„Len by sme radi zablahoželali pánu Bagmanovi k vynikajúcej reprezentácii Anglicka v metlobalovom zápase proti Turecku,“ hovorila skoro so zatajeným dychom.
Na pánu Crouchovi bolo vidieť, že zúri. V podzemnej sále sa ozýval potlesk. Bagman vstal a so širokým úsmevom sa uklonil.
„Nechutné,“ zavrčal pán Crouch Dumbledorovi, keď Ludo Bagman vyšiel zo siene a on si sadol. „Rookwood mu zoženie miesto... Ten deň, keď u nás Ludo Bagman nastúpi, bude pre ministerstvo veru smutný...“
A podzemná sála sa znovu rozplynula. Keď sa zjavila znova, Harry sa obzeral. Stále sedel s Dumbledorom vedľa Croucha. Na rozdiel od predchádzajúceho procesu v miestnosti vládlo úplné ticho. Narušovali ho iba tiché vzlyky krehkej slabej čarodejnice vedľa pána Croucha. Trasúcimi sa rukami si pridržiavala pri ústach vreckovku. Harry pozrel na Croucha a videl, že je ešte vyziabnutejší a popolavejší ako predtým. Mykalo mu nervom na spánku.
„Priveďte ich,“ prikázal a jeho hlas sa v tichej miestnosti ozýval.
Dvere v kúte sa znova otvorili. Tentoraz vošlo šesť dementorov so štyrmi ľuďmi. Harry si všimol, že diváci v hľadisku sa otáčajú k pánu Crouchovi. Niektorí si niečo šepkali.
Dementori všetkých štyroch obvinených posadili na stoličky s reťazami na prostriedku siene. Bol medzi nimi robustný muž, ktorý bezvýrazne hľadel na Croucha, ďalší väzeň bol chudší nervózny chlapík a pohľad mu behal po prítomných, žena s hustými lesklými vlasmi a ovisnutými viečkami zas sedela na stoličke, akoby to bol trón, a chlapec. Nemohol mať ani dvadsať a vyzeral ako skamenený. Chvel sa, vlasy farby slamy mu padali do pehavej tváre bledej ako stena. Drobná krehká čarodejnica vedľa Croucha sa začala na sedadle kolísať dopredu-dozadu a plakala do vreckovky.
Crouch vstal, pozrel na štyroch obvinených pred sebou a na tvárí sa mu zračila číra nenávisť.
„Predviedli vás pred Radu pre čarodejnícke právo,“ oznámil im zreteľne, „aby sme nad vami vyniesli rozsudok za zločiny také ohavné...“
„Otec,“ prehovoril chlapec so slamovožltými vlasmi. „Otec... prosím...“
„...o akých sme na tomto súde sotva kedy počuli,“ dokončil Crouch oveľa hlasnejšie, prehlušujúc synov hlas. „Vypočuli sme si svedectvá proti vám. Všetci štyria ste obvinení z únosu aurora Franka Longbottoma, na ktorého ste uvalili kliatbu Cruciatus v presvedčení, že z neho vymámite informácie o terajšom pobyte vášho pána, Toho-Koho-Netreba-Menovať...“
„Otec, ja som to neurobil!“ kričal chlapec v reťaziach. „Ja som to neurobil, prisahám, otec, neposielaj ma naspäť k dementorom!“
„Ďalej ste obvinení,“ prekrikoval ho pán Crouch, „z uvalenia kliatby Cruciatus na manželku Franka Longbottoma po tom, čo ste od neho informácie nezískali. Mali ste v pláne vrátiť moc Tomu-Koho-Netreba-Menovať a znovu sa dopúšťať násilia, aké ste zrejme páchali v čase, keď bol silný. Žiadam teraz porotu...“
„Mama!“ kričal chlapec a krehká drobná čarodejnica vedľa pána Croucha sa rozvzlykala a stále sa kolísala dopredu-dozadu. „Mama, zastav ho, mama! Ja som to neurobil, to som nebol ja!“
„Žiadam teraz porotcov,“ prekrikoval ho Crouch, „aby zdvihli ruky, ak sú presvedčení tak ako ja, že tieto zločiny si zasluhujú doživotie v Azkabane!“
Všetci čarodejníci a čarodejnice na pravej strane podzemnej siene zdvihli ruky. Diváci v laviciach začali tlieskať tak ako Bagmanovi a na ich tvárach sa zračil pocit krutého víťazstva. Chlapec sa znovu rozkričal.
„Nie! Mama, nie! Ja som to neurobil! Neurobil som to! Nevedel som! Neposielajte ma tam! Prosím ťa, nedovoľ mu to!“
Do miestnosti sa kĺzavým krokom vracali dementori. Traja chlapcovi spoločníci ticho vstali zo stoličiek. Žena s ovisnutými viečkami pozrela na Croucha a zvolala: „Knieža temnôt povstane znova, Crouch! Len nás hoď do Azkabanu, my počkáme! On vstane znova, príde po nás a odmení nás nado všetkých svojich prívržencov! Iba my sme boli verní! Iba my sme sa ho usilovali nájsť!“
No chlapec sa pokúšal brániť dementorom, hoci Harry videl, že ich moc zmrazujúca človeku vnútro a vyciciavajúca dušu začína naňho pôsobiť. Diváci sa uškľabovali, a keď žena vyšla zo siene a chlapec sa neprestával brániť, niektorí stáli.
„Som tvoj syn!“ vykrikoval na pána Croucha. „Som tvoj syn!“
„Ty nie si môj syn!“ skríkol naňho pán Crouch a oči mu zrazu vystúpili z jamôk. „Ja nemám syna!“
Krehká čarodejnica vedľa neho zhíkla a klesla na sedadlo. Zamdlela. Crouch si to zrejme nevšimol.
„Odveďte ich!“ zreval na dementorov a z úst mu prskali sliny. „Odveďte ich a nech tam zhnijú!“
„Otec! Otec! Ja som to nebol! Ja nie! Nie! Otec, prosím!“
„Myslím, Harry, že je čas vrátiť sa do mojej pracovne,“ ozval sa tichý hlas Harrymu pri uchu.
Harry sa zľakol a obzrel sa. Potom pozrel na druhú stranu vedľa seba.
Napravo od neho sedel Albus Dumbledore a hľadel, ako Crouchovho syna dementori vlečú preč – a vľavo bol tiež Albus Dumbledore – ten však hľadel priamo naňho.
„Poď,“ povedal ten vľavo a chytil Harryho za lakeť. Harry cítil, ako stúpa nahor, miestnosť okolo neho sa rozplynula, na chvíľu bolo všetko čierne a potom mal pocit, akoby urobil spomalené salto a odrazu dopadol na nohy do oslepujúceho svetla v Dumbledorovej slnkom zaliatej pracovni. Kamenná misa sa leskla v skrinke pred ním a vedľa neho stál Albus Dumbledore.
„Pán profesor,“ vyhŕkol Harry, „viem, že som nemal... nechcel som... dvere skrinky boli pootvorené a...“
„Celkom to chápem,“ usmial sa Dumbledore. Zobral misu, odniesol ju na stôl a sadol si do kresla pred ňu. Kývol Harrymu, aby sa posadil oproti nemu.
Harry poslúchol a hľadel na kamennú misu. Jej obsah bol striebristobiely ako predtým, víril a vlnil sa pod jeho pohľadom.
„Čo je to?“ spýtal sa Harry neisto.
„Toto? Volá sa to mysľomisa,“ odvetil Dumbledore. „Niekedy mám pocit, a určite ho poznáš aj ty, že jednoducho mám hlavu až preplnenú priveľkým množstvom myšlienok a spomienok.“
„Ehm,“ Harry po pravde nevedel povedať, či mal niekedy taký pocit.
„Vtedy používam mysľomisu,“ Dumbledore ukázal na kamennú misu. „Človek jednoducho vyhodí nadbytočné myšlienky z hlavy, vleje ich do misy a vo voľnom čase ich skúma. Takto sú v nich zjavnejšie podoby a súvislosti.“
„Chcete povedať... toto sú vaše myšlienky?“ Harry hľadel na víriacu hmotu v mise.
„Presne tak,“ odvetil Dumbledore. „Ukážem ti.“ Dumbledore vytiahol z habitu prútik a jeho konček si priložil k strieborným vlasom pri spánku. Keď prútik odtiahol, zdalo sa, akoby sa vlasy k nemu prilepili – ale vtedy si Harry všimol, že je to v skutočnosti ligotavý prúžok tej istej hmoty, aká bola v mysľomise. Dumbledore pridával do misy čerstvé myšlienky a Harry prekvapene videl, ako na hladine pláva jeho vlastná tvár. Dumbledore oboma dlhými rukami misu chytil a zakrúžil ňou, ako keď zlatokopovia preosievajú piesok a hľadajú kúsky zlata, a Harry videl, že sa jeho tvár plynule zmenila na Snapovu. Snape otvoril ústa, hovoril akoby k stropu a jeho hlas sa slabo ozýval.
„Vracia sa to... aj u Karkarova... silnejšie a jasnejšie než kedykoľvek predtým...“
„Súvislosť, na ktorú by som prišiel aj bez pomoci,“ vzdychol si Dumbledore, „ale to nič.“ Ponad polmesiačikovité okuliare pozrel na Harryho, ktorý zízal na Snapovu tvár krútiacu sa v mise. „Práve som pracoval s mysľomisou, keď prišiel pán Fudge, a narýchlo som ju odložil. Zrejme som dvierka skrinky dobre nezavrel. Prirodzene, že upútala tvoju pozornosť.“
„Prepáčte,“ zamumlal Harry.
Dumbledore pokrútil hlavou. „Zvedavosť nie je hriech,“ povedal. „Ale popri zvedavosti by sme nemali zabúdať na opatrnosť. Tak veru...“