Hrdozobec znovu napínal povraz a pokúšal sa vrátiť k Hagridovi. Harry a Hermiona ho chytili pevnejšie a zaborili sa pätami do zeme.
„Niekto ho odviazal!“ vrčal kat. „Mali by sme prehľadať areál, les...“
„Macnair, ak Hrdozobca naozaj niekto ukradol, myslíte si, že by ho zlodej odviedol pešo?“ povedal Dumbledore pobavene. „Prehľadajte oblohu, ak chcete... Hagrid, dal by som si šálku čaju. Alebo veľký pohárik brandy.“
„Už... už to bude, pán profesor,“ odvetil Hagrid hlasom zoslabnutým od radosti. „Poďte dnu, poďte dnu...“ Harry a Hermiona pozorne načúvali. Ozvali sa kroky, tiché nadávky kata, vrzgot dverí a znova ticho.
„Čo teraz?“ šepkal Harry a obzeral sa.
„Musíme sa tu skryť,“ radila Hermiona, zjavne dosť vyľakaná. „Počkáme, kým sa vrátia do hradu. Potom musíme vystriehnuť vhodnú chvíľu a zaletieť s Hrdozobcom k Siriusovmu oknu. Ešte zo dve hodiny tam nebude... Och, bude to ťažké...“
Nervózne sa obzrela za seba do hlbín lesa. Slnko zapadalo.
„Musíme sa presunúť,“ povedal Harry tuho uvažujúc. „Tak, aby sme videli Zúrivú vŕbu, lebo inak nebudeme vedieť, čo sa deje.“
„Dobre,“ súhlasila Hermiona a pevnejšie chytila Hrdozobcov povraz. „Ale nezabúdaj, že nás nikto nesmie vidieť, Harry.“
Prechádzali krajom lesa, okolo nich sa rozprestierala tma, až sa napokon skryli za skupinku stromov, pomedzi ktoré mali výhľad na vŕbu.
„Tamto je Ron!“ povedal zrazu Harry. Po trávniku bežala tmavá postava a jej krik sa ozýval v nehybnom večernom vzduchu.
„Daj mu pokoj... nechaj ho... Prašivec, poď sem...“ A vtedy videli, ako sa z ničoho nič zjavili dve ďalšie postavy. Harry hľadel na seba a na Hermionu, ako bežia za Ronom. Vtom sa Ron hodil na zem.
„Mám ťa! Zmizni, ty odporná mačka...“
„Tamto je Sirius!“ komentoval Harry. Spod koreňa vŕby vybehol velikánsky pes. Videli, ako zvalil Harryho, potom schmatol Rona...
„Odtiaľto to vyzerá ešte horšie, však?“ povedal Harry a sledoval, ako pes vťahuje Rona pod korene. „Au, aha, práve ma šľahol ten strom... a teba tiež... to je neuveriteľné...“
Zúrivá vŕba vŕzgala a zaháňala sa spodnými konármi. Videli sa, ako vyrážajú raz na jednu, raz na druhú stranu v snahe dostať sa ku kmeňu. A vtom strom znehybnel.
„To Krivolab stlačil hrču,“ povedala Hermiona.
„A ideme...“ šepkal Harry. „Sme dnu.“ V tom okamihu, ako zmizli, sa strom znova začal hýbať. O chvíľku celkom blízko počuli kroky. Dumbledore, Macnair, Fudge a starý člen výboru sa vracali do hradu.
„Len čo sme vošli do tunela!“ zhíkla Hermiona. „Keby len bol Dumbledore išiel s nami...“
„Boli by išli aj Macnair a Fudge,“ trpko namietol Harry. „Stavím sa, o čo chceš, že Fudge by bez váhania prikázal Macnairovi, aby Siriusa na mieste popravil...“
Hľadeli, ako štyria muži vychádzajú hore schodmi, až sa im stratili z očí. Chvíľu nebolo nikde nikoho. Potom...
„Ide Lupin!“ ozval sa Harry, keď uvideli ďalšiu postavu, ako beží dolu kamennými schodmi a k Zúrivej vŕbe. Harry pozrel na oblohu. Oblaky celkom zakrývali mesiac.
Sledovali, ako Lupin zdvihol zo zeme zlomený konár a stlačil hrču na kmeni. Strom sa prestal rozháňať a aj Lupin zmizol v diere medzi koreňmi.
„Keby len bol zobral plášť,“ povedal Harry. „Leží tamto...“
Otočil sa k Hermione.
„Keby som ta teraz zabehol a vzal ho, Snape by sa k nemu nedostal a...“
„Harry, nikto nás nesmie vidieť!“
„Ako to môžeš vydržať?“ zlostne sa spýtal Hermiony. „Len tu stáť a pozerať, ako sa to stane?“ Zaváhal. „Idem po plášť!“
„Harry, nie!“
Hermiona práve včas zachytila Harryho za habit. Zrazu sa ozval spev. Bol to Hagrid. Mieril k hradu, vyspevoval na plné hrdlo a pri chôdzi sa trochu tackal. V rukách držal veľkú fľašu.
„Vidíš?“ šepkala Hermiona. „Vidíš, čo by sa bolo stalo? Nikto nás nesmie vidieť. Nie, Hrdozobec!“
Hipogrif sa znovu napínal a pokúšal sa dostať k Hagridovi. Aj Harry musel chytiť povraz, aby ho udržali. Dívali sa, ako sa podnapitý Hagrid kníše k hradu a nedarí sa mu pritom udržať rovný smer. Hrdozobec sa prestal mykať. Hlava mu smutne ovisla.
Ani nie o dve minúty sa dvere hlavného vchodu do hradu otvorili znova, vybehol z nich Snape a bežal k vŕbe. Harry so zaťatými päsťami hľadel, ako prudko zastal neďaleko stromu a obzerá sa. Zdvihol plášť a držal ho v ruke.
„Nedotýkaj sa ho tými svojimi špinavými paprčami,“ potichu vrčal Harry.
„Psst!“
Snape chytil konár, ten istý čo aj Lupin, štuchol do hrče a zmizol, lebo si obliekol plášť.
„Tak a je to,“ zašepkala Hermiona. „Už sme tam všetci... a teraz musíme čakať, kým sa znova vrátime...“
Zobrala koniec Hrdozobcovho povrazu a pevne ho priviazala o najbližší strom, potom si sadla na suché lístie a objala si kolená.
„Harry, jednému nerozumiem... Prečo dementori nedostali Siriusa? Pamätám si len, že sa blížili, a potom som, myslím, zamdlela... bolo ich toľko...“
Aj Harry si sadol. Vysvetlil jej, čo videl. Ako vo chvíli, keď si už najbližší dementor prikladal ústa k Harryho ústam, po jazere pribehlo niečo strieborné a donútilo to dementorov ustúpiť.
Hermiona ho počúvala s vyvalenými očami.
„Ale čo to bolo?“
„Iba jedna vec mohla dementorov odohnať,“ vravel Harry. „Skutočný Patronus. Silný.“
„Ale kto ho vyčaroval?“
Harry nepovedal nič. Myslel na osobu, ktorú uvidel na druhom brehu jazera. Už vedel, koho v nej spoznal... ale to predsa nie je možné!
„Nevidel si, ako vyzeral?“ zvedavo sa spýtala Hermiona. „Bol to nejaký učiteľ?“
„Nie,“ odvetil Harry. „Nebol to učiteľ.“
„Ale musel to byť naozaj mocný čarodejník, keď odohnal všetkých tých dementorov. Keď Patronus žiaril tak jasne, neosvetlilo ho to? Nevidel si...“
„Áno, videl som ho,“ pomaly vravel Harry. „Ale... možno som si to predstavoval... Nerozmýšľal som normálne... hneď potom som zamdlel...“
„Čo si si myslel, že kto to bol?“
„Myslím...“ Harry preglgol, lebo vedel, ako čudne to bude znieť. „Myslím, že to bol môj otec.“
Harry pozrel na Hermionu a videl, že od údivu otvorila ústa. V jej pohľade sa spájal strach so súcitom.
„Harry, tvoj otec je... no... už zomrel,“ zašepkala.
„Ja to viem,“ odvetil Harry rýchlo.
„Myslíš, že si videl jeho ducha?“
„Neviem... nie... vyzeral ako živý.“
„Ale potom...“
„Možno som mal vidiny,“ povedal Harry. „Ale podľa toho, čo som videl... vyzeral ako on... mám v albume jeho fotografie.“
Hermiona stále naňho hľadela, akoby sa bála o jeho zdravý rozum.
„Ja viem, že to znie šialene,“ otvorene priznal Harry. Otočil sa a pozrel na Hrdozobca, ktorý ďobal do zeme a očividne hľadal červíky. No v skutočnosti ho vôbec nevnímal.
Myslel na otca a na troch jeho starých priateľov – Námesačníka, Červochvosta, Tichošľapa... Boli dnes v noci pri škole všetci štyria? Dnes večer sa zjavil aj Červochvost, hoci všetci ho považovali za mŕtveho... Je možné, že sa to isté stalo s jeho otcom? Videl na druhej strane jazera len prelud? Tá postava bola priveľmi ďaleko, bola nejasná... a predsa si bol na okamih, predtým než stratil vedomie, istý...
Lístie v korunách stromov nad nimi slabo zašuchotalo vo vánku. Letiace oblaky na oblohe striedavo zakrývali a odhaľovali mesiac. Hermiona sedela s tvárou obrátenou k vŕbe a čakala.
A potom konečne po vyše hodine... „Už ideme!“ zašepkala.