„Riskneme to,“ rozhodne povedal Harry. „Rovno do lesa, dobre? Musíme sa skryť za strom alebo za niečo a dávať pozor.“
„Dobre, ale obídeme to poza skleníky!“ zašepkala Hermiona. „Musíme sa držať mimo dohľadu Hagridovho predného vchodu, inak uvidíme seba! Už sme asi skoro u Hagrida.“
Harry sa rozbehol a ešte stále rozmýšľal, ako to myslela. Hermiona vyrazila za ním. Prebehli cez zeleninovú záhradu k skleníkom, na chvíľu za nimi zastali, potom sa znovu rozbehli, ako najrýchlejšie vládali, obišli Zúrivú vŕbu a vrhli sa do lesa, aby sa ukryli...
V bezpečí, v tieni stromov sa Harry otočil a vzápätí pribehla zadychčaná Hermiona.
„Dobre,“ lapala dych. „Musíme sa prikradnúť k Hagridovmu domu. Daj pozor, aby ťa nebolo vidieť, Harry...“
Mlčky prešli pomedzi stromy, držiac sa pri kraji lesa. Keď zazreli predok Hagridovej chalupy, počuli zaklopanie na dvere. Rýchlo sa šuchli za hrubý kmeň duba a každý vykúkal z jednej strany. Vo dverách sa zjavil Hagrid, triasol sa, bol bledý a obzeral sa, kto to klopal. A Harry počul svoj vlastný hlas.
„To sme my. Máme neviditeľný plášť. Pusti nás dnu, aby sme si ho mohli vyzliecť.“
„Nemali ste chodiť!“ šepkal Hagrid. Odstúpil a potom rýchlo zavrel dvere.
„V živote som nerobil nič čudnejšie,“ úprimne sa priznal Harry.
„Presuňme sa kúsok,“ zašepkala Hermiona. „Musíme sa dostať čo najbližšie k Hrdozobcovi!“
Zakrádali sa popod stromy, až uvideli nervózneho hipogrifa priviazaného k plotu pri Hagridovom tekvicovom záhone.
„Teraz?“ šepkal Harry.
„Nie!“ odvetila Hermiona. „Keby sme ho ukradli teraz, tí z výboru by si mysleli, že ho pustil Hagrid. Musíme počkať, aby videli, že je uviazaný vonku!“
„To nám zostane asi minúta,“ rátal Harry. Zdalo sa, že to je nemožné.
V tej chvíli sa z Hagridovej chalupy ozval cinkot rozbitého porcelánu.
„Hagrid rozbil džbánik na mlieko,“ šepkala Hermiona. „O chvíľu nájdem Prašivca...“
A pravdaže, o chvíľu sa ozval Hermionin prekvapený výkrik.
„Hermiona,“ odrazu povedal Harry, „čo keby... keby sme tam vbehli a chytili Pettigrewa...“
„Nie!“ zdesene zašepkala Hermiona. „Nechápeš? Porušujeme jeden z najdôležitejších čarodejníckych zákonov! Nikto nesmie meniť čas, nikto. Počul si Dumbledora, keby nás niekto videl...“
„Videli by sme sa iba my a Hagrid!“
„Harry, čo myslíš, čo by si urobil, keby si bol v Hagridovom dome a videl by si sám seba vtrhnúť doň?“ spýtala sa Hermiona.
„Asi... myslel by som si, že som sa zbláznil,“ odvetil Harry, „alebo by som to považoval za nejakú čiernu mágiu.“
„Presne tak! Nechápal by si to, možno by si dokonca sám na seba zaútočil! Rozumieš? Profesorka McGonagallová mi rozprávala, aké hrozné veci sa stali, keď čarodejníci zasahovali do času. Mnohí z nich omylom zabili svoje minulé alebo budúce ja!“
„Dobre!“ povedal na to Harry. „Bol to len nápad, len som si myslel...“
No Hermiona doňho štuchla a ukazovala k hradu. Harry sa trochu natiahol, aby jasne videl do diaľky na hlavný vchod. Dolu schodmi schádzali Dumbledore, Fudge, starý člen výboru a kat Macnair. „Práve vyjdeme von!“ šepla Hermiona.
A naozaj, o chvíľu sa otvoril zadný vchod Hagridovho domu a Harry videl seba, Rona a Hermionu vychádzať s Hagridom do záhrady. Nepochybne to bol najčudnejší pocit v jeho živote – stáť za stromom a sledovať samého seba na tekvicovom záhone.
„To nič, Zobko, to nič...“ prihováral sa Hagrid Hrdozobcovi. Potom sa otočil k Harrymu, Ronovi a Hermione. „No choďte. Už musíte ísť.“
„Hagrid, nemôžeme...“
„Povieme im, ako to bolo v skutočnosti...“
„Nemôžu ho zabiť...“
„Choďte! Už je to aj tak dosť zlé, nemusíte si narobiť problémy aj vy!“
Harry hľadel, ako Hermiona na tekvicovom záhone prehodila cez nich a Rona neviditeľný plášť.
„Ponáhľajte sa. Nepočúvajte...“
Ozvalo sa zaklopanie na Hagridove predné dvere. Vykonávatelia rozsudku boli tu. Hagrid sa otočil, vrátil sa do chalupy a zadné dvere nechal pootvorené. Harry hľadel, ako sa tráva na záhonoch okolo chalupy skláňa, a počul tri páry odchádzajúcich nôh. On, Ron a Hermiona odišli... ale Harry a Hermiona skrytí za stromami teraz cez zadné dvere počuli, čo sa deje v chalupe.
„Kde je tá šelma?“ ozval sa chladný Macnairov hlas.
„Von... vonku,“ chrapľavo odvetil Hagrid. Harry si skryl hlavu, aby ho Macnair, ktorý si cez okno prezeral Hrdozobca, nezbadal. Potom počuli Fudgea.
„Musíme... ehm... musíme vám prečítať oficiálny rozsudok smrti, Hagrid. Zrýchlim to. A potom ho musíte vy a Macnair podpísať. Macnair, aj vy si to musíte vypočuť, taký je postup...“
Macnairova tvár sa stiahla z okna. Teraz alebo nikdy.
„Počkaj tu,“ zašepkal Harry Hermione. „Spravím to.“
Keď Fudge znova prehovoril, Harry vyrazil spoza stromu, preskočil plot, skočil na tekvicový záhon a blížil sa k Hrdozobcovi.
„Z rozhodnutia Výboru pre likvidáciu nebezpečných tvorov hipogrif Hrdozobec, ďalej nazývaný ako odsúdený, bude popravený šiesteho júna pri západe slnka...“
Harry si dával pozor, aby nežmurkol, uprene hľadel do Hrdozobcových dravých oranžových očí a poklonil sa. Hrdozobec klesol na svoje šupinaté kolená a potom znova vstal. Harry sa trápil s uzlom na povraze, ktorým bol Hrdozobec priviazaný k plotu.
„... je odsúdený na smrť sťatím, ktoré má vykonať kat Walden Macnair, menovaný výborom...“
„Poď, Hrdozobec,“ šepkal mu Harry, „poď, my ti pomôžeme. Potichu... potichu...“
„... čo dosvedčia dolupodpísaní. Hagrid, vy sa podpíšte tuto...“
Harry sa celou váhou zavesil na povraz, ale Hrdozobec sa zaprel prednými nohami.
„Tak to už skončime,“ ozval sa z chalupy piskľavý hlások člena výboru. „Hagrid, možno by bolo lepšie, keby ste zostali vovnútri...“
„Nie... chcem byť pri ňom... nechcem, aby bol sám.“
V chalupe bolo počuť kroky.
„Hrdozobec, pohni sa!“ sipel Harry.
Harry silnejšie potiahol povraz okolo Hrdozobcovho krku. Hipogrif vykročil, podráždene šuchotajúc krídlami. Ešte stále boli zo tri metre od lesa, bolo by ich vidieť z Hagridových zadných dverí.
„Ešte moment, prosím, Macnair,“ povedal Dumbledorov hlas. „Aj vy to musíte podpísať.“ Kroky zastali. Harry trhol povrazom, Hrdozobec cvakol zobákom a kráčal trochu rýchlejšie.
Spoza stromu vykúkala Hermionina biela tvár.
„Harry, ponáhľaj sa!“ naznačovala ústami.
Harry zvnútra chalupy počul Dumbledora. Ešte raz potiahol povraz. Hrdozobec sa nahnevane rozbehol. Už boli pri stromoch...
„Rýchlo! Rýchlo!“ stonala Hermiona, vybehla spoza stromu a aj ona chytila povraz, aby spoločnými silami donútili Hrdozobca ísť rýchlejšie. Harry sa obzrel – výhľad mali zakrytý, Hagridovu záhradu už vôbec nevideli.
„Stoj!“ zašepkal Hermione. „Mohli by nás počuť...“
Hagridove zadné dvere sa prudko otvorili, až to buchlo. Harry, Hermiona a Hrdozobec stáli celkom nehybne, ba hipogrif akoby tiež napäto počúval. Ticho... a potom...
„Kde je?“ ozval sa tenký hlas člena výboru. „Kde je tá beštia?“
„Tu bol uviazaný!“ rozčúlene hovoril kat. „Videl som ho! Presne tu!“
„To je zvláštne,“ poznamenal Dumbledore. A v hlase mu bolo cítiť náznak pobavenia. „Hrdozobko!“ chrapľavo volal Hagrid. Potom sa ozvalo zasvišťanie a úder sekery. Kat zrejme od zlosti zaťal sekeru do plota. Ozvalo sa kvílenie, ale aj Hagridove slová prerušované vzlykmi.
„Je preč! Preč! Zobáčik môj malý, ušiel. Fakticky sa musel vyslobodiť. Zobko, ty si ale šikovný chlapec!“