„Zabudol!“ potichu opakoval Stan. „Moje nervy, srdce mi ide vyskočiť...“
„Takže... Tak teda Black bol prívržencom Veď-Vieš-Koho?“ pripomínal Harry ospravedlňujúco.
„Ehm,“ povedal Stan a šúchal si hruď. „Ehm, presne tak. Vraj bol veľmi blízky Veď-Vieš-Komu. Skrátka, keď malý Harry Potter zvíťazil nad Veď-Vieš-Kým...“
Harry si znovu nervózne pripľasol ofinu.
„Všetkých prívržencov Veď-Vieš-Koho vypátrali, nebolo to tak, Ern? Väčšina z nich vedela, že je po všetkom, že Veď-Vieš-Kto zmizol, a stiahli sa. No nie Sirius Black. Počul som, vraj si myslel, že keď všetko prevezme Veď-Vieš-Kto, bude jeho priamym zástupcom.
Skrátka, Blacka zahnali do úzkych na prostriedku ulice plnej muklov a on vytiahol prútik a vyhodil do luftu pol ulice. Odniesol to jeden čarodejník a tucet muklov, ktorí tam práve boli. „Hrozné, čo? A vieš, čo urobil Black potom?“ Stan pokračoval dramatickým šeptom.
„Čo?“ spýtal sa Harry.
„Smial sa,“ povedal Stan. „Len tam stál a smial sa. A keď ta dorazili posily z Ministerstva mágie, išiel s nimi celkom pokojne a stále sa smial ako blázon. Lebo je blázon, vážne. Však, Ern, však je to blázon?“
„Keď nebol pred Azkabanom, tak je blázon určite teraz,“ pomaly odvetil Ernie. „Ja by som sa radšej zabil, než by som ta mal vkročiť. Ale s prepáčením, tak mu treba... po tom, čo urobil...“
„Mali čo robiť, aby to zamaskovali, však, Ern?“
„Výbuch plynu,“ zahundral Ernie.
„A teraz utiekol,“ pokračoval Stan a znovu v novinách skúmavo hľadel na vyziabnutú Blackovu tvár. „Nikdy predtým nikto z Azkabanu neušiel, však, Ernie? By som bol zvedavý, ako to urobil. Desivé, čo? Som si myslel, že proti azkabanským strážcom nemá šance, čo Ern?“
Ernieho zrazu striaslo.
„Rozprávaj o niečom inom, Stan, je tu chlapec. Pri pomyslení na tých azkabanských strážcov mám čudný pocit.“
Stan nevoľky odložil noviny a Harry sa oprel o okno Rytierskeho autobusu a cítil sa ešte horšie. Nemohol sa ubrániť predstave, čo asi bude Stan rozprávať svojim pasažierom o pár dní.
„Ste počuli o tom Harrym Potterovi? Nafúkol tetu. Sme ho mali tu, v autobuse. Pravda, Ern? Pokúšal sa ujsť...“
On, Harry Potter, porušil čarodejnícke zákony rovnako ako Sirius Black. Je nafúknutie tety Marge taký veľký priestupok, že sa dostane do Azkabanu? Harry o čarodejníckom väzení nevedel nič, hoci každý, koho o ňom počúval rozprávať, hovoril rovnako zdeseným tónom. Rokfortský hájnik Hagrid tam vlani strávil dva mesiace. Harry tak ľahko nezabudne na hrôzu na Hagridovej tvári, keď mu oznámili, kam ide, a pritom Hagrid patril k najstatočnejším ľuďom, akých Harry poznal.
Rytiersky autobus sa valil tmou, odstrašoval kríky a smerníky, telefónne búdky a stromy a Harry, nepokojný a nešťastný, ležal na páperovej posteli. Po chvíli si Stan spomenul, že Harry zaplatil za horúcu čokoládu, ale pooblieval mu ňou celý vankúš, lebo práve vtedy autobus prudko odbočil z Anglesey do Aberdeenu. Čarodejníci a čarodejnice v habitoch po jednom schádzali z horných poschodí autobusu a vystupovali. Na všetkých bolo vidieť, že sa už tešia.
Napokon zostal Harry ako jediný cestujúci.
„Tak teda, Neville,“ spýtal sa Stan a pleskol dlaňami, „kam to bude v Londýne?“
„Šikmá ulička,“ odvetil Harry.
„Hneď sme tam,“ povedal Stan. „Sa teda dobre drž!...“
TRESK.
Hrmeli po centre Londýna. Harry sa posadil a sledoval budovy a lavičky, ktoré sa tisli k sebe, aby sa vyhli Rytierskemu autobusu. Obloha bola trochu svetlejšia. Chvíľu sa bude skrývať a len čo otvoria Gringottbanku, pôjde do nej a potom sa poberie... Kam, to nevedel.
Ern dupol na brzdu a Rytiersky autobus so šmykom zastal pred malým ošarpaným hostincom Deravý kotlík, za ktorým bol čarovný vchod do Šikmej uličky.
„Ďakujem,“ povedal Harry Ernovi.
Zoskočil zo schodíkov a pomohol Stanovi zložiť kufor a Hedviginu klietku na chodník.
„Tak teda dovi!“ rozlúčil sa Harry.
No Stan si ho už nevšímal. Stál vo dverách autobusu a vytriešťal oči na vchod do Deravého kotlíka.
„Tak tu si, Harry,“ povedal nejaký hlas.
Kým sa Harry stihol otočiť, pocítil na pleci niečiu ruku. V tej chvíli Stan zakričaclass="underline" „No nech oslepnem! Ern, sem poď! Poď sem!“
Harry pozrel na muža, ktorému patrila ruka, a mal pocit, akoby mu do brucha vysypali plné vedro ľadu – natrafil rovno na samotného ministra mágie Kornélia Fudgea.
Stan zoskočil na chodník k nim.
„Ako ste to povedali Nevillovi, pán minister?“ spytoval sa vzrušene.
Fudge, tučný nízky muž v dlhom plášti s tenkými svetlými pásikmi, sa tváril chladne a vyčerpane.
„Neville?“ zopakoval zamračene. „Toto je Harry Potter.“
„Ja som to vedel!“ radostne skríkol Stan. „Ern! Ern! Hádaj, kto je ten Neville! To je Harry Potter! Aha, má jazvu!“
„Áno,“ povedal Fudge namrzene, „som veľmi rád, že Rytiersky autobus odviezol Harryho, ale my teraz potrebujeme vojsť do Deravého kotlíka...“
Fudge silnejšie stisol Harryho plece a odvádzal ho do hostinca. Spoza dverí za barovým pultom vyšla zhrbená postava s lampášom. Bol to Tom, scvrknutý, bezzubý majiteľ.
„Tak ho teda máte, pán minister,“ povedal Tom. „Dáte si niečo? Pivo? Brandy?“
„Asi radšej kanvicu čaju,“ požiadal Fudge, ktorý Harryho stále nepúšťal.
Spoza nich bolo počuť hlasné štuchanie a fučanie a zjavili sa Stan a Ern s Harryho kufrom a Hedviginou klietkou a vzrušene sa obzerali okolo seba.
„Čo si nám nepovedal, kto si, Neville?“ usmieval sa Stan na Harryho a ponad plece mu zvedavo nakúkala Ernieho sovia tvár.
„A nerušený salónik, Tom, prosím vás,“ zdôraznil Fudge.
„Dovidenia,“ nešťastne zavolal Harry Stanovi a Erniemu, keď Tom ukazoval Fudgeovi na chodbu, ktorá viedla z baru.
„Maj sa, Neville!“ zavolal za ním Stan.
Fudge viedol Harryho úzkou chodbou za Tomovým lampášom a potom do malého Salónika. Tom luskol prstami a v ohnisku zapukotal oheň, uklonil sa a vyšiel z miestnosti.
„Sadni si, Harry,“ povedal Fudge a ukázal mu na stoličku pri ohni.
Harry si sadol a cítil, ako mu napriek žiare ohňa na rukách naskakujú zimomriavky. Fudge si vyzliekol plášť s tenkými pásikmi, odhodil ho nabok, potom si povytiahol nohavice fľaškovozeleného obleku a sadol si oproti Harrymu.
„Som Kornelius Fudge. Minister mágie.“
To Harry, samozrejme, vedel, už Fudgea videl, ale pretože vtedy mal na sebe neviditeľný plášť, ktorý zdedil po otcovi, nemohol sa k tomu priznať.
Hostinský Tom sa vrátil, na nočnej košeli mal zásteru a priniesol podnos s čajom a lievancami. Položil ho na stôl medzi Fudgea a Harryho, potom odišiel a zavrel za sebou dvere.
„Nuž, Harry, musím ti povedať, že si nám pripravil krušné chvíle,“ povedal Fudge, keď nalieval čaj. „Takto utiecť od tety a strýka! Už som si začal myslieť... ale si živý a zdravý a to je najdôležitejšie.“
Fudge si natrel lievanec lekvárom a posunul tanier pred Harryho.
„Jedz, Harry, vyzeráš hrozne. No tak teda... Určite budeš spokojný, keď ti poviem, že sme dali nešťastne nafúknutú slečnu Marjorie Dursleyovú do poriadku. Pred pár hodinami sme na Privátnu cestu vyslali dvoch pracovníkov Oddelenia nápravy náhodných kúzel. Slečnu Dursleyovú spľasli a upravili jej pamäť. Vôbec si na tú nepríjemnosť nespomína. Takže to dopadlo dobre a nestali sa nijaké škody.“
Fudge sa ponad okraj šálky usmial na Harryho skoro ako strýko, ktorý si premeriava svojho obľúbeného synovca. Harry neveril vlastným ušiam. Už otvoril ústa, aby prehovoril, ale nevedel, čo povedať, a tak ich znova zavrel.