No zdalo sa, že mysľomisa kladie tú otázku namiesto neho. Na povrch znovu vyplávala Snapova tvár. Dumbledore pozrel na ňu a potom na Harryho.
„Ani profesor Snape,“ povedal.
Harry pozrel do Dumbledorových svetlomodrých očí a to, čo sa naozaj chcel spýtať, mu vyletelo z úst prv, ako tomu mohol zabrániť.
„Prečo si myslíte, že naozaj prestal podporovať Voldemorta, pán profesor?“
Dumbledore chvíľu hľadel Harrymu do očí a potom povedaclass="underline" „To je, Harry, záležitosť iba medzi mnou a profesorom Snapom.“
Harry vedel, že ich rozhovor skončil. Dumbledore sa netváril nahnevane, a predsa jeho tón Harrymu naznačoval, že je čas ísť. Vstal a Dumbledore tiež.
„Harry,“ povedal riaditeľ, keď prišli k dverám. „Prosím ťa, nikomu nehovor o Longbottomových rodičoch. Má právo povedať to sám, keď na to bude pripravený.“
„Áno, pán profesor,“ sľúbil Harry a otočil sa, že už konečne pôjde.
„A...“
Harry sa obzrel. Dumbledore stál nad mysľomisou jeho odblesky mu zospodu osvetľovali tvár a vyzeral oveľa staršie. Chvíľu hľadel na Harryho a potom povedaclass="underline" „Veľa šťastia pri tretej úlohe.“
31
Tretia úloha
„Dumbledore si myslí, že Veď-Vieš-Kto zase silnie?“ šepkal Ron.
Všetko, čo Harry videl v mysľomise, a takmer všetko, čo mu Dumbledore porozprával a ukázal, teraz hovoril Ronovi a Hermione – a pravdaže, len čo odišiel z Dumbledorovej pracovne, Siriusovi poslal list. Harry, Ron a Hermiona v ten deň znova sedeli v klubovni dlho do noci a všetko donekonečna preberali, až sa z toho Harrymu krútila hlava a pochopil, ako to Dumbledore myslel, že sa človeku uľaví, keď z nej vypustí trochu myšlienok.
Ron hľadel do ohňa a Harrymu sa zdalo, že sa trochu trasie, hoci večer bol teplý.
„A dôveruje Snapovi?“ spýtal sa. „Naozaj Snapovi dôveruje, aj keď vie, že bol smrťožrút?“
„Áno,“ prikývol Harry.
Hermiona dobrých desať minút nevravela nič. Rukami si podopierala čelo a pohľad upierala na kolená. Harry si pomyslel, že aj ona vyzerá, ako keby sa jej zišla mysľomisa.
„Rita Skeeterová,“ zamumlala napokon.
„Ako ťa tá teraz môže zaujímať?“ žasol Ron.
„Mňa nezaujíma,“ vravela Hermiona svojim kolenám. „Iba premýšľam... spomínate si, čo mi povedala u Troch metiel? Viem o Ludovi veci, od ktorých by ti vstávali vlasy dupkom. Myslela toto, nie? Písala o jeho procese, vedela, že informoval smrťožrútov. A Winky tiež, pamätáte... Ludo Bagman je zlý čarodejník. Pán Crouch musel zúriť, že z toho vyviazol, a zrejme o tom doma rozprával.“
„Áno, ale Bagman nezrádzal informácie dobrovoľne, či áno?“
Hermiona pokrčila plecami.
„A Fudge si myslí, že Croucha napadla madam Maxime?“ Ron sa otočil k Harrymu.
„Áno, ale iba preto, že Crouch zmizol neďaleko beauxbatonského koča.“
„Tá nám vôbec nezišla na um,“ hovoril pomaly Ron. „Má predsa obriu krv, a nechce to priznať...“
„Samozrejme, že nie,“ prudko odvetila Hermiona a zdvihla hlavu. „Pozri, čo sa stalo Hagridovi, keď Rita zistila, kto je jeho matka. A nezabudnite na Fudgea! Ako rýchlo robil závery len preto, že je Maximka čiastočne obryňa. Kto by chcel, aby naňho hľadeli s takými predsudkami? Aj ja by som asi tvrdila, že mám veľké kosti, ak by sa mi malo prihodiť to čo jemu.“
Hermiona pozrela na hodinky. „Vôbec sme netrénovali!“ zvolala zdesene. „Chceli sme skúšať zabraňovacie kúzlo! Ráno sa musíme do toho pustiť. Poďme, Harry, musíš sa vyspať.“
Harry s Ronom sa pomaly pobrali do svojej spálne. Keď si Harry obliekol pyžamu, pozrel na Nevillovu posteľ. Dodržal sľub Dumbledorovi a Ronovi a Hermione nepovedal o jeho rodičoch. Zložil si okuliare, vliezol do postele a predstavoval si, aký to musí byť pocit, keď má človek rodičov nažive, stretáva sa s nimi, ale oni ho nespoznávajú. Cudzí ľudia často Harrymu prejavovali súcit pre to, že je sirota, ale keď tak počúval Nevillovo chrápanie, pomyslel si, že ten si súcit zasluhuje väčšmi ako on. Harry ležal v tme a zrazu pocítil náhly príval hnevu a nenávisti k trýzniteľom pána a pani Longbottomovcov. Spomenul si na posmešné tváre divákov, keď dementori vliekli Crouchovho syna a jeho spoločníkov zo súdnej siene. Chápal, čo cítili. A potom si spomenul na bledú tvár mladíka a otrasený si uvedomil, že o rok nato zomrel...
To Voldemort, pomyslel si Harry a v tme hľadel na nebesá svojej postele. Všetko to smerovalo naspäť k Voldemortovi... To on roztrhol rodiny, on zničil všetky tie životy...
Ron a Hermiona sa museli učiť na skúšky, ktoré sa mali končiť v deň tretieho súboja, ale väčšinu času venovali Harrymu a pomáhali mu pri príprave.
„To nech ťa netrápi,“ odbila ho Hermiona, keď na to poukázal a navrhol, že chvíľu môže trénovať aj sám, „aspoň dostaneme dobré známky z obrany proti čiernej mágii. Na hodinách by sme sa o všetkých týchto kliatbach nikdy nedozvedeli.“
„Dobrá príprava na aurorstvo,“ nadchýnal sa Ron, ktorý skúšal zabraňovacie zaklínadlo na ose, čo práve vletela do miestnosti, a zastavil ju vo vzduchu.
Začiatkom júna na hrade opäť zavládlo vzrušenie a napätie. Všetci sa tešili na tretiu úlohu, ktorá sa mala konať týždeň pred koncom školského roka. Harry v každej voľnej chvíli trénoval zaklínadlá. Pred touto úlohou sa cítil oveľa istejšie než pred predchádzajúcimi dvoma. Hoci bude dozaista ťažká a nebezpečná, Moody mal pravdu – Harrymu sa podarilo prekonať všelijaké príšerné tvory a začarované prekážky, a navyše, tentoraz ho aspoň vopred upozornili, mohol sa čiastočne pripraviť.
Profesorke McGonagallovej už liezlo na nervy, že všade, kam sa pohla, natrafila na Harryho, Hermionu a Rona, a tak im dovolila cez obedňajšiu prestávku používať prázdnu triedu transfigurácie. Harry onedlho zvládol zabraňovacie zaklínadlo – kúzlo na spomaľovanie a kladenie prekážok útočníkom, odstraňovacie zaklínadlo na odpratávanie pevných predmetov a štvorbodové zaklínadlo, Hermionin užitočný objav. Vďaka nemu bude konček jeho prútika ukazovať na sever, a on tak bude môcť kontrolovať, či sa pohybuje v labyrinte správnym smerom. Stále však neprišiel na kobylku cloniacemu zaklínadlu. To malo vytvoriť okolo neho dočasnú neviditeľnú stenu, ktorá odráža drobné zaklínadlá. Hermione sa darilo rozbíjať ju dobre mierenými „rôsolovými nohami“ a Harry sa desať minút tackal po miestnosti, kým vyhľadala protizaklínadlo.
„No aj tak ti to ide veľmi dobre,“ povzbudzovala ho, nazerajúc do svojho zoznamu, a zaškrtávala zaklínadlá, čo sa už naučili. „Niektoré z týchto by sa mohli zísť.“
„Poďte sa pozrieť,“ zavolal ich Ron, ktorý stál pri okne. Hľadel dolu pred školu. „Čo to ten Malfoy stvára?“
Harry a Hermiona pribehli. Malfoy, Crabbe a Goyle stáli v tieni pod stromom. Zdalo sa, že Crabbe s Goylom dávajú pozor, obaja sa uškŕňali. Malfoy si držal ruku pri ústach a niečo do nej hovoril.
„Vyzerá to, ako keby mal vysielačku,“ zvedavo poznamenal Harry.
„To nemôže, hovorila som ti, že také veci na Rokforte nefungujú,“ pripomenula mu Hermiona. „Poď, Harry,“ rýchlo sa odvrátila od okna a vrátila sa do stredu triedy, „ešte raz vyskúšajme to cloniace zaklínadlo.“
Sirius teraz posielal sovy denne. Tak ako Hermiona, aj on chcel, aby sa Harry sústreďoval na zvládnutie tretej úlohy. Až potom príde na rad ostatné. Pripomínal Harrymu, že nech sa deje za múrmi hradu čokoľvek, Harry za to nemôže, ani nie je v jeho silách to ovplyvniť.
Ak Voldemort naozaj zase naberá sily, písal, musím sa predovšetkým postarať o Tvoju bezpečnosť. Nemôže dúfať, že sa mu podarí siahnuť na Teba, kým si pod Dumbledorovou ochranou, ale napriek tomu neriskuj. Sústreď sa na to, aby si bezpečne prešiel cez labyrint, a potom sa môžeme venovať ostatnému.