Teta Marge bola sestra strýka Vernona. Hoci nebola Harryho pokrvnou príbuznou (jeho mama bola sestra tety Petunie), celý život jej musel hovoriť „teta“. Teta Marge bývala na vidieku v dome s veľkou záhradou, kde chovala buldogy. Nechodievala na Privátnu cestu často, lebo nemohla predsa opustiť svoje vzácne psy, ale každú jej návštevu mal Harry v živej pamäti ako vyslovenú hrôzu.
Na oslave Dudleyho piatych narodenín švihala Harryho paličkou po holeniach, aby neporazil Dudleyho, keď sa hrali na sochy. O pár rokov neskôr dokvitla na Vianoce s robotom riadeným počítačom pre Dudleyho a škatuľkou psích keksov pre Harryho. Pri jej poslednej návšteve, rok predtým, ako začal študovať na Rokforte, Harry náhodou pristúpil chvost jej obľúbenému psovi. Rozparovač začal Harryho naháňať po záhrade, až musel vyliezť na strom, a teta Marge až do polnoci odmietala odvolať ho. Pri spomienke na ten incident sa doteraz Dudley smeje, až mu tečú slzy.
„Marge príde na týždeň,“ zavrčal strýko Vernon, „a keď už sme pri tom,“ hrozivo vytrčil pred Harryho tučný ukazovák, „prv ako pôjdem po ňu, si musíme vyjasniť zopár vecí.“
Dudley sa uškrnul a odtrhol pohľad od televízora. Jeho obľúbenou zábavou bolo pozorovať, ako strýko Vernon šikanuje Harryho.
„Po prvé,“ zavrčal strýko Vernon, „budeš sa s Marge rozprávať slušne.“
„Dobre,“ odvetil Harry, „ak sa bude slušne so mnou rozprávať aj ona.“
„Po druhé,“ povedal strýko Vernon, akoby nebol Harryho odpoveď počul, „pretože Marge o tvojej nenormálnosti nevie, kým bude tu, nechcem nijaké... zvláštnosti. Budeš sa správať, ako sa patrí! Rozumel si?“
„Budem, ak sa bude aj ona,“ precedil Harry pomedzi zuby.
„A po tretie,“ pokračoval strýko Vernon a jeho protivné malé oči boli teraz len dve štrbinky na tučnej cviklovej tvári, „povedali sme Marge, že chodíš do Nápravného centra svätého Brutusa pre nenapraviteľných mladistvých delikventov.“
„Čo?!“ zreval Harry.
„A ty sa neprezradíš, lebo inak bude zle,“ vyprskol strýko Vernon.
Harry bol od zlosti biely ako stena, hľadel na strýka Vernona a nemohol uveriť vlastným ušiam. Teta Marge príde na celý týždeň – to bol najhorší darček k narodeninám, aký kedy od Dursleyovcov dostal, ešte horší než pár starých ponožiek po strýkovi Vernonovi.
„Tak teda ja už idem na stanicu, Petunia,“ povedal strýko Vernon a ťažkopádne vstal. „Nechceš sa so mnou zviezť, Duduško?“
„Nie,“ zahundral Dudley, ktorý už znovu hľadel na televízor, lebo strýko Vernon sa prestal Harrymu vyhrážať.
„Duduško sa musí pripraviť, aby bol peknučký, keď príde tetuška,“ povedala teta Petunia a hladkala Dudleyho po hustých plavých vlasoch. „Mamička mu kúpila peknučkého nového motýlika.“
Strýko Vernon potľapkal Dudleyho po tučnom plecisku.
„Tak teda, o chvíľu sa zase uvidíme,“ povedal a vyšiel z kuchyne.
Harry, ktorý tam sedel omráčený hrôzou, odrazu dostal nápad. Nechal hrianku hriankou, rýchlo vstal a šiel za strýkom Vernonom.
Strýko Vernon si práve obliekal sako, ktoré nosieval v aute.
„Teba neberiem,“ zavrčal, keď sa otočil a videl, že Harry naňho hľadí.
„Ako keby som chcel ísť,“ chladne odvetil Harry. „Chcem ťa o niečo požiadať.“
Strýko Vernon si ho podozrievavo premeral.
„Tretiaci na Rok... v našej škole smú niekedy navštevovať dedinu,“ povedal Harry.
„No a?“ odsekol strýko Vernon a zvesil z háčika pri dverách kľúče od auta.
„Potrebujem, aby si mi podpísal povolenie,“ rýchlo povedal Harry.
„A prečo by som to mal urobiť?“ uškeril sa strýko Vernon.
„Noóó,“ začal Harry, starostlivo vyberajúc slová, „bude ťažké predstierať pred tetou Marge, že chodím k tomu svätému Neviemakosavolá...“
„Do Nápravného centra svätého Brutusa pre nenapraviteľných mladistvých delikventov!“ zreval strýko Vernon a Harry sa potešil, keď v jeho hlase s istotou rozoznal paniku.
„To, to,“ povedal Harry a pokojne hľadel do strýkovej veľkej, fialovej tváre. „Ťažko sa to pamätá. A musím to predsa hovoriť tak, aby to znelo presvedčivo, či nie? Čo ak mi náhodou niečo unikne?“
„My to z teba vytlčieme!“ reval strýko Vernon a so vztýčenou päsťou mieril k Harrymu. No Harry sa ani nepohol.
„Aj keby ste to zo mňa vytĺkli, teta Marge by sa ma určite nezabudla opýtať na podrobnosti,“ odvetil nekompromisne.
Strýko Vernon zastal s päsťou vo vzduchu a jeho tvár nadobudla nepekný hnedofialový odtieň.
„No ak mi podpíšeš povolenie,“ rýchlo pokračoval Harry, „prisahám, že si budem pamätať, kam to chodím do školy, a budem sa správať ako muk... ako keby som bol normálny, so všetkým, čo k tomu patrí.“
Harry videl, že strýko Vernon nad tým rozmýšľa, i keď mal zuby vycerené a na spánkoch mu pulzovala žila.
„Dobre,“ odvrkol napokon. „Budem počas Margeinej návštevy pozorne sledovať, ako sa správaš. Ak sa do konca budeš držať scenára, podpíšem ti to prekliate povolenie.“
Otočil sa, otvoril dvere a tak ich za sebou zatresol, že jedna z malých sklených tabuliek v hornej časti vypadla.
Harry sa nevrátil do kuchyne. Šiel do svojej izby. Ak sa má správať ako naozajstný mukel, radšej začne hneď. Pomaly a smutne pozbieral všetky darčeky a pozdravy k narodeninám a skryl ich pod uvoľnenú dosku v podlahe k domácej úlohe. Potom šiel k Hedviginej klietke. Zdalo sa, že Elvíra sa spamätala. Obe s Hedvigou spali s hlavami pod krídlami. Harry si vzdychol a potom do oboch štuchol, aby ich zobudil.
„Hedviga,“ povedal smutne, „musíš sa na týždeň stratiť. Choď s Elvírou. Ron sa o teba postará. Napíšem mu lístok s vysvetlením. A nepozeraj tak na mňa,“ v Hedviginých veľkých jantárových očiach videl výčitku, „ja za to nemôžem. Inak by som nemohol s Ronom a Hermionou chodiť do Rokvillu.“
O desať minút Elvíra a Hedviga (ktorá mala o nohu priviazaný lístoček pre Rona) vyleteli cez okno a stratili sa z dohľadu. Harry sa cítil absolútne mizerne a odložil prázdnu klietku do skrine.
No nemal veľa času na zádumčivosť. Ani sa nenazdal a teta Petunia už naňho vrieskala, aby zišiel dolu a pripravil sa na privítanie hosťa.
„Urob si niečo s vlasmi!“ oborila sa naňho, keď prišiel do haly.
Harry nechápal, aký by malo zmysel, keby sa pokúsil uhladiť si vlasy. Teta Marge ho s obľubou kritizovala, takže čím neupravenejšie vyzerá, tým bude šťastnejšia.
O chvíľku bolo počuť vržďanie štrku pod kolesami auta strýka Vernona, ktoré vchádzalo na príjazdovú cestu, a potom buchnutie dverí a kroky na chodníku.
„Otvor dvere!“ zasyčala teta Petunia na Harryho.
So zovretým žalúdkom Harry otvoril.
Na prahu stála teta Marge. Veľmi sa podobala na strýka Vernona: bola mohutná, tučná a mala brunátnu tvár, ba dokonca aj fúzy ako on, i keď nie také husté. V jednej ruke držala obrovský kufor a pod pazuchou druhej mala zastrčeného starého a zlostného buldoga.
„Kde je môj Dudinko?“ zrevala teta Marge. „Kdeže je môj synovčulíček?“
Dudley ťarbavou kolísavou chôdzou prichádzal po chodbe, plavé ulízané vlasy mal pricapnuté k tučnej hlave a spod množstva briad mu ledva bolo vidieť motýlika. Teta Marge vrazila kufor Harrymu do brucha, čím mu vyrazila dych, zovrela Dudleyho jednou rukou v tesnom objatí a prilepila mu na líce velikánsky bozk.
Harry veľmi dobre vedel, že Dudley znáša objatia tety Marge iba preto, že má za ne dobre zaplatené, a skutočne, keď ho teta od seba odtrhla, Dudley v tučnej pästi zvieral šuchotavú dvadsaťlibrovku.
„Petunia!“ skríkla teta Marge a prešla okolo Harryho, akoby bol stojan na klobúky. Teta Marge a teta Petunia sa pobozkali, či vlastne teta Marge narazila svojou mohutnou čeľusťou do kostnatého líca tety Petunie.