Reprezentanti prikývli.
„Tak teda šťastnú cestu,“ rozžiarené kývol hliadkujúcim Bagman.
„Veľa šťastia, Harry,“ zašepkal mu Hagrid a všetci štyria sa pobrali na svoje stanoviská po obvode štadióna. Bagman si zamieril prútikom na hrdlo, zašepkal „Sonorus!“ a jeho zázračne zosilnený hlas sa ozýval až na tribúnach.
„Dámy a páni, práve sa začína tretia a záverečná úloha Trojčarodejníckeho turnaja! Dovoľte, aby som vám pripomenul doterajší bodový stav. Na prvom mieste s rovnakým počtom bodov osemdesiatpäť sú pán Cedric Diggory a pán Harry Potter, obaja z Rokfortu!“ Ozvalo sa také volanie na slávu a potlesk, až všetky vtáky zo Zakázaného lesa vzlietli zo stromov k tmavnúcej oblohe. „Na druhom mieste s osemdesiatimi bodmi je pán Viktor Krum z Durmstrangského inštitútu!“ Ďalší potlesk. „A na treťom mieste slečna Fleur Delacourová z Beauxbatonskej akadémie!“
Harry videl, ako pani Weasleyová, Bill, Ron a Hermiona v prostriedku hľadiska zdvorilo tlieskajú Fleur. Zakýval im, oni mu odkývali a usmievali sa naňho.
„Takže, keď zahvízdam... Harry a Cedric!“ vyzval ich Bagman. „Tri... dva... jeden!“
Krátko zahvízdal na píšťalke a Cedric s Harrym sa ponáhľali do labyrintu.
Do výšky sa týčiace kríky živého plota vrhali na cestičku čierne tiene a či preto, že boli také vysoké a husté, alebo začarované, len čo vošli do labyrintu, divákov vôbec nebolo počuť. Harry mal skoro rovnaký pocit ako pod vodou. Vytiahol prútik, zahundral „Lumos“ a počul, ako tesne za ním Cedric urobil to isté. Asi po päťdesiatich metroch natrafili na rázcestie. „Tak ahoj,“ kývol Harry Cedricovi a pobral sa vľavo, zatiaľ čo Cedric vykročil doprava.
Harry počul, ako sa Bagmanova píšťalka ozvala po druhý raz. Do labyrintu vošiel Krum. Harry zrýchlil. Cestička, ktorú si vybral, sa zdala byť prázdna. Zabočil doprava a ponáhľal sa ďalej, držiac prútik vysoko nad hlavou, aby dovidel čo najďalej. Na dohľad však nebolo nikde nič.
V diaľke zahvízdala Bagmanova píšťalka po tretí raz. Teraz už boli v labyrinte všetci šampióni.
Harry sa stále obzeral za seba. Zase mal pocit, akoby ho niekto sledoval. V labyrinte bola čoraz väčšia tma a obloha nad nimi nadobúdala čiernomodrú farbu. Harry prišiel na druhé rázcestie.
„Ukáž mi,“ zašepkal prútiku a položil si ho na vystretú dlaň.
Prútik sa otočil a ukázal doprava rovno do hustého plota. Tam bol sever a Harry vedel, že stred labyrintu je smerom na severozápad. Najvhodnejšie teda bolo pobrať sa ľavým chodníkom a čo najskôr zabočiť doprava.
Aj tento chodník bol prázdny a v pravotočivej zákrute, kam zabočil, mal znovu cestu voľnú. Nevedel prečo, ale znervóznilo ho, že doteraz nenaďabil na nijakú prekážku. Už mal predsa na niečo natrafiť. Zdalo sa mu, akoby v ňom labyrint chcel vyvolať falošný pocit bezpečia. Potom priamo za sebou zacítil nejaký pohyb. Vystrčil prútik, pripravený zaútočiť, ale jeho lúč dopadol na Cedrica, ktorý vybehol z cestičky vpravo. Zdalo sa, že je vydesený. Z rukáva habitu sa mu dymilo.
„Hagridov tryskochvostý škrot!“ zašepkal. „Je obrovský – len-len že som mu unikol!“
Pokrútil hlavou a zmizol z dohľadu na ďalšom chodníku. Harry sa poponáhľal, aby sa dostal čo najďalej od škrotov. Vtom, ako zabočil za roh, zbadal, že sa k nemu kĺzavým krokom blíži dementor. Vysoký štyri metre, s tvárou skrytou pod kapucňou, hnilobné chrastovité ruky vystrčené pred seba, naslepo postupoval dopredu k nemu. Harry počul jeho chrčivý dych, cítil, ako ho oblieva lepkavý chlad, ale vedel, čo má robiť...
Vybavil si tú najšťastnejšiu myšlienku, akú mohol, zo všetkých síl sa sústredil na okamih, keď vyjde z labyrintu a bude oslavovať s Ronom a Hermionou, zdvihol prútik a vykríkoclass="underline" „Expecto Patronum!“
Z konca Harryho prútika vyletel strieborný jeleň a cválal k dementorovi, ktorý cúvol a potkol sa o okraj svojho habitu... Harry ešte nevidel, žeby sa nejaký dementor potkol.
„No počkaj, veď ty si prízrak!“ vykríkol, zamieril k nemu za svojím strieborným Patronusom a zvolaclass="underline" „Riddikulus!“
Ozvalo sa hlasné puknutie a prízrak meniaci tvar sa rozplynul na obláčik dymu. Strieborný jeleň zmizol. Harry by bol radšej, keby zostal, aspoň by mal spoločnosť... ale so znova zdvihnutým prútikom šiel rýchlo ďalej, tak ticho, ako mohol, a ostražito načúval.
Doľava... doprava... znova doľava... Dva razy sa ocitol v slepej uličke. Zasa použil štvorbodové zaklínadlo a zistil, že odbočil priveľmi na východ. Otočil sa naspäť, zabočil na cestičku doprava a pred sebou zbadal akúsi zlatistú hmlu.
Opatrne sa k nej blížil a namieril na ňu lúč z prútika. Vyzeralo to ako nejaké kúzlo. Rozmýšľal, či sa mu podarí odstrániť ho z cesty.
„Reducto!“ zvolal.
Lenže zaklínadlo preletelo rovno cez hmlu, ktorá zostala nedotknutá. Mal si to predsa uvedomiť skôr – odstraňovacie zaklínadlo platí iba na pevné predmety. Čo by sa stalo, keby cez ňu jednoducho prešiel? Stojí to za pokus, alebo sa má vrátiť?
Ešte váhal, keď ticho preťal výkrik.
„Fleur?“ zakričal.
Nikto sa však neozýval. Harry sa obzeral okolo seba. Čo sa jej stalo? Jej výkrik zaznel odkiaľsi spredu.
Harry sa zhlboka nadýchol a odhodlane prebehol cez čarovnú hmlu.
Svet sa obrátil hore nohami. Harry visel zo zeme, vlasy mal dupkom, okuliare sa mu hompáľali na nose a hrozilo, že spadnú do bezodnej oblohy. Pritisol si ich na koreň nosa a vystrašený tam visel. Mal pocit, akoby sa mu nohy prilepili k tráve, ktorá bola teraz stropom. Pod ním sa rozprestierala nekonečná tmavá obloha pofŕkaná hviezdami. Zdalo sa mu, že ak pohne nohou, spadne.
Rozmýšľaj, hovoril si v duchu, keď sa mu krv nahrnula do hlavy, rozmýšľaj...
No ani jedno z kúzel, ktoré si precvičoval, sa nehodilo na to, aby uviedlo zem a oblohu do pôvodnej polohy. Má sa odvážiť pohnúť nohou? V ušiach mu divo pulzovala krv. Mal na výber – buď sa pohne, alebo vystrelí červené iskry, zachránia ho a diskvalifikujú.
Zavrel oči, aby nevidel nekonečný priestor pod sebou, a z celej sily odtiahol pravú nohu od trávnatého stropu.
Svet sa ihneď prevrátil. Harry spadol na kolená na úžasne tvrdú zem. Na chvíľu ho to omráčilo. Zhlboka sa nadýchol, aby získal rovnováhu, a potom zase vstal a ponáhľal sa ďalej, obzerajúc sa na hmlu nevinne sa trblietajúcu v mesačnom svetle.
Zastal na rázcestí dvoch chodníkov a rozhliadal sa, či neuvidí nejakú stopu po Fleur. Bol si istý, že to vykríkla ona. S čím sa stretla? Stalo sa jej niečo? Červené iskry nebolo vidieť. Znamená to, že vyviazla, alebo mala také problémy, že nemohla siahnuť ani po prútiku? Harry si zvolil pravý chodník a zrazu sa cítil akýsi nesvoj, no zároveň sa nemohol ubrániť myšlienke – o jedného šampióna menej...
Pohár bol niekde nablízku a zdalo sa, že Fleur už nesúťaží. Dostal sa až sem! Čo keby sa mu naozaj podarilo vyhrať? Na okamih a po prvý raz, odkedy sa dozvedel, že je reprezentantom, sa v duchu videl, ako pred celou školu dvíha Trojčarodejnícky pohár...
Nasledujúcich desať minút nestretol nič, ale často narážal na slepé uličky. Dva razy sa ocitol v tej istej nesprávnej odbočke. Napokon našiel novú cestu a rozbehol sa po nej mávajúc prútikom a jeho mátožný tieň sa mihal na živom plote. Potom zabočil za ďalší roh a zabrzdil zoči-voči tryskochvostému škrotovi.
Cedric mal pravdu – bol skutočne obrovský. Meral aspoň tri metre a vyzeral ako obrí škorpión. Nad chrbtom sa mu týčil zahnutý dlhý bodec. Jeho hrubý pancier sa leskol vo svetle prútika, ktorým naňho Harry mieril.