Ako sa blížil dvadsiaty štvrtý jún, Harry bol čoraz nervóznejší, hoci to nebolo až také zlé ako pred prvou a druhou úlohou. Po prvé, bol presvedčený, že tentoraz urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby sa na súboj pripravil. Po druhé, bola to posledná prekážka a bez ohľadu na to, či sa mu bude dariť, alebo nie, turnaj sa konečne skončí a jemu odľahne.
V deň, keď sa mala konať tretia úloha, boli raňajky pri chrabromilskom stole veľmi rušné. Prileteli poštové sovy. Harrymu priniesli kartičku so želaním veľa šťastia od Siriusa. Bol to len preložený kúsok pergamenu s odtlačkom zablatenej laby na prednej strane, ale Harrymu to aj tak dobre padlo. Hermione myšiarka ušatá ako zvyčajne doručila ranný výtlačok Denného Proroka. Hermiona rozložila noviny, pozrela na titulnú stránku a vyprskla na ňu tekvicový džús.
„Čo je?“ spýtali sa Ron s Harrym súčasne a zvedavo hľadeli na ňu.
„Nič,“ rýchlo odvetila a usilovala sa odpratať noviny z dosahu, ale Ron ich schmatol, pozrel na nadpis a povedaclass="underline" „To nie! Nie dnes. Tá stará krava!“
„Čo? Zase Rita Skeeterová?“ spýtal sa Harry.
„Nie,“ odvetil Ron a tak ako Hermiona aj on sa pokúsil noviny skryť.
„Je to o mne, však?“ spýtal sa Harry.
„Nie,“ odvetil Ron, ale znelo to veľmi nepresvedčivo.
No kým si Harry stihol noviny vypýtať, z druhej strany Veľkej siene od slizolinského stola naňho zakričal Draco Malfoy.
„Hej, Potter! Potter! Čo tvoja hlava? Si zdravý? Dúfam, že nám tu nezačneš šalieť.“
Malfoy držal v ruke Denného Proroka. Slizolinčania za stolom sa vyškierali a otáčali sa na stoličkách, aby videli, ako Harry zareaguje.
„Ukáž mi to,“ povedal Harry Ronovi. „Daj sem.“
Ron mu veľmi neochotne podal noviny. Harry ich prevrátil a hľadel na vlastnú fotografiu pod velikánskym titulkom:
Premožiteľ Toho-Koho-Netreba-Menovať je duševne labilný a možno aj nebezpečný, píše špeciálna korešpondentka Rita Skeeterová. Nedávno vyšli najavo znepokojivé fakty o čudnom správaní Harryho Pottera, ktoré vrhajú pochybnosti na jeho spôsobilosť zúčastniť sa takej náročnej súťaže, ako je Trojčarodejnícky turnaj, či vôbec navštevovať Rokfortskú čarodejnícku školu. Potter, ako exkluzívne odhalil Denný Prorok, pravidelne v škole odpadáva a často sa vraj sťažuje na bolesť jazvy na čele (pozostatok kliatby, ktorou sa ho pokúsil Veď-Viete-Kto usmrtiť). Minulý pondelok bola reportérka Denného Proroka na hodine veštenia svedkom, ako Potter vybehol z triedy tvrdiac, že ho tak veľmi bolí jazva, že nemôže zotrvať na vyučovaní. Je možné, hovoria špičkoví odborníci z Nemocnice sv. Munga na liečbu čarovných ochorení a zranení, že útok Veď-Viete-Koho poškodil Potterov mozog, a jeho tvrdenie, že ho jazva stále bolí, je príznakom hlboko zakorenenej duševnej poruchy.
„Môže to dokonca predstierať, aby si vynútil pozornosť,“ pripustil jeden z odborníkov. Reportérka Denného Proroka však odhalila aj iné znepokojivé fakty o Harrym Potterovi, ktoré riaditeľ Rokfortu Albus Dumbledore pred čarodejníckou verejnosťou dodnes starostlivo skrýva. „Potter ovláda parselčinu,“ prezradil Draco Malfoy, študent štvrtého ročníka. „Pred dvoma rokmi zaútočil na viacerých rokfortských žiakov neznámy páchateľ a väčšina študentov sa nazdávala, že za útokmi stojí Potter, ktorý sa pred zrakmi všetkých členov v klube duelantov neudržal a na spolužiaka nahuckal hada. Všetko sa však ututlalo. Priatelil sa s vlkolakmi a aj s obrami. Domnievame sa, že by urobil čokoľvek, aby získal moc.“ Parselčina – prostriedok dorozumievania sa s hadmi – sa dlho považovala za súčasť čiernej mágie. Veď najslávnejší zo znalcov parselčiny je sám Veď-Viete-Kto. Člen Ligy obrany proti temným silám, ktorý nechce byť menovaný, tvrdí, že on by každého, kto ovláda parselčinu, podrobil vyšetrovaniu. „Ja osobne by som podozrieval každého, kto sa dorozumieva s hadmi, pretože hady sú často súčasťou najhorších kúzel čiernej mágie a historicky sa spájajú so zlosynmi.“ A podobné tvrdenie: „Každý, kto vyhľadáva spoločnosť takých krutých tvorov, ako sú vlkolaci a obri, má zrejme sklon k násiliu.“ Albus Dumbledore by mal rozhodne zvážiť, či môže takýto chlapec súťažiť v Trojčarodejníckom turnaji. Niektorí sa obávajú, že Potter by sa v zúfalej snahe vyhrať Trojčarodejnícky turnaj, ktorý treťou úlohou dnes večer končí, mohol uchýliť k čiernej mágii.
„Zase sa trochu pustila do mňa, čo?“ bezstarostne poznamenal Harry a poskladal noviny.
Pri slizolinskom stole sa mu Malfoy, Crabbe a Goyle smiali, ťukali si prstom na čelo, robili grimasy a vyplazovali jazyky ako hady.
„Ako vedela, že ťa na veštení bolela jazva?“ spýtal sa Ron. „Veď tam predsa nemohla byť, nemohla to vidieť ani počuť...“
„Okno bolo otvorené,“ povedal Harry. „Pootvoril som ho, aby som mohol dýchať.“
„Učebňa veštenia je na vrchole Severnej veže!“ poznamenala Hermiona. „Vaše hlasy sa predsa nemohli niesť až dolu!“
„Ty študuješ čarodejnícke metódy odpočúvania,“ odvetil Harry. „Ty mi povedz, ako to urobila.“
„Pokúšala som sa. Ale... ja... Ale...“
Odrazu sa na Hermioninej tvári zjavil čudný neprítomný výraz. Pomaly zdvihla ruku a prstami si hrabla do vlasov.
„Je ti niečo?“ mračil sa na ňu Ron.
„Nie,“ hlesla Hermiona. Znovu si prstami hrabla do vlasov, potom si priložila ruku k ústam, ako keby hovorila do nejakej neviditeľnej vysielačky. Harry s Ronom pozreli na seba.
„Mám nápad,“ vyhlásila a hľadela kamsi do neurčita. „Myslím, že viem ako... lebo tak by ju nikto nevidel... ani Moody... a dostala by sa aj do okna... ale to sa nesmie... to je celkom určite protizákonné... Myslím, že som na to prišla! Len minútku vydržte, musím zabehnúť do knižnice... len si chcem byť istá!“
Hermiona schytila školskú tašku a vyletela z Veľkej siene.
„Hermiona, o desať minút máme skúšku z dejín mágie,“ kričal za ňou Ron. „No toto!“ otočil sa k Harrymu. „Musí tú Skeeterku skutočne veľmi nenávidieť, keď riskuje, že zmešká začiatok skúšky. Čo budeš robiť na Binnsovej hodine, zase čítať?“
Pretože Harry bol ako šampión Trojčarodejníckeho turnaja oslobodený od skúšok, dosiaľ sa na nich vždy usadil dozadu a vyhľadával v knihách nové zaklínadlá k tretej úlohe.
„Asi,“ povedal Ronovi, lenže práve vtedy k nemu popri chrabromilskom stole prichádzala profesorka McGonagallová.
„Potter, po raňajkách sa šampióni stretnú v miestnosti pri Veľkej sieni,“ oznámila.
„Ale veď... veď súťaží sa až večer,“ zajachtal Harry a v rozrušení si vysypal do lona praženicu, lebo sa bál, že si pomýlil čas.
„Viem, Potter. Ale, viete, na poslednú úlohu prizvali aj rodiny šampiónov. Je to príležitosť stretnúť sa s nimi.“
Keď odišla, Harry hľadel za ňou s otvorenými ústami.
„Hádam si nemyslí, že prídu Dursleyovci?“ nechápavo pozrel na Rona.
„Ja neviem. Harry, ja už radšej idem, lebo zmeškám Binnsa. Uvidíme sa neskôr.“
Harry dojedol vo vyprázdňujúcej sa Veľkej sieni. Videl, že Fleur pri bystrohlavskom stole vstala, pripojila sa k Cedricovi a obaja vošli do bočnej miestnosti. Zakrátko ich nasledoval aj zhrbený Krum. Harry zostal na mieste. Vlastne ta ani nechcel ísť. On predsa nemá rodinu – aspoň nie takú, ktorá by sa prišla pozrieť, ako riskuje svoj život. No práve keď vstával s úmyslom, že radšej pôjde do knižnice a ešte si vyhľadá nejaké zaklínadlá, dvere bočnej miestnosti sa otvorili a vystrčila sa Cedricova hlava.