„Choďte, rýchlo,“ súril ich chrapľavo. „Nepočúvajte...“
A keď sa ozvalo klopanie na dvere, vrátil sa do chalupy.
Pomaly, omráčení od hrôzy, Harry, Ron a Hermiona potichu obišli Hagridov dom. Keď prišli na druhú stranu, dvere sa hlasno zabuchli.
„Prosím vás, ponáhľajte sa,“ šepkala Hermiona. „Ja to nevydržím, ja to neznesiem...“
Vykročili hore svahom po trávniku k hradu. Slnko už teraz rýchlo klesalo, obloha nadobudla jasnú fialkovú farbu, ale na západe ešte svietila rubínovočervená žiara.
Ron zrazu zastal.
„Och, Ron, prosím ťa,“ začala Hermiona.
„To Prašivec... nechce... prestaň...“
Ron bol zohnutý, usiloval sa udržať Prašivca vo vrecku, ale potkan šalel, hrozne pišťal, krútil sa a hádzal, pokúšal sa uhryznúť Rona do ruky.
„Prašivec, to som predsa ja, ty hlupák, Ron,“ šepkal.
Za sebou počuli vrznúť dvere a ozvali sa mužské hlasy.
„Och, Ron, prosím ťa, pohnime sa, už to idú vykonať!“ zjojkla Hermiona.
„Dobre... Prašivec... prestaň!“
Kráčali ďalej. Harry sa tak ako Hermiona usiloval nevnímať hlasy za chrbtom. Ron znova zastal.
„Ja ho neudržím... Prašivec, buď ticho, veď nás začujú...“
Potkan bláznivo pišťal, ale nie až tak hlasno, aby prehlušil zvuky doliehajúce z Hagridovej záhrady. Bola to nejasná zmes mužských hlasov, potom chvíľu ticho a zrazu nepochybné zasvišťanie a úder sekery.
Hermiona sa zatackala.
„Vykonali to!“ šepla Harrymu. „Ja tomu neverím... oni to vykonali!“
17
Mačka, potkan a pes
Harrymu ten šok akoby vymazal mozog. Všetci traja, omráčení hrôzou, pod neviditeľným plášťom zastali. Posledné lúče zapadajúceho slnka vrhali krvavé svetlo na školský dvor pokrytý dlhými tieňmi. Vtedy za sebou začuli divé kvílenie.
„Hagrid,“ zašepkal Harry. Bez toho, aby rozmýšľal, čo robí, sa chcel otočiť a vrátiť sa, ale Ron i Hermiona ho chytili za ruky.
„Nemôžeme,“ šepkal Ron biely ako krieda. „Keby sa dozvedeli, že sme boli za ním, iba by sme mu priťažili...“
Hermiona dýchala plytko a prerývane. „Ako... to... mohli?“ jachtala. „Ako mohli?“
„Poďme rýchlo,“ pobádal ich Ron, ktorému drkotali zuby.
Pobrali sa naspäť do hradu, ale kráčali pomaly, aby zostali skrytí pod plášťom. Svetla rýchlo ubúdalo.
Kým prišli na otvorené priestranstvo, tma sa znášala na nich ako kliatba.
„Prašivec, čuš tam,“ zašepkal Ron a plesol sa dlaňou po náprsnom vrecku. Potkan sa vrtel ako divý. Ron odrazu zastal a pokúsil sa zastrčiť Prašivca hlbšie do vrecka. „Čo sa to s tebou stalo, ty hlúpy potkan? Seď tam pokojne... AU! On ma pohrýzol!“
„Ron, ticho buď!“ naliehavo šepkala Hermiona. „O chvíľku tu bude Fudge...“
„Nechce... zostať...“
Prašivec bol navidomoči vyľakaný. Krútil sa, ako vládal, a pokúšal sa vyslobodiť z Ronovho zovretia.
„Čo je to s ním?“
Harry to práve zbadal – tesne pri zemi sa k nim zakrádal Krivolab a veľké žlté oči mu v tme tajuplne svietili. Či ich videl, alebo sledoval Prašivcov piskot, to Harry nevedel.
„Krivolab!“ zastenala Hermiona. „Nie, choď preč, Krivolab! Choď preč!“
No mačka bola čoraz bližšie...
„Prašivec... NIE!“
Prineskoro – potkan vykĺzol spomedzi Ronových zovretých prstov, dopadol na zem a trielil preč. Krivolab okamžite skočil za ním a vtom aj Ron zhodil zo seba neviditeľný plášť a vyletel do tmy prv, ako ho Harry či Hermiona stihli zastaviť.
„Ron!“ zaúpela Hermiona.
Pozreli s Harrym na seba a potom sa rozbehli za ním, ale pod plášťom sa nedalo poriadne bežať, a tak ho zo seba strhli, povieval za nimi ako transparent, a trielili za Ronom. Ďaleko pred sebou počuli dupot jeho nôh a to, ako kričí na Krivolaba.
„Daj mu pokoj... nechaj ho... Prašivec, poď sem...“
Ozvalo sa hlasné buchnutie.
„Mám ťa! Zmizni, ty odporná mačka...“
Harry a Hermiona sa skoro potkli o Rona a prudko zastali pred ním. Ležal na zemi, ale Prašivca mal znova vo vrecku a oboma rukami si pridržiaval na prsiach trasúcu sa hrčku.
„Ron... poď sem... pod plášť,“ dychčala Hermiona. „Dumbledore a... minister... tu budú každú chvíľu ...“
No kým sa stihli prikryť, kým sa stihli nadýchnuť, začuli tichý dupot akýchsi obrovských láb – niečo sa rútilo k nim, potichu ako tieň. Bol to obrovský čierny pes s bledými očami.
Harry siahol po prútiku, ale už bolo neskoro – pes urobil obrovský skok a prednými labami ho zasiahol do pŕs, Harry spadol horeznak, cítil jeho teplý dych, videl dlhé zuby...
Sila skoku ho však zaniesla priďaleko, pes sa skotúľal cez Harryho. Harry bol omráčený a zdalo sa mu, že má dolámané rebrá. Pokúsil sa vstať, počul, ako pes vrčí a obracia sa, aby znova zaútočil.
Ron však už bol na nohách, a keď pes znova skočil k nim, odstrčil Harryho nabok a psie čeľuste zovreli Ronovu vystretú ruku. Harry sa vrhol dopredu, schmatol beštiu za srsť, ale tá vliekla Rona preč ľahko, akoby bol iba handrová bábika...
Vtom Harryho čosi udrelo do tváre tak silno, že znova spadol. Počul, že aj Hermiona vykríkla od bolesti a spadla.
Harry nahmatal prútik a žmurkal, lebo do očí mu stekala krv.
„Lumos!“ zašepkal.
Svetlo prútika osvetlilo kmeň hrubého stromu – Prašivca naháňali v dosahu Zúrivej vŕby – jej konáre vŕzgali, akoby fúkal silný vietor, a šľahali na všetky strany, aby im zabránili podísť bližšie.
A tam, celkom pri kmeni zazreli psa. Vliekol Rona do veľkej diery medzi koreňmi – Ron sa zúrivo bránil, ale jeho hlava a trup im mizli z dohľadu...
„Ron!“ kričal Harry a pokúšal sa ísť za ním, ale hrubý konár sa nebezpečne zahnal a on znova musel cúvnuť.
Nad zemou už trčala iba Ronova noha. Zakvačil si ju o koreň v snahe zabrániť psovi, aby ho celkom vtiahol dnu, ale ozvalo sa hrozné puknutie, ako keď niekto vystrelí. Ronova noha sa zlomila a vzápätí aj tá zmizla z dohľadu.
„Harry... musíme zohnať pomoc...“ zhíkla Hermiona. Aj ona krvácala, vŕba ju zranila na pleci.
„Nie. To zviera je také veľké, že by ho mohlo aj zožrať, nemáme čas...“
„Harry... nikdy sa ta nedostaneme bez pomoci...“
Zahnal sa na nich ďalší konár, s vetvičkami ohnutými, akoby sa chcel boxovať.
„Keď sa ta dostal ten pes, dostaneme sa aj my,“ dychčal Harry a rozbehol sa. Odskakoval pred zlomyseľnými švihajúcimi konármi, hľadal medzi nimi priechod, ale ku koreňom stromu nepostúpil ani o kúsok, lebo stále bol v dosahu šľahajúcich vetiev.
„Och, pomôž, pomôž,“ horúčkovité šepkala Hermiona a neisto poskakovala na mieste, „prosím...“
Vtedy vyrazil Krivolab. Preplazil sa pomedzi udierajúce konáre ako had a položil predné laby na hrču na kmeni vŕby.
Strom odrazu akoby skamenel, prestal sa hýbať. Ani lístok sa nezachvel.
„Krivolab!“ neisto zašepkala Hermiona. Zdrapila Harryho za ruku s takou silou, až ho to zabolelo. „Ako vedel?“
„Priatelí sa s tým psom,“ zamračene povedal Harry. „Videl som ich spolu. Poď... a drž prútik pred sebou...“
V okamihu prebehli ku kmeňu, ale kým sa dostali k diere medzi koreňmi, Krivolab do nej vkĺzol, len sa tak mihol jeho štetkovitý chvost. Harry ho nasledoval, vliezol dnu hlavou napred a skĺzol na dno veľmi nízkeho tunela. Krivolab bol kúsok pred ním a oči sa mu leskli vo svetle Harryho prútika. Vzápätí sa k nemu zošmykla aj Hermiona.
„Kde je Ron?“ šepkala vyľakane.
„Tadiaľto,“ ukázal Harry a skrčený šiel za Krivolabom.
„Kde sa ten tunel končí?“ zadychčane sa spýtala Hermiona spoza jeho chrbta.