„Ďakujem za ponožky, Harry Potter!“ nešťastne zavolal Dobby od kozuba, kde stál pri Winky zakrytej obrusom.
„Nemohla si držať jazyk za zubami, Hermiona?“ hneval sa Ron, keď sa dvere kuchyne za nimi zabuchli. „Teraz nám už nedovolia prísť! Mohli sme z Winky vytiahnuť niečo o Crouchovi!“
„Och, ako keby vám na tom záležalo,“ hnevala sa Hermiona. „Chodíte sem iba kvôli jedlu!“
Celý deň boli všetci akísi podráždení. Harrymu nakoniec tak liezli na nervy tie ustavičné Ronove a Hermionine hádky, že sa večer vybral do soviarne s jedlom pre Siriusa sám.
Kvík bol primalý, aby odniesol celú šunku k hore sám, a tak Harry použil aj dve školské sovy. Keď za súmraku odleteli, s veľkým balíkom medzi sebou vyzerali veľmi čudne. Harry sa vykláňal z okna, prezeral si okolie školy, tmavé šumiace vrcholky Zakázaného lesa a nadúvajúce sa plachty durmstrangskej lode. Cez kúdol dymu stúpajúceho z Hagridovho komína preletel orol, mieril k hradu, obletel soviareň a zmizol z dohľadu. Dolu pred chalupou Hagrid čosi usilovne kopal. Harry bol zvedavý, čo robí – vyzeralo to, akoby kypril nový zeleninový záhon. Vtedy z beauxbatonského koča vyšla madame Maxime a zamierila k Hagridovi. Zdalo sa, že sa pokúša nadviazať s ním rozhovor. Hagrid sa oprel o rýľ, ale zdalo sa, že mu nie je veľmi do reči, lebo madam Maxime sa o chvíľku vrátila do koča.
Harrymu sa nechcelo ísť do Chrabromilskej veže a počúvať, ako Ron s Hermionou na seba vrčia, a tak sledoval Hagrida, až kým ho nepohltila tma a sovy okolo neho sa nezačali prebúdzať a vyletúvať do noci.
Do nasledujúceho rána sa Ronova a Hermionina zlá nálada vyparila a Harrymu sa uľavilo, lebo sa nevyplnili Ronove neblahé predpovede, že odteraz im za Hermionine urážky budú domáci škriatkovia na chrabromilský stôl posielať podradné jedlá. Vajcia na slanine a údenáč boli rovnako dobré ako vždy.
Keď prišla sovia pošta, Hermiona netrpezlivo pozrela hore, akoby niečo čakala.
„Percy ešte nestihol odpovedať,“ konštatoval Ron. „Veď sme Hedvigu poslali iba včera.“
„Nie, o to nejde. Predplatila som si Denného Proroka, Už nemám chuť dozvedať sa všetko od Slizolinčanov.“
„Dobrý nápad!“ pochválil ju Harry a aj on sledoval sovy. „Hej, Hermiona, myslím, že máš šťastie...“
K Hermione priletela sivá sova.
„Ale noviny nemá,“ povedala sklamane. „Je to...“
Prekvapilo ju, keď sova pristála pred jej tanierom a za ňou štyri ďalšie plamienky driemavé, jedna sova obyčajná a jedna prúžkovaná.
„Koľko si si toho objednala?“ čudoval sa Harry a zachytil Hermionin pohár, ktorý kŕdeľ sov skoro prevrhol, lebo sa tlačili a každá chcela doručiť list prvá.
„Čo to má...?“ Hermiona si vzala list od sivej sovy, otvorila ho a začala čítať. „No toto!“ vyprskla a prudko očervenela.
„Čo sa deje?“ chcel vedieť Ron.
„To je... neuveriteľné...“
Hodila list Harrymu, ten si hneď všimol, že nie je písaný rukou, ale poskladaný z písmeniek povystrihovaných z novín.
SI PODLÉ DIEUČA. HARRY POTTER SI
ZASLUHUJE NIEKOHO LEPŠHO. VRÁŤ SA, ODKIAĽ SI PRIŠLA, TY MUKELKA!
„Všetky sú také!“ zúfala si Hermiona otvárajúc jeden list po druhom. „Harry Potter si môže nájsť lepšiu, než si ty – Zasluhuješ si, aby ťa uvarili v žabacincoch... Fuj!“
Z poslednej obálky na ňu dokonca vystrekla žltozelená tekutina, ktorá prenikavo páchla benzínom.
„Neriedený hnis z buberóz,“ vyhlásil Ron, keď opatrne chytil obálku a oňuchával ju.
„Au!“ Hermione do očí vhŕkli slzy, pokúšala sa rýchlo si vreckovkou poutierať hnis z rúk, ale prsty už mala samý boľavý pupenec, akoby si navliekla hrubé hrčkavé rukavice.
„Radšej bež do nemocničného krídla,“ odporúčal jej Harry, keď sovy odlietali. „Povieme profesorke Sproutovej, kde si.“
„Varoval som ju!“ pripomenul Ron, keď sa Hermiona s ubolenými rukami ponáhľala z Veľkej siene. „Varoval som ju, aby nedráždila Ritu Skeeterovú. Pozri na tento...“ A nahlas čítal jeden z listov, ktoré tam Hermiona nechala: „Čítala som v Čarodejnici, ako podvádzaš Harryho Pottera. Ten chlapec to už beztak mal dosť ťažké. Len čo si obstarám dosť veľkú obálku, pošlem ti kliatbu. Namojdušu, aby si teraz dávala na seba pozor.“
Hermiona už na herbológiu neprišla. Keď Harry a Ron vyšli zo skleníka a presúvali sa na starostlivosť o zázračné tvory, videli Malfoya, Crabba a Goyla schádzať po kamenných schodoch. Za nimi si – 392 – Pansy Parkinsonová niečo šepkala so Slizolinčankami a chichotali sa. Len čo Pansy zbadala Harryho, zakričala: „Potter, už si sa rozišiel so svojou priateľkou? Prečo bola pri raňajkách taká uplakaná?“
Harry si ju nevšímal. Tú radosť jej nedopraje. Nechcel, aby sa dovtípila, čo spôsobil ten článok v Čarodejnici.
Hagrid im na minulej hodine oznámil, že s jednorožcami skončili, a teraz čakal pred chalupou a pri nohách mal naukladané nové otvorené debničky. Harry hneď stratil náladu – hádam len nie novovyliahnuté škroty? Ale keď prišiel bližšie, uvidel v nich plno huňatých čiernych tvorov s dlhými rypáčikmi. Predné labky mali nezvyčajne ploché ako lopatky, žmurkali na žiakov a boli z celej tej pozornosti akési zmätené.
„Sú to ňucháči,“ vysvetľoval Hagrid, keď sa trieda zhŕkla okolo nich. „Väčšinou ich nájdete v baniach. Páči sa im šecko, čo sa ligoce... Aha, vidíte?“
Jeden z ňucháčov odrazu vyskočil a pokúsil sa odhryznúť Pansy Parkinsonovej hodinky zo zápästia. Zvreskla a odskočila.
„Sú to užitoční hľadači pokladov,“ pokojne pokračoval Hagrid. „Tak som si myslel, reku, dneska sa s nimi trochu pobavíme. Vidíte hento?“ ukazoval na kus čerstvo prekopanej zeme, kde ho Harry včera videl zo soviarne. „Zahrabal som tam zlaté mince. Ten, čí ňucháč ich vyhrabe najviac, dostane cenu. Len si dajte dole všecky cennosti, vyberte si ňucháča a pustite ho.“
Harry si zložil hodinky, ktoré nosil už len zo zvyku, lebo nefungovali, a odložil si ich do vrecka. Potom si vybral ňucháča. Ten strčil dlhý rypáčik Harrymu do ucha a nadšene ho oňuchával. Bol naozaj celkom milý.
„Vydržte,“ zadržal ich Hagrid, keď pozrel do debničky. „Jeden zvyšuje... kto chýba? Kde je Hermiona?“
„Musela ísť do nemocničného krídla,“ povedal Ron.
„Vysvetlíme to neskôr,“ zašepkal Harry. Pansy Parkinsonová totiž počúvala.
Bola to hádam najzábavnejšia hodina starostlivosti o zázračné tvory. Ňucháči sa vnárali do zeme a vynárali sa z nej, akoby to bola voda, a zakaždým sa ponáhľali k tomu, kto ich vybral z debničky, a vypľúvali mu do rúk zlaté mince. Ronov bol mimoriadne šikovný – o chvíľu mal plné lono mincí.
„Dajú sa kúpiť ako domáci miláčikovia, Hagrid?“ spýtal sa nadšene Ron, keď sa jeho ňucháč zase vnoril do zeme a zablatil mu pritom habit.
„Tvoja mamka by sa nepotešila, Ron. Dom by prevrátili naruby. Myslím, že majú všecky,“ dodal a obišiel rozrytý záhon. „Zahrabal som asi len stovku mincí. Á, tu si, Hermiona!“
Po trávniku k nim prichádzala Hermiona. Ruky mala poobväzované a tvárila sa nešťastne. Pansy Parkinsonová z nej nespúšťala oči.
„Tak sa pozrime, jako ste dopadli!“ povedal Hagrid. „Spočítajte si mince! Nemá zmysel ich kradnúť, Goyle,“ dodal a prižmúril uhľovočierne oči. „Je to leprechaunské zlato. O pár hodín je fuč.“
Goyle vyprázdnil vrecká a tváril sa mimoriadne namrzene. Vysvitlo, že Ronov ňucháč bol najúspešnejší, a tak výhru dostal Ron – velikánsku tabuľku čokolády z Medových labiek. V hrade zazvonilo na obedňajšiu prestávku, ale Harry, Ron a Hermiona ešte zostali a pomáhali Hagridovi ukladať ňucháčov do debničiek. Harry si všimol, že madam Maxime ich sleduje z okna koča.