povedal Harry. „Na mape je sedem tajných tunelov, no a Fred s Georgem sa domnievajú, že o štyroch z nich Filch vie. A z tých zvyšných troch sa jeden zasypal, takže tadiaľ nemôže prejsť nikto. Nad vchodom do jedného je zasadená Zúrivá vŕba, takže sa z neho nedá vyliezť. A vchod do toho, cez ktorý som prišiel ja, dolu v pivnici vôbec nevidieť, takže ak nevie, že je tam...“ Harry zaváhal. Ale čo ak Black o tej chodbe vie? Ron si však veľavýznamne odkašlal a ukázal na oznam nalepený na vnútornej strane dverí obchodu.
Pripomíname zákazníkom, že až do odvolania budú každý večer po západe slnka na uliciach Rokvillu hliadkovať dementori. Toto opatrenie bolo zavedené pre bezpečnosť obyvateľov Rokvillu a bude odvolané po dolapení Siriusa Blacka. Preto vám odporúčame, aby ste nákupy ukončili včas pred zotmením.
„Vidíš?“ potichu povedal Ron. „Rád by som videl, ako sa Black pokúša vlámať do Medových labiek, keď sa celá dedina hemží dementormi. A okrem toho, Hermiona, majitelia Medových labiek by počuli, keby sa im sem niekto vlámal, nie? Bývajú nad obchodom.“
„Áno, ale... ale...“ zdalo sa, že Hermiona hľadá ďalší argument. „No Harry by aj tak nemal chodiť do Rokvillu. Nemá podpísaný formulár! Ak to niekto zistí, bude mať veľké problémy. A ešte sa nezotmieva. Čo ak sa Sirius zjaví dnes? Teraz?“
„V takomto počasí by Harryho sotva zbadal,“ povedal Ron a hlavou kývol von, kde za oknami husto snežilo. „Ale no tak, Hermiona, sú Vianoce. Harry si zaslúži aspoň trochu si užiť.“
Hermiona si zahryzla do pery a tvárila sa veľmi znepokojene.
„Budeš na mňa žalovať?“ uškŕňal sa na ňu Harry.
„Samozrejme, že nie, ale čestné slovo, Harry...“
„Videl si už šumivé bzučalky, Harry?“ spytoval sa Ron, chytil ho a ťahal k jednej z nádob. „A želatínové slimáky? A kyselinové šumienky? Fred mi jednu dal, keď som mal sedem rokov – vypálila mi v jazyku dieru. Pamätám sa, ako ho mama zmlátila metlou.“ Ron zasnene hľadel na škatuľku kyselinovej šumienky. „Myslíš, že by si Fred vzal švábie hrčky, keby som mu povedal, že sú to arašidy?“
Keď Ron a Hermiona zaplatili za všetky sladkosti, všetci traja vyšli do snehovej chumelice.
Rokville vyzeral ako z vianočného pozdravu – malé chalúpky s trstinovými strechami i obchody prikrývala vrstva čerstvého snehu, na dverách viseli cezmínové vence a na stromoch začarované reťazce sviečok.
Harry sa triasol, lebo na rozdiel od kamarátov nemal plášť. Šli po ulici s hlavami sklonenými oproti vetru a Ron s Hermionou kričali cez šály:
„Tamto je pošta...“
„A toto je Zonkov obchod...“
„Mohli by sme ísť až k Škriekajúcej búde...“
„Viete čo? Poďme radšej na ďatelinové pivo k Trom metlám,“ navrhoval Ron drkotajúc zubami.
Harry bol viac ako ochotný, lebo vietor bol silný, ruky mal skrehnuté, a tak prešli cez ulicu a o chvíľu už vchádzali do malého hostinca.
Bolo tam mimoriadne plno, hluk, teplo a nadymené. Urastená žena s peknou tvárou obsluhovala skupinku bosorákov pri bare.
„To je madam Rosmerta,“ povedal Ron. „Prinesiem pitie, dobre?“ dodal a trochu očervenel.
Harry a Hermiona sa pretisli do kúta, kde medzi oknom a pekným vianočným stromčekom pri kozube stál prázdny stolík. O chvíľu sa Ron vrátil a niesol tri napenené korbele s teplým ďatelinovým pivom.
„Veselé Vianoce!“ povedal spokojne a zdvihol korbeľ.
Harry sa zhlboka napil. Bola to najlepšia vec, akú v živote ochutnal, a mal pocit, že pivo mu zohrialo každučký kúsok tela.
Odrazu mu závan vzduchu postrapatil vlasy. Dvere u Troch metiel sa znovu otvorili. Harry pozrel ponad okraj korbeľa a zabehlo mu.
S prívalom snehových vločiek práve vošli do krčmy profesorka McGonagallová a profesor Flitwick a o chvíľku za nimi Hagrid, pohrúžený do rozhovoru s tučným mužom v krikľavozelenom klobúku a plášti s tenkými pásikmi – Korneliom Fudgeom, ministrom mágie.