Had zasyčal. Harry videl, ako sa mu trasie jazyk.
„No tak, Červochvost,“ oslovil muža chladný hlas, „možno by som ti mal ešte raz pripomenúť, že ďalšiu chybu ti už neodpustím...“
„Pane môj, nie... prosím!“
Spoza kresla sa vynoril konček prútika. Mieril na Červochvosta.
„Crucio!“ zvolal chladný hlas.
Červochvost vykríkol a kričal, akoby mu niekto pálil všetky nervy v tele, a ten krik naplnil Harryho uši, jazva na čele ho prenikavo rozbolela, aj on kričal... Voldemort ho začuje, dozvie sa, že je tam...
„Harry! Harry!“
Harry otvoril oči. Ležal na zemi v triede profesorky Trelawneyovej s rukami na tvári. Jazva ho stále tak veľmi pálila, až mal v očiach slzy. Bolesť bola skutočná. Celá trieda stála okolo neho, Ron kľačal pri ňom a tváril sa vyľakane.
„Si v poriadku?“ spytoval sa.
„Pravdaže nie je!“ zvolala profesorka Trelawneyová vzrušene. Jej veľké oči zblízka hľadeli na Harryho. „Čo to bolo, Potter? Zlá predtucha? Zjavenie? Čo ste videli?“
„Nič,“ klamal Harry. Sadol si. Cítil, že sa trasie. Nemohol sa tomu ubrániť a obzrel sa do tmy za sebou -Voldemortov hlas znel tak blízko...
„Držali ste si jazvu!“ hovorila profesorka Trelawneyová. „Váľali ste sa po podlahe a držali ste si jazvu! No tak, Potter, ja mám s takýmito vecami skúsenosti!“
Harry pozrel na ňu.
„Musím ísť do nemocničného krídla,“ povedal. „Veľmi ma bolí hlava.“
„Milý môj, nepochybne vás vyburcovali mimoriadne jasnovidecké vibrácie v mojej triede!“ vyhlásila profesorka Trelawneyová. „Ak teraz odídete, možno prídete o príležitosť vidieť to, čo ste v živote...“
„Nechcem vidieť nič okrem lieku proti bolesti hlavy,“ odvetil Harry.
Vstal. Spolužiaci odstúpili. Všetci vyzerali vyľakane.
„Uvidíme sa neskôr,“ zašepkal Ronovi, zobral si tašku a zamieril k padacím dverám, ignorujúc profesorku Trelawneyovú, ktorá sa tvárila nesmierne sklamane, ako keby jej odoprel tú najlepšiu lahôdku.
Keď Harry zliezol po striebornom rebríku, nezamieril do nemocničného krídla. Vôbec nemal v úmysle ta ísť. Sirius mu povedal, čo má robiť, keď ho jazva znova rozbolí, a Harry sa mienil jeho rady držať – vybral sa rovno do Dumbledorovej pracovne. Kráčal po chodbe a myslel na sen – bol rovnako živý ako ten na Privátnej ceste... V duchu si premietal detaily, aby si bol istý, že si na všetko dobre pamätá... Počul, ako Voldemort obviňuje Červochvosta, že urobil chybu... ale sova priletela s dobrou správou, chyba je napravená a niekto je mŕtvy... a tak nedá Červochvosta zožrať hadovi... namiesto neho had zožerie Harryho...
Harry si ani nevšimol, že už prešiel popri kamennej príšere, strážkyni vchodu k Dumbledorovi. Zažmurkal, obzrel sa, uvedomil si, čo urobil, vrátil sa a zastal pred sochou. Potom si spomenul, že nevie heslo.
„Citrónová zmrzlina?“ skúsil váhavo.
Príšera sa nehýbala.
„Dobre,“ Harry civel na ňu. „Hrušková kvapka. Eh... Pelendrekový prútik. Šumivé bzučalky. Super veľká bublina. Fazuľky každej chuti... och, nie, tie nemá rád. Však?... len sa, prosím, otvor,“ hovoril nahnevane. „Naozaj sa s ním musím rozprávať. Veľmi súrne!“
Kamenná príšera sa nehýbala.
Harry do nej kopol, ale iba čo ho rozbolel palec na nohe.
„Čokoládové žabky!“ už kričal, stojac na jednej nohe. „Cukrové brko! Švábie hrčky!“
Príšera ožila a odskočila. Harry zažmurkal.
„Švábie hrčky?“ zopakoval prekvapene. „Ja som len žartoval...“
Rýchlo prešiel cez otvor v stene a stúpil na špirálovité schodisko, ktoré sa pomaly dvíhalo nahor, zatiaľ čo sa dvere za ním zatvárali, a vynášalo ho hore k lešteným dubovým dverám s mosadzným klopadlom.
Z kancelárie počul hlasy. Zostúpil z pohyblivých schodov, zaváhal a počúval.
„Dumbledore, obávam sa, že to nijako spolu nesúvisí!“ Bol to hlas ministra mágie Korneliusa Fudgea. „Ludo tvrdí, že Berta je také motovidlo, stratí sa hocikde. Súhlasím s tým, že sme ju už dávno mali nájsť, ale napriek tomu nemáme dôkazy o nejakom zločine, vôbec nijaké. A žeby jej zmiznutie súviselo s Bartym Crouchom...!“
„A čo sa teda podľa vás stalo s Bartym Crouchom, pán minister?“ ozval sa Moodyho dunivý hlas.
„Vidím tu dve možnosti, Alastor,“ odvetil Fudge. „Buď sa Crouch napokon zrútil – čo je viac ako pravdepodobné, s tým iste súhlasíte, vzhľadom na jeho osobný život – prišiel o rozum a niekde sa túla...“
„V tom prípade sa túla mimoriadne rýchlo, Kornelius,“ pokojne zareagoval Dumbledore.
„Alebo... nuž...“ Fudge to hovoril rozpačito. „Vyjadrím sa neskôr, keď si prezriem miesto, kde ho našli. Ale vravíte, že to bolo neďaleko beauxbatonského koča? Dumbledore, vy viete, čo je tá žena?“
„Považujem ju za veľmi schopnú riaditeľku – a vynikajúcu tanečnicu,“ potichu odvetil Dumbledore.
„Ale no tak, Dumbledore!“ nahneval sa Fudge. „Nemyslíte si, že by ste ju mohli vzhľadom na Hagrida hodnotiť neobjektívne? Všetci nie sú takí neškodní, ak vôbec možno Hagrida nazvať neškodným s tou jeho záľubou v obludách...“
„Madam Maxime nepodozrievam o nič väčšmi než Hagrida,“ rovnako pokojne vyhlásil Dumbledore. „Podľa mňa je celkom možné, že predsudky máte práve vy, Kornelius.“
„Nemohli by sme tú diskusiu ukončiť?“ zavrčal Moody.
„Áno, áno, poďme teda von,“ netrpezlivo navrhol Fudge.
„Nie preto,“ povedal Moody, „ale Potter sa chce s vami rozprávať, Dumbledore. Stojí za dverami.“
30
Mysľomisa
Dvere kancelárie sa otvorili. „Vitaj, Potter. Tak poď ďalej,“ pozval ho Moody.
Harry vošiel dnu. Už raz bol v Dumbledorovej pracovni – bola to krásna kruhová miestnosť s portrétmi bývalých riaditeľov a riaditeliek Rokfortu – všetci v rámoch na stenách tvrdo spali a v spánku sa im mierne nadvihovali a klesali hrude.
Pri Dumbledorovom stole stál Kornelius Fudge vo svojom zvyčajnom pásikavom plášti a v ruke držal citrónovozelený klobúk.
„Harry!“ zvolal dobrosrdečne a podišiel k nemu. „Ako sa máš?“
„Dobre,“ zaklamal Harry.
„Práve sme sa zhovárali o tom večere, keď sa pán Crouch zjavil v areáli školy,“ povedal Fudge. „To ty si ho našiel, však?“
„Áno,“ prikývol hneď Harry. Mal pocit, že nemá zmysel tváriť sa, akoby nepočul, o čom sa rozprávali, a tak dodaclass="underline"
„Ale madam Maxime som nikde nevidel, a tá by sa veru ťažko mohla skryť.“
Dumbledore sa za Fudgeovým chrbtom na Harryho usmial a oči mu zaiskrili.
„Nuž, áno,“ Fudge sa tváril rozpačito, „práve sa chystáme na krátku prechádzku po areáli školy, Harry, keby si nás ospravedlnil... možno by si sa mal zatiaľ vrátiť do triedy...“
„Chcel som sa s vami rozprávať, pán profesor,“ Harry rýchlo pozrel na Dumbledora, ktorý si ho skúmavo premeral.
„Počkaj na mňa tu, Harry,“ povedal. „Naša prehliadka okolia nepotrvá dlho.“
Mlčky prešli popri ňom a zavreli dvere. Po chvíli Harry počul, ako dolu na chodbe tíchne klopkanie Moodyho drevenej nohy. Rozhliadol sa.
„Zdravím ťa, Félix!“
Na zlatom bidielku pri dverách sedel Félix – fénix profesora Dumbledora. Bol veľký ako labuť, s veľkolepým šarlátovo-zlatým perím, zašuchotal dlhým chvostom a dobrosrdečne na Harryho zažmurkal.
Harry si sadol na stoličku pred Dumbledorov stôl. Chvíľu tam sedel a sledoval starých riaditeľov a riaditeľky, ako driemu vo svojich obrazoch, rozmýšľal o tom, čo práve počul, a prstami si prechádzal po jazve. Medzitým ho prestala bolieť.
V Dumbledorovej pracovni sa cítil pokojnejšie, najmä keď vedel, že onedlho mu porozpráva o sne. Pozrel na stenu za stolom. Na polici tam ležal zaplátaný ošúchaný triediaci klobúk. Vedľa neho v sklenej truhlici honosný strieborný meč s rukoväťou vysádzanou veľkými rubínmi, ktorý Harry tiež poznal – práve ten v druhom ročníku vytiahol z triediaceho klobúka. Meč kedysi patril Richardovi Chrabromilovi, zakladateľovi Harryho fakulty. Harry hľadel naň a spomínal, ako mu prišiel na pomoc, keď už považoval všetky nádeje za stratené, a vtedy si všimol, ako sa na sklenom vrchnáku truhlice odráža a tancuje akési striebristé svetlo. Obzrel sa, odkiaľ to svetlo vychádza, a videl, že cez pootvorené dvierka čiernej skrinky preniká jasný striebristobiely lúč. Harry chvíľu váhal, pozrel na Félixa, potom vstal, podišiel ku skrinke a otvoril ju.