Keby nevedel, že je to ten istý človek, nikdy by podľa tejto starej fotografie neuhádol, že je to Black. Tvár nemal vpadnutú a voskovobledú, ale príťažlivú, vyžaroval z nej smiech. Pracoval už vtedy pre Voldemorta? Plánoval smrť dvoch ľudí vedľa seba už vtedy? Uvedomoval si, že ho čaká dvanásť rokov v Azkabane, dvanásť rokov, ktoré ho zmenia na nepoznanie?
No dementori naňho nemajú vplyv, pomyslel si Harry, keď hľadel do tej peknej usmiatej tváre. Nemusí počúvať krik mojej mamy, keď sú blízko neho...
Harry prudko zavrel album a strčil ho naspäť do zadnejšieho kúta skrinky, vyzliekol si habit, zložil okuliare, a keď sa presvedčil, že závesy ho dostatočne skrývajú, vliezol do postele.
Dvere spálne sa otvorili.
„Harry?“ neisto sa ozval Ronov hlas.
No Harry sa nehýbal, predstieral, že zaspal. Počul, ako Ron zase odišiel, pretočil sa na chrbát a oči mal dokorán otvorené.
Nenávisť, akú doteraz nepoznal, sa v ňom rozlievala ako jed. Z tmy sa naňho smial Black, akoby mu niekto prilepil fotografiu z albumu na oči. Pozeral sa, akoby mu niekto premietal film – Sirius Black rozmetáva Petra Pettigrewa (celkom sa podobal na Nevilla Longbottoma) na tisíc kúskov. Počul tiché vzrušené mumlanie (hoci netušil, ako môže znieť Blackov hlas). „Stalo sa, môj pane... už som strážcom tajomstva Potterovcov...“ A potom sa ozval iný hlas, prenikavo sa smial, a bol to ten istý smiech, ktorý Harry počul v hlave vždy, keď boli nablízku dementori...
„Harry... vyzeráš strašne.“
Harry zaspal až na svitaní. Keď sa zobudil, v spálni už nebol nikto, obliekol sa a zišiel točitým schodiskom do klubovne. Bola tiež celkom prázdna, iba Ron tam jedol pepermintovú žabu a masíroval si brucho a Hermiona si rozložila úlohu cez tri stoly.
„Kde sú všetci?“ spýtal sa Harry.
„Odišli! Je prvý deň prázdnin, zabudol si?“ povedal Ron a pozorne hľadel na Harryho. „A je už skoro obed, práve som sa chystal, že ťa zobudím.“
Harry sa zvalil do kresla pri ohni. Vonku za oknami stále snežilo. Krivolab ležal natiahnutý pred ohniskom ako veľký ryšavý koberec.
„Naozaj nevyzeráš dobre,“ vravela Hermiona a znepokojene mu hľadela do tváre.
„Nič mi nie je,“ odvetil Harry.
„Harry, počúvaj,“ povedala Hermiona a pozrela na Rona, „určite ťa rozrušilo, čo sme včera počuli. Ale ide o to, aby si neurobil nijakú hlúposť.“
„Napríklad čo?“ spýtal sa Harry.
„Napríklad, že by si sa pokúsil ísť za Blackom,“ povedal Ron rýchlo.
Harry vycítil, že si tento rozhovor pripravoval, kým on spal. Nepovedal nič.
„Nepôjdeš, však nie, Harry?“ dožadovala sa odpovede Hermiona.
„Lebo Black nestojí za to, aby si preňho zomrel,“ dodal Ron.
Harry pozrel na nich. Vôbec to nechápali.
„Viete, čo vidím a počujem zakaždým, keď sa ku mne priblíži nejaký dementor?“ Ron a Hermiona pokrútili hlavami a hľadeli naňho s obavami. „Počujem mamu kričať a prosiť Voldemorta. A keby ste počuli svoju mamu takto kričať tesne pred tým, ako ju zavraždia, tak rýchlo by ste na to nezabudli. A keby ste sa dozvedeli, že niekto, kto bol údajne jej priateľom, ju zradil a poslal Voldemorta, aby ju...“
„Ale ty nemôžeš urobiť nič!“ zvolala Hermiona a bolo vidieť, že je otrasená. „Dementori Blacka chytia a vráti sa do Azkabanu a... a tak mu treba!“
„Počula si, čo povedal Fudge. Na Blacka Azkaban nepôsobí ako na normálnych ľudí. Preňho to nie je trest ako pre ostatných.“
„Tak čo tým chceš povedať?“ spytoval sa Ron a bolo vidieť, že je napätý. „Chceš Blacka zabiť či čo?“
„Nebuď hlúpy,“ vystrašene povedala Hermiona. „Harry nikoho nechce zabiť, však Harry?“
Harry znovu neodpovedal. Nevedel, čo chce urobiť. Vedel iba, že nevydrží sedieť len tak so založenými rukami, kým je Black na slobode.
„Malfoy to vie,“ povedal zrazu. „Pamätáte sa, čo mi povedal na elixíroch? ‚Keby som bol na tvojom mieste ja, sám by som ho lovil... chcel by som sa pomstiť‘.“
„Budeš sa držať Malfoyovej rady namiesto našej?“ rozčúlil sa Ron. „Počúvaj... vieš, čo dostala Pettigrewova mama, keď s ním Black skoncoval? Tatko mi to povedal – Merlinov rad prvého stupňa a v škatuľke iba Pettigrewov prst. To bol najväčší kúsok, aký z neho našli. Black je šialenec, uvedom si to, Harry, a je strašne nebezpečný...“
„Malfoyovi to otec musel povedať,“ Harry ignoroval Rona. „Bol priamo v kruhu Voldemortových najbližších...“
„Bol by si taký láskavý a hovoril Veď-Vieš-Kto?“ nahnevane mu skočil do reči Ron.
„... takže zjavne Malfoy vedel, že Black pracoval pre Voldemorta...“
„... a Malfoy by sa potešil, keby si aj ty bol na milión kúskov ako Pettigrew! Pochop to. Malfoy skrátka dúfa, že sa dáš zabiť prv, ako bude musieť proti tebe hrať v metlobale.“
„Harry, prosím ťa,“ dohovárala mu Hermiona a oči sa jej leskli od sĺz, „prosím ťa, maj rozum. Black urobil hroznú, strašnú vec, ale ty sa nevystavuj nebezpečenstvu, lebo práve to Black chce... Och, Harry, hral by si mu priamo do kariet, keby si ho išiel hľadať. Tvoja mama a otec by predsa nechceli, aby ti niekto ublížil. Nikdy by nechceli, aby si šiel hľadať Blacka!“
„Nikdy sa nedozviem, čo by chceli, lebo vďaka Blackovi som sa s nimi nikdy nerozprával,“ odvetil Harry stroho.
Nastalo ticho, v ktorom sa Krivolab blahobytne pretiahol a vystrčil pazúry. Ronovo vrecko sa zachvelo.
„Pozri,“ povedal Ron a očividne sa usiloval nájsť nejakú inú tému, „sú prázdniny! Sú skoro Vianoce! Poďme... poďme von pozrieť Hagrida. Už tak dávno sme ho nenavštívili!“
„Nie!“ rýchlo namietala Hermiona. „Harry nemá vychádzať z hradu, Ron...“
„Áno, poďme,“ Harry sa posadil, „a môžem sa ho spýtať, ako to, prečo nikdy nespomínal Blacka, keď mi rozprával o rodičoch.“
Ron však nemal v pláne ďalšie rozhovory o Siriusovi Blackovi.
„Alebo by sme si mohli zahrať šachy,“ zahováral rýchlo, „alebo pľuvadlíky. Percy tu nechal súpravu...“
„Nie, poďme za Hagridom,“ rozhodne trval na svojom Harry.
A tak si zo spálni zobrali plášte, vyšli cez portrét („Stojte a bojujte, vy žltobruchí bastardi!“), kráčali po prázdnom hrade a veľkými dubovými dverami vyšli von.
Skrátili si cestu cez trávnik, kde v trblietavom prachovom snehu po nich zostávala plytká brázda a ponožky a okraje plášťov sa im zamočili a zamŕzali. Zakázaný les vyzeral, akoby ho niekto očaroval, každý strom bol poprášený striebrom a Hagridova chalupa sa podobala na tortu s cukrovou polevou.
Ron zaklopal, ale nikto neodpovedal.
„Žeby bol vonku?“ spytovala sa Hermiona, ktorá sa pod plášťom triasla.
Ron si priložil ucho k dverám.
„Počuť nejaký čudný zvuk,“ povedal. „Počúvajte... možno je to Tesák!“
Aj Harry a Hermiona sa pritisli uchom k dverám. Z chalupy k nim doliehali tiché trhané stony.
„Nemali by sme radšej niekoho zavolať?“ nervózne sa spýtal Ron.
„Hagrid!“ zavolal Harry a zabúchal na dvere. „Hagrid, si tam?“
Ozvali sa ťažké kroky a dvere sa s vrzgotom otvorili. Na prahu stál Hagrid, oči mal červené a opuchnuté a predok koženej vesty mokrý od sĺz.
„Počuli ste to?“ zreval a vrhol sa Harrymu okolo krku.
Vzhľadom na to, že Hagrid bol prinajmenšom dva razy toľký ako normálny človek, to vôbec nebolo smiešne. Harryho, ktorý už-už klesal pod Hagridovou váhou, zachránili Ron s Hermionou. Každý totiž chytil Hagrida za jednu ruku, podopreli ho a viedli dnu. Hagrid sa nechal doviesť k stoličke, klesol na ňu a bez zábran sa rozvzlykal a celá tvár sa mu leskla od sĺz, ktoré mu stekali do pochlpenej brady.