Nech sa to utopí, hovoril si v duchu Harry, nech sa to nepodarí...
A potom odrazu iskry prestali vyletovať z kotlíka, namiesto nich sa z neho zdvihol oblak bielej pary, ktorý Harrymu všetko zastrel, takže nevidel ani Červochvos, ani Cedrica, nič, iba paru visiacu vo vzduchu – nepodarilo sa to, pomyslel si... Utopilo sa to... prosím... prosím, nech je to mŕtve...
Lenže vtom cez hmlu pred sebou zmeravený hrôzou uvidel, ako sa pomaly dvíha z kotlíka tmavá silueta muža, vysokého, chudého ako kostra.
„Odej ma,“ prikazoval vysoký chladný hlas spoza pary a Červochvost vzlykajúc a stonajúc, stále si držiac skaličenú ruku, liezol po zemi, zobral čierny habit, vstal a jednou rukou ho prevliekol cez hlavu svojho pána.
Chudý muž vystúpil z kotlíka a uprene hľadel na Harryho... a Harry hľadel do tváre, ktorá ho tri roky prenasledovala v zlých snoch. Belší ako lebka, s veľkými zlovestnými jasnočervenými očami a nosom plochým ako nos hada, len s úzkymi otvormi namiesto nozdier...
Lord Voldemort znova povstal.
33
Smrťožrúti
Voldemort sa odvrátil od Harryho a začal skúmať svoje telo. Ruky mal ako veľké bledé pavúky, dlhými bielymi prstami si hladkal hruď, ramená, tvár. Červené oči so zrenicami ako štrbiny, aké mávajú mačky, v tme žiarili ešte jasnejšie. Zdvihol ruky, ohol prsty a tváril sa nadšene a spokojne. Ani najmenej si nevšímal Červochvosta, ktorý sa zvíjal na zemi a krvácal, ani veľkého hada, čo sa priplazil naspäť a znova krúžil okolo Harryho a syčal. Voldemort strčil jednu ruku s neprirodzene dlhými prstami do hlbokého vrecka a vytiahol prútik. Aj ten nežne pohladkal, potom ho zdvihol a namieril na Červochvosta, ktorého zdvihlo zo zeme a hodilo o pomník, kde bol priviazaný Harry. Padol k nemu, zostal tam ležať na kôpke a plakal. Voldemort uprel jasnočervené oči na Harryho a smial sa vysokým, chladným smiechom.
Červochvostov habit sa už leskol od krvi – zakrútil si doň kýpeť.
„Pán môj...“ zadúšal sa, „pán môj... Sľúbili ste mi... sľúbili...“
„Vystri ruku,“ zhovievavo prikázal Voldemort.
„Och, pane... ďakujem vám, pane...“
Natiahol krvácajúci kýpeť, ale Voldemort sa znovu zasmial.
„Druhú ruku, Červochvost.“
„Pane, prosím... prosím...“
Voldemort sa zohol, potiahol Červochvosta za ľavú ruku a vyhrnul mu rukáv habitu až nad lakeť. Harry videl, že na koži čosi má, niečo ako živé červené tetovanie – lebku, ktorej z úst trčal had – tento znak sa po Svetovom pohári v metlobale zjavil na oblohe – Temné znamenie. Voldemort si ho dôkladne prezrel ignorujúc Červochvostov neovládateľný plač.
„Vrátilo sa,“ povedal potichu, „všetci si ho musia všimnúť... a teraz uvidíme... teraz sa dozvieme...“
A pritlačil dlhý biely ukazovák na znak na Červochvostovej ruke.
Jazvou na Harryho čele opäť preletela ostrá bolesť a Červochvost zakvílil. Voldemort stiahol prsty zo znaku a Harry videl, že teraz je čierny.
S výrazom krutého uspokojenia na tvári sa Voldemort vystrel, pohodil hlavou a obzeral sa po tmavom cintoríne.
„Koľkí budú mať dosť odvahy, aby sa vrátili, keď to pocítia?“ zašepkal a ligotavé čierne oči upieral na hviezdy. „A koľkí budú takí hlúpi, že neprídu?“
Začal sa prechádzať sem a tam popred Harryho a Červochvosta a stále pritom jastril očami po cintoríne. Po chvíli znova pozrel na Harryho a jeho hadiu tvár skrivil krutý úsmev.
„Stojíš na ostatkoch môjho nebohého otca, Harry Potter,“ zasyčal potichu. „Bol to mukel a hlupák... celkom ako tvoja drahá matka. Ale z oboch bol úžitok, však? Tvoja matka zomrela, aby ťa zachránila... a ja som zabil svojho otca a vidíš, aký úžitok z neho bol po smrti...“
Voldemort sa znovu zasmial. Prechádzal sa sem a tam, pritom sa stále obzeral a had krúžil v tráve.
„Vidíš ten dom tam na svahu, Potter? Tam býval môj otec. Moja matka, čarodejnica z tejto dediny, sa doňho zamilovala. Ale on ju opustil, keď mu povedala, že je... Môj otec nemal rád mágiu...
Odišiel od nej a vrátil sa k svojim muklovským rodičom ešte pred mojím narodením, Potter. Ona zomrela pri pôrode a ja som vyrástol v muklovskom sirotinci... ale prisahal som si, že ho nájdem. Pomstil som sa mu, tomu bláznovi, po ktorom nosím meno... Tom Riddle...“
Stále sa prechádzal a jeho červené oči preskakovali z hrobu na hrob.
„Si svedkom, ako znova prežívam rodinnú históriu...“ takmer zašepkal. „Už som načisto sentimentálny... Ale pozri, Harry! Vracia sa moja skutočná rodina...“
Vo vzduchu odrazu svišťali plášte. Medzi hrobmi, za tisom, na každé tienisté miesto sa primiestňovali čarodejníci. Všetci mali kapucne a masky. A po jednom pristupovali bližšie... pomaly, opatrne, akoby nemohli uveriť vlastným očiam. Voldemort stál a mlčky na nich čakal. Potom jeden zo smrťožrútov padol na kolená, štvornožky liezol k nemu a bozkával mu okraj čierneho habitu.
„Pane... Pane...“ šepkal.
Smrťožrúti za ním robili to isté, každý kolenačky podišiel k Voldemortovi a bozkával mu okraj habitu, potom kolenačky cúvol, postavil sa, až vytvorili mlčanlivý kruh, ktorý sa uzatváral okolo hrobu Toma Riddla, Harryho, Voldemorta a vzlykajúcej a zvíjajúcej sa kôpky – Červochvosta. A predsa boli v kruhu medzery, ako keby čakali na ďalších. Zdalo sa však, že Voldemort už nikoho neočakáva. Obzrel sa po tvárach zakrytých kapucňami a hoci bolo bezvetrie, kruhom preletel šum, akoby sa zachvel.
„Vitajte, smrťožrúti,“ prehovoril Voldemort potichu. „Trinásť rokov... trinásť rokov ubehlo odvtedy, čo sme sa stretli naposledy. A predsa ste sa ohlásili na moje zavolanie, akoby to bolo včera... Tak sme teda stále spojení Temným znamením! Naozaj sme?“
Zaklonil hroznú tvár a ňuchal a tenké nozdry sa mu pritom rozšírili.
„Cítim vinu,“ povedal. „Vo vzduchu sa vznáša a smrdí pocit viny.“
Kruhom preletela ďalšia triaška, akoby každý člen túžil, ale neodvážil sa cúvnuť.
„Vidím vás, všetkých živých a zdravých, rovnako mocných – a prišli ste ihneď – a kladiem si otázku... prečo táto banda čarodejníkov neprišla na pomoc svojmu pánovi doteraz, hoci mu prisahali večnú vernosť?“
Nikto neprehovoril. Nikto sa nehýbal okrem Červochvosta, ktorý ešte stále vzlykal na zemi nad krvácajúcou rukou.
„A sám si na ňu odpovedám,“ šepkal Voldemort. „Museli byť presvedčení, že som porazený, že ma už niet. Pridružili sa znova k nepriateľom, vyhovárali sa, že sú nevinní, že o ničom nevedeli, že boli očarovaní...
A ďalej sa sám seba pýtam, ako mohli uveriť, že nepovstanem znova? Tí, ktorí vedeli, čo všetko som kedysi podstúpil, aby som sa ochránil pred smrteľnosťou? Tí, ktorí videli dôkazy mojej nesmiernej moci v časoch, keď nebolo odo mňa mocnejšieho čarodejníka na svete.
A odpovedám si – možno uverili, že by mohla existovať ešte väčšia sila, taká, ktorá by premohla aj lorda Voldemorta... možno sú teraz verní inému... možno favoritovi neurodzených, humusákov a muklov, Albusovi Dumbledorovi?“
Pri Dumbledorovom mene sa čarodejníci v kruhu zamrvili, niektorí si čosi šepkali a krútili hlavami. Voldemort si ich však nevšímal.
„Je to pre mňa sklamanie... priznávam, som veľmi sklamaný.“
Jeden z mužov odrazu narušil kruh a vrhol sa dopredu. Trasúc sa od hlavy až po päty klesol k Voldemortovým nohám.
„Pane!“ škriekal. „Pane, odpustite mi! Odpustite nám všetkým!“
Voldemort sa rozosmial. Zdvihol prútik.
„Crucio!“
Smrťožrút na zemi sa zvíjal a kričal a Harry si bol istý, že ten zvuk sa musí niesť až k domom v okolí... Nech príde polícia, pomyslel si zúfalo... nech príde hocikto... hocičo...