Odrazu mu z konca prútika vyletelo čosi, čo vyzeralo ako kúdoľ strieborného dymu.
„Videli ste to?!“ zvolal Harry vzrušene. „Niečo sa stalo!“
„Veľmi dobre,“ povedal Lupin s úsmevom. „Tak teda, si pripravený na dementora?“
„Áno,“ odvetil Harry, pevne chytil prútik a prešiel do prostriedku prázdnej učebne. Usiloval sa upnúť svoju myseľ na lietanie, ale stále ho rušilo niečo iné... V nasledujúcom okamihu možno znovu začuje svoju mamu... lenže na to by nemal myslieť, inak ju začuje naozaj, a to nechce... alebo áno?
Lupin chytil vrchnák debny a zdvihol ho.
Z debny pomaly vychádzal dementor, tvár skrytú pod kapucňou obrátil k Harrymu a lesklou chrastovitou rukou si pridržiaval plášť. Lampy v triede zablikali a zhasli. Dementor vyliezol z debny, pomaly kráčal k Harrymu a zhlboka chrapľavo sa nadychoval. Harrym prenikol chlad...
„Expecto patronum!“ kričal. „Expecto patronum! Expecto...“
Ale trieda a dementor sa rozplývali... Harry znova padal cez hustú bielu hmlu a hlas jeho matky mu v hlave znel silnejšie ako predtým. „Nie Harry ho! Nie Harryho! Prosím... Urobím čokoľvek...“
„Odstúp. Odstúp, dievča!“
„Harry!“
Harry sa prebral. Ležal horeznačky na zemi. Lampy v triede znovu svietili. Nemusel sa pýtať, čo sa stalo.
„Mrzí ma to,“ zamumlal, posadil sa a cítil, ako mu poza okuliare steká studený pot.
„Už je dobre?“ spýtal sa Lupin.
„Áno...“ Harry sa zdvihol popri lavici a oprel sa o ňu.
„Vezmi si...“ Lupin mu podával čokoládovú žabu. „Zjedz to, kým to skúsime znova. Nečakal som, že sa ti to podarí na prvý raz, vlastne by ma to prekvapilo.“
„Zhoršuje sa to,“ potichu hovoril Harry a odhrýzal si zo žabej hlavy. „Počul som ju hlasnejšie... aj jeho... Voldemorta...“
Lupin bol bledší ako zvyčajne.
„Harry, ak nechceš pokračovať, ja to pochopím...“
„Chcem!“ odvetil Harry prudko a napchal si do úst zvyšok čokoládovej žaby. „Musím! Čo ak sa dementori zjavia na zápase proti Bystrohlavu? Nemôžem si dovoliť znova spadnúť. Ak ten zápas prehráme, prídeme o metlobalový pohár!“
„Tak teda dobre...“ povedal Lupin. „Možno by si si mal radšej vybrať inú spomienku, šťastnejšiu spomienku, na ktorú by si sa mohol lepšie sústrediť... Táto zrejme nebola dosť silná...“
Harry úporne premýšľal a usúdil, že pocity pri vlaňajšom víťazstve Chrabromilu v školskom pohári možno s určitosťou označiť za šťastné. Znovu pevne chytil prútik a zaujal miesto v strede triedy.
„Pripravený?“ spýtal sa Lupin a chytil vrchnák debny.
„Pripravený,“ prikývol Harry a veľmi sa usiloval vyplniť si myseľ šťastnou spomienkou na víťazstvo Chrabromilu a vytlačiť temné myšlienky na to, čo sa stane, keď sa debna otvorí.
„Ideme!“ povedal Lupin a zdvihol vrchnák. V izbe znova nastala tma a ľadový chlad. Dementor sa posúval dopredu a nadychoval sa, jednu zahnívajúcu ruku naťahoval k Harrymu...
„Expecto patronum!“ kričal Harry. „Expecto patronum! Expecto pat...“
Biela hmla mu zahalila zmysly... okolo neho sa mihali veľké rozmazané tvary... potom sa ozval nový hlas, mužský hlas, ktorý zdesene kričal...
„Lily, vezmi Harryho a choď! To je on. Choď! Bež! Ja ho zdržím...“
Potom bolo počuť, ako niekto potkýnajúc sa vychádza z izby... dvere sa prudko otvorili... a ozval sa prenikavý smiech...
„Harry! Harry... preber sa...“
Lupin silno plieskal Harryho po tvári. Tentoraz chvíľu trvalo, kým Harry pochopil, prečo leží na zaprášenej dlážke v triede.
„Počul som otca,“ hovoril potichu. „Teraz som ho počul po prvý raz... pokúšal sa upútať Voldemortovu pozornosť na seba, aby mamička mala čas ujsť...“
Harry si odrazu uvedomil, že so studeným potom mu po tvári stekajú aj slzy. Sklonil tvár čo najhlbšie a utrel si ju do habitu, pričom predstieral, že si zaväzuje šnúrku na topánke, aby ich Lupin nevidel.
„Počul si Jamesa?“ čudným hlasom sa spýtal Lupin.
„Áno...“ Harry zdvihol k nemu už suchú tvár. „Ako... vy ste poznali môjho otca?“
„Ja... poznal som ho,“ povedal Lupin. „Na Rokforte sme sa priatelili. Počuj, Harry... Možno by sme to mali na dnešok nechať tak. Toto kúzlo je mimoriadne náročné... nemal som ti navrhovať, aby si ho skúsil....“
„Nie!“ namietal Harry a znovu vstal. „Skúsim to ešte raz! Nemyslím na dostatočne šťastné veci, preto sa to vždy stane... Počkajte...“
A prehrabával sa v myšlienkach. Hľadal nejakú skutočne šťastnú, naozaj šťastnú spomienku, ktorá by sa mohla zmeniť na dobrého silného Patronusa...
A čo tá chvíľa, keď sa dozvedel, že je čarodejník a odíde od Dursleyovcov do Rokfortu! Ak to nie je šťastná spomienka, tak už potom nevie, čo... Úporne sa sústreďoval na to, ako sa cítil, keď si uvedomil, že odíde z Privátnej cesty, vstal a znova sa postavil oproti debne.
„Pripravený?“ spýtal sa Lupin, ktorý sa tváril, akoby konal proti svojmu zdravému rozumu. „Si dostatočne sústredený? Dobre... ideme!“
Profesor odtiahol vrchnák debny po tretí raz, dementor sa z nej dvíhal, v miestnosti nastal chlad a tma...
„EXPECTO PATRONUM!“ kričal Harry. „EXPECTO PATRONUM! EXPECTO PATRONUM!“
Krik v Harryho hlave sa ozýval znova... ibaže tentoraz akoby zaznieval zo zle naladeného rádia – chvíľu bol tichší, chvíľu hlasnejší, a znova tichší... a Harry stále videl dementora, ten zastal – a potom zo špice Harryho prútika vyletel obrovský strieborný tieň, vznášal sa medzi ním a dementorom, a hoci Harry mal pocit, že má nohy z vody, ešte stále stál... hoci si nebol istý, ako dlho to vydrží...
„Riddikulus!“ skríkol Lupin, ktorý skočil pred neho.
Ozvalo sa hlasné puknutie a Harryho oblačný Patronus zmizol aj s dementorom. Harry klesol na stoličku a cítil sa vyčerpaný, akoby práve prebehol míľu, a nohy sa mu triasli. Kútikom oka videl, že profesor Lupin prútikom zahnal prízrak, ktorý sa znova zmenil na striebristú guľu, naspäť do debničky.
„Výborne!“ pochválil ho Lupin a šiel k nemu. „Výborne, Harry. To bol skutočne dobrý začiatok!“
„Môžem to skúsiť ešte raz? Ešte jediný raz?“
„Teraz nie,“ rozhodne odvetil Lupin. „Na jeden večer si mal toho dosť. Tu máš...“
Podal Harrymu veľkú tabuľku najlepšej čokolády z Medových labiek.
„Musíš to všetko zjesť, inak mi to madam Pomfreyová nedaruje. Na budúci týždeň o takomto čase?“
„Dobre,“ súhlasil Harry. Odhryzol si z čokolády a hľadel, ako Lupin zhasína lampy, ktoré sa po zmiznutí dementora znova rozsvietili. Odrazu mu čosi zišlo na um.
„Pán profesor? Ak ste poznali môjho otca, museli ste poznať aj Siriusa Blacka.“
Lupin sa rýchlo obrátil.
„Ako ti to zišlo na um?“ spýtal sa prudko.
„Ale nič... teda, viem len, že aj oni sa na Rokforte priatelili...“
Lupinova tvár sa uvoľnila.
„Áno, poznal som ho,“ odvetil stručne. „Alebo som si myslel, že ho poznám. Radšej už choď, Harry, je veľmi neskoro.“
Harry vyšiel z triedy, kráčal po chodbe, ale za rohom zašiel za brnenie a sadol si na jeho podstavec, aby dojedol čokoládu. Ľutoval, že spomenul Blacka, lebo Lupin navidomoči nemal chuť o ňom hovoriť. Potom Harryho myšlienky znovu zablúdili k matke a otcovi...
Cítil sa vyčerpaný a čudne prázdny, hoci zjedol plno čokolády. Sledovať v duchu posledné okamihy života rodičov bol hrozný zážitok, lenže zároveň jediná príležitosť počuť ich od čias, keď bol celkom maličký. No ak čo len troška zatúži počuť ich znova, nikdy sa mu nepodarí vykúzliť poriadneho Patronusa...