Moody sa uškrnul.
„Tak mu pomôžte aj teraz pri nacvičovaní, a bol by som veľmi prekvapený, keby nevyhral,“ povedal Moody. „A popritom... vždy v strehu, Potter. Vždy v strehu.“ Znovu si odpil z fľašky a jeho čarovné oko sa otočilo k oknu. Bol z neho výhľad na vrchnú plachtu durmstrangskej lode.
„A vy dvaja,“ Moody normálnym okom hľadel na Hermionu a Rona, „sa držte blízko Pottera, dobre? Dávam pozor, ale napriek tomu... pozorných očí nikdy nie je dosť.“
Sirius poslal sovu naspäť hneď na druhý deň ráno. Zlietla k Harrymu v tej chvíli, ako pred Hermionou pristála jedna myšiarka s Denným Prorokom v zobáku. Hermiona zobrala noviny, preletela prvých pár stránok a zvolala: „Ha! O Crouchovi sa Skeeterke nič nedonieslo!“ a potom sa pripojila k Ronovi a Harrymu, ktorí čítali, ako Sirius okomentoval záhadné udalosti predvčerajšej noci.
Harry, ako si to predstavuješ, chodiť do lesa s Viktorom Krumom? Okamžite mi obratom odprisahaj, že sa už s nikým nebudeš túlať po nociach. Na Rokforte je niekto veľmi nebezpečný. Je mi jasné, že chcel zabrániť Crouchovmu stretnutiu s Dumbledorom, a Ty si bol pravdepodobne len pár metrov od jeho úkrytu. Mohol Ťa zabiť. Tvoje meno sa do Ohnivej čaše nedostalo náhodou. Ak sa niekto pokúša o Tvoj život, má poslednú šancu. Drž sa blízko Rona a Hermiony, neopúšťaj Chrabromilskú vežu po zotmení a pripravuj sa na tretiu úlohu. Precvičuj si omračovanie a odzbrojovanie. Neuškodilo by ani zopár zaklínadiel. A pokiaľ ide o Croucha, už nemôžeš urobiť nič. Drž sa pri zemi a dávaj na seba pozor. Čakám na Tvoj list, v ktorom mi dáš slovo, že budeš poriadny.
„Kto je, že mi tu prikazuje, aby som bol poriadny?“ rozčuľoval sa Harry najedovane, pričom skladal Siriusov list a strčil si ho do habitu. „Po tom všetkom, čo v škole vyvádzal on!“
„Bojí sa o teba!“ zahriakla ho Hermiona. „Tak ako Moody a Hagrid! Tak ich poslúchni!“
„Celý rok sa nikto ani nepokúsil napadnúť ma,“ odvetil Harry. „Nikto mi nič neurobil...“
„Nič, iba to, že vložil tvoje meno do Ohnivej čaše,“ namietala Hermiona. „A musel to urobiť z nejakého dôvodu, Harry. Smrkáč má pravdu. Možno len čaká na vhodnú príležitosť. Možno ťa dostane pri tejto úlohe.“
„Pozri,“ netrpezlivo ju prerušil Harry, „povedzme, že má Sirius pravdu a niekto omráčil Kruma, aby mohol uniesť Croucha. V tom prípade teda musel byť niekde za stromami blízko nás. Ale čakal, kým tam nebudem prekážať, až potom konal, nie? Nezdá sa, že terčom som mal byť ja.“
„Vražda v lese by nevyzerala ako náhoda!“ odsekla Hermiona. „No keby si zomrel pri plnení úlohy...“
„Nič im nebránilo napadnúť Kruma, či áno? Prečo zároveň neodstránili aj mňa? Mohli to narafičiť tak, aby to vyzeralo, že sme mali s Krumom súboj alebo niečo podobné.“
„Harry, ani ja tomu nerozumiem,“ nešťastne hovorila Hermiona. „Viem len, že sa deje plno čudných vecí, a nepáči sa mi to... Moody má pravdu, aj Sirius má pravdu – musíš konečne pracovať na tretej úlohe, a to hneď. A rozhodne napíš Siriusovi a sľúb mu, že sa už nebudeš nikam zakrádať sám.“
Areál školy nikdy nevyzeral vábivejšie ako teraz, keď Harry musel zostať vnútri. Nasledujúcich niekoľko dní totiž trávil všetok voľný čas buď v knižnici aj s Hermionou a Ronom, kde hľadali zaklínadlá, alebo v nejakej prázdnej triede, kam chodievali trénovať. Harry sa sústreďoval na pre neho dosiaľ nezvládnuté omračujúce zaklínadlo. Problém bol v tom, že tréning vyžadoval istú obeť od Hermiony a Rona.
„Nemohli by sme uniesť pani Norrisovú?“ navrhol Ron v pondelok cez obedňajšiu prestávku, ležiac horeznak uprostred učebne čarovania po tom, čo ho Harry po piaty raz omráčil a prebral. „Omračujme chvíľu ju. Alebo cvič s Dobbym, Harry. Stavím sa, že urobí čokoľvek, len aby ti pomohol. Niežeby som sa sťažoval...“ Neisto vstal a šúchal si chrbát, „ale už ma všetko bolí...“
„To preto, že nikdy netrafíš na vankúše,“ netrpezlivo namietala Hermiona a znovu rozložila vankúše – pomôcky pri odpudzovacom zaklínadle, ktoré Flitwick nechal v skrinke. „Skús spadnúť rovno na chrbát!“
„Keď si raz omráčená, Hermiona, nestaráš sa, kam padáš!“ hneval sa Ron. „Prečo ma nevystriedaš?“
„No, myslím, že to Harrymu už aj tak ide,“ rýchlo zahovárala. „A s odzbrojovaním sa nemusíme trápiť, to ovláda už dávno... Myslím, že večer by sme mali vyskúšať niekoľko zaklínadiel.“
Pozrela na zoznam, ktorý si urobili v knižnici.
„Toto sa mi páči – toto prekážacie zaklínadlo. Keby sa ťa chystalo niečo napadnúť, Harry, ním spomalíš útok. Začneme s tým.“
Zazvonilo. Rýchlo nastrkali vankúše do Flitwickovej skrine a vykĺzli z triedy.
„Uvidíme sa pri večeri,“ rozlúčila sa s nimi Hermiona a ponáhľala sa na aritmanciu, kým Harry s Ronom mierili do Severnej veže na veštenie. Z vysokých okien dopadali na chodbu široké pásy oslepujúceho zlatého slnečného svetla. Vonku bola obloha taká jasnomodrá, akoby ju niekto namaľoval.
„U Trelawneyovej sa asi uvaríme, ona ten oheň nikdy nezhasína,“ hundral Ron na schodoch k striebornému rebríku a padacím dverám.
Mal pravdu. V slabo osvetlenej učebni veštenia bolo teplo na zadusenie. Dym z ohniska voňal ešte prenikavejšie. Harrymu sa až zakrútila hlava a hneď zamieril k jednému zo zastretých okien. Kým profesorka Trelawneyová hľadela inam, lebo si rozmotávala šál, ktorý sa jej zachytil o lampu, kúsok ho pootvoril a sadol si do kresla tak, aby mu do tváre pofukoval slabý vánok. Bolo to veľmi príjemné.
„Moji milí,“ začala profesorka Trelawneyová, keď si sadla pred triedu do svojho veľkého kresla a všetkých si ich premeriavala čudne zväčšenými očami, „už skoro končíme s veštením z postavenia planét. Dnes však budeme mať vynikajúcu príležitosť skúmať účinky Marsu, lebo v súčasnosti sa nachádza v nanajvýš zaujímavom postavení. Keby ste, prosím, všetci hľadeli sem, ja zatiaľ stlmím svetlá...“
Mávla rukou a lampy zhasli. Jediným zdrojom svetla bol teraz oheň. Profesorka Trelawneyová sa sklonila a spod kresla vytiahla miniatúrny model slnečnej sústavy v sklenej kupole. Bola to krásna vecička – pod sklom okolo deviatich planét a ohnivého slnka len tak vo vzduchu viseli jagavé mesiace, každý presne na svojom mieste. Harry omámene hľadel na profesorku Trelawneyovú, ktorá im ukazovala zaujímavý uhol medzi postavením Marsu a Neptúna. Ťažké výpary z ohňa ho omračovali a tvár mu šteklil vánok. Počul, ako niekde za závesmi bzučí nejaký chrobák. Viečka mu začali klesať...
Na chrbte výra letel jasnou modrou oblohou k starému domu obrastenému brečtanom vysoko na úbočí kopca. Klesali čoraz nižšie, vietor mu príjemne ovieval tvár, až prileteli k tmavému rozbitému oknu na hornom poschodí a vleteli dnu. Preleteli po pochmúrnej chodbe k izbe celkom na konci... vlietli cez dvere do tmavej miestnosti so zatlčenými oknami...
Harry zoskočil z výra a hľadel, ako vták zaletel ku kreslu otočenému k nemu chrbtom. Na zemi pri kresle ležali dve tmavé telá – obe sa hýbali.
Jedno patrilo obrovskému hadovi... druhé človeku – nízkemu plešivejúcemu mužovi s vodnatými očami a špicatým nosom – chripel a vzlykal na predložke pred kozubom...
„Máš šťastie, Červochvost,“ ozval sa chladný tenký hlas z hĺbky kresla, na ktorom pristál výr. „Máš naozaj veľké šťastie. Tvoja hlúpa chyba všetko nepokazila. Je mŕtvy.“
„Pane môj!“ zjojkol muž na zemi. „Môj pane, ja... taký som rád... a tak ma to mrzí...“
„Nagini,“ pokračoval chladný hlas, „ty máš zase smolu. Predsa len nezožerieš Červochvosta... ale to nič... nič to... ešte je tu Harry Potter...“