„Pŕŕ!“ zavelil zrazu a potiahol povrazy, ako len vládal.
Hrdozobec spomalil a zastali, keď si odmyslíme, že ich nadhadzovalo hore-dolu, lebo Hrdozobec mával krídlami, aby sa udržal vo vzduchu.
„Je tu!“ povedal Harry, lebo keď sa zdvihli k oknu, zbadal Siriusa. Načiahol sa, a keď Hrdozobcove krídla klesli, podarilo sa mu silno zaklopať na okno.
Black zdvihol hlavu. Harry videl, že prekvapene otvoril ústa. Vyskočil zo stoličky, ponáhľal sa k oknu a pokúsil sa ho otvoriť, ale bolo zamknuté.
„Odstúpte!“ zavolala Hermiona, vybrala prútik, pričom sa ľavou rukou stále pevne držala Harryho za habit.
„Alohomora!“
Okno sa otvorilo.
„Ako... ako?“ slabým hlasom sa spytoval Black a hľadel na hipogrifa.
„Nasadnite... nemáme čas,“ súril ho Harry a pevne chytil Hrdozobca na oboch stranách hladkého krku, aby ho udržal rovno. „Musíte odtiaľto odísť. Každú chvíľu prídu dementori. Macnair už išiel po nich.“
Black sa oboma rukami chytil okenného rámu a vystrčil z okna hlavu a plecia. Ešte šťastie, že bol taký chudý. Vzápätí sa mu podarilo prehodiť jednu nohu cez Hrdozobcov chrbát a vytiahol sa na hipogrifa za Hermionu.
„Dobre, Hrdozobec, teraz hore!“ zavelil Harry a potriasol povrazom. „Hore k veži – rýchlo!“
Hipogrif mávol mohutnými krídlami a už leteli nahor k vrcholu Západnej veže. Hrdozobec šuchotavo pristál na cimburí a Harry s Hermionou z neho ihneď skĺzli.
„Sirius, už radšej choďte,“ dychčal Harry. „Každú chvíľu budú vo Flitwickovej pracovni a zistia, že ste preč.“
Hrdozobec hrabal nohou a pohadzoval špicatou hlavou.
„Čo je s tým druhým chlapcom, s Ronom?“ chrapľavo sa spýtal Black.
„Bude v poriadku. Ešte stále je v bezvedomí, ale madam Pomfreyová hovorí, že ho dá do poriadku. Rýchlo... choďte...“
No Black stále hľadel na Harryho.
„Ako sa vám odvďačím...“
„CHOĎTE!“ skríkli Hermiona i Harry naraz.
Black obrátil Hrdozobca k šírej oblohe.
„Ešte sa uvidíme,“ povedal. „Si skutočne synom svojho otca, Harry...“
Pätami stisol Hrdozobcove boky. Keď sa obrovské krídla znovu zdvihli, Harry a Hermiona odskočili. Hipogrif sa vzniesol do vzduchu. Harry hľadel za nimi, hipogrif i jeho jazdec boli čoraz menší a menší... potom oblak zakryl mesiac a oni zmizli...
22
Opäť sovia pošta
Harry!“ Hermiona ho ťahala za rukáv a pozerala na hodinky. „Máme presne desať minút na to, aby sme sa nepozorovane vrátili do nemocničného krídla – predtým než Dumbledore zamkne dvere...“
„Dobre,“ Harry odtrhol oči od oblohy, „poďme...“
Vošli do veže a schádzali dolu úzkym točitým schodiskom. Keď sa dostali na koniec schodov, začuli hlasy. Pritisli sa k stene a počúvali. Zdalo sa, že sú to Fudge so Snapom. Rýchlo kráčali po chodbe pod schodiskom.
„... iba dúfajme, že Dumbledore nebude robiť ťažkosti,“ hovoril Snape. „Bozk vykonajú okamžite?“
„Len čo sa vráti Macnair s dementormi. Celá táto záležitosť okolo Blacka je veľmi trápna. Ani si neviete predstaviť, ako sa teším, keď oznámim Dennému Prorokovi, že sme ho konečne dostali... Predpokladám, že uverejnia aj rozhovor s vami, Snape... a keď bude mladý Harry zase pri zmysloch, určite Dennému Prorokovi porozpráva, ako ste ho zachránili...“
Harry stisol zuby. Keď profesor s ministrom prechádzali okolo ich úkrytu, zachytil Snapov úškrn. Zakrátko zvuk krokov stíchol. Harry a Hermiona ešte chvíľu čakali, aby si boli istí, že tí dvaja odišli, a potom sa rozbehli opačným smerom. Dolu jedným schodiskom, potom ďalším, po novej chodbe a vtom pred sebou začuli škrekľavý smiech.
„Zloduch!“ zašepkal Harry a schmatol Hermionu za zápästie. „Sem!“
Skočili do prázdnej triedy vľavo od nich práve včas. Zloduch si v bujarej nálade lietal po chodbe a rehotal sa ako blázon.
„Och, je hrozný,“ šepkala Hermiona s uchom priloženým k dverám. „Stavím sa, že sa tak teší preto, lebo dementori majú skoncovať so Siriusom...“ Pozrela na hodinky. „Tri minúty, Harry!“
Počkali, kým Zloduchov škodoradostný smiech zanikne v diaľke, potom zase vyšli z učebne a rozbehli sa.
„Hermiona, čo sa stane, ak sa nedostaneme dnu včas, predtým než Dumbledore zamkne dvere?“ zadychčane sa spytoval Harry.
„Na to nechcem ani pomyslieť!“ zastenala Hermiona a znova pozrela na hodinky. „Jedna minúta!“
Dostali sa na koniec chodby, odkiaľ sa vchádzalo do nemocničného krídla. „Fajn. Počujem Dumbledora,“ zašepkala Hermiona. „Poď, Harry!“
Zakrádali sa po chodbe. Dvere sa otvorili. Zjavil sa Dumbledorov chrbát.
„Zamknem vás,“ hovoril. „Je päť minút pred polnocou. Slečna Grangerová, tri obrátenia by mali stačiť. Veľa šťastia.“
Dumbledore vycúval z izby, zavrel dvere a vybral prútik, aby ich čarom zamkol. Hermiona a Harry vyľakaní bežali k nemu. Dumbledore pozrel na nich a pod dlhými striebornými fúzmi sa mu zjavil široký úsmev. „No?“ povedal potichu.
„Podarilo sa!“ zadychčane oznamoval Harry. „Sirius je preč, na Hrdozobcovi...“
Dumbledore sa radostne na nich usmial.
„Výborne. Myslím...“ načúval, či sa z nemocničného krídla neozvú nejaké zvuky. „Áno, myslím, že už aj vy ste preč... bežte dnu... zamknem vás...“
Harry a Hermiona vkĺzli naspäť do izby. Okrem Rona v nej nebolo nikoho a ten ešte stále nehybne ležal na krajnej posteli. Keď zámka za nimi zacvakla, Harry a Hermiona vliezli naspäť do postelí a Hermiona si zastrčila Časovrat zase pod habit. Nato vyšla zo svojej pracovne madam Pomfreyová.
„Dobre som počula, že riaditeľ už odišiel? Smiem sa konečne postarať o svojich pacientov?“
Mala veľmi zlú náladu. Harry s Hermionou si pomysleli, že bude lepšie, ak si tú čokoládu, ktorú im podávala, vezmú. Madam Pomfreyová stála nad nimi, aby si bola istá, že ju zjedia. Lenže Harry skoro nevládal prehĺtať. Obaja s Hermionou čakali, počúvali a nervy mali napäté ako strunky... A vtedy, keď si už od madam Pomfreyovej brali štvrtý kúsok čokolády, sa niekde nad nimi ozval zúrivý rev.
„Čo to bolo?“ vyplašene sa spýtala madam Pomfreyová.
Nahnevané hlasy boli čoraz hlasnejšie a madam Pomfreyová hľadela na dvere.
„No toto! Veď všetkých pobudia! Ako si to predstavujú?“
Harry napínal uši, aby počul, čo hovoria. Blížili sa...
„Musel sa premiestniť, Severus. Mali sme v tej miestnosti nechať niekoho na stráži. Keď sa toto dostane von...“
„NEPREMIESTNIL SA!“ reval Snape teraz už veľmi blízko. „Z TOHOTO A DO TOHOTO HRADU SA NEMOŽNO PREMIESTŇOVAŤ! TOTO... MÁ... NIEČO... SPOLOČNÉ... S POTTEROM!“
„Severus, majte rozum, Harry bol zamknutý.“
TRESK.
Dvere do nemocničného krídla sa rozleteli.
Do izby vošli Fudge, Snape a Dumbledore. Pokojne pôsobil iba Dumbledore. Vlastne sa tváril pobavene. Fudgeovi sa na tvári zračil hnev. Ale Snape bol celkom bez seba.
„VON S TÝM, POTTER!“ reval. „ČO STE UROBILI?“
„Profesor Snape!“ zvreskla madam Pomfreyová. „Ovládajte sa!“
„Snape, majte rozum,“ chlácholil ho Fudge. „Tieto dvere boli zamknuté, práve sme videli...“
„POMOHLI MU UJSŤ, JA TO VIEM!“ zavýjal Snape a ukazoval na Harryho a Hermionu. Tvár mal zvraštenú, z úst mu prskali sliny.
„Upokojte sa, človeče!“ oboril sa naňho Fudge. „Rozprávate nezmysly!“
„VY NEPOZNÁTE POTTERA!“ škriekal Snape. „ON TO UROBIL, JA VIEM, ŽE TO UROBIL ON!“
„To stačí, Severus,“ pokojne zasiahol Dumbledore. „Porozmýšľajte nad tým, čo hovoríte. Zamkol som tieto dvere pred desiatimi minútami, keď som odtiaľto odchádzal. Madam Pomfreyová, opustili títo študenti postele?“