Kruhom počúvajúcich smrťožrútov znovu prebehla triaška. Voldemort nechal to napäté ticho vyznieť, potom pokračoval.
„Zostala mi iba jedna schopnosť. Mohol som ovládnuť telá iných. Ale neodvážil som sa ísť ta, kde bolo veľa ľudí, lebo som vedel, že aurori sú aj v zahraničí a stále ma hľadajú. Niekedy som prebýval vo zvieracích telách – hady som, pravdaže, uprednostňoval – ale v nich som bol len čosi viac ako číry duch, pretože ich telesné schránky nie sú dobre prispôsobené na čarovanie... a navyše moja prítomnosť v nich im skracovala život, ani jeden dlho nevydržal...
Potom... pred štyrmi rokmi... sa už môj návrat zdal byť istý. Cestu v lese, ktorý sa stal mojím domovom, mi náhodou skrížil čarodejník – mladý, hlúpy a naivný. Och, zdalo sa, že je to šanca, o akej som sníval... pretože bol učiteľom v Dumbledorovej škole a ľahko sa mi podrobil... priniesol ma do tejto krajiny a po nejakom čase som sa zmocnil jeho tela a pozorne som sledoval, ako vykonáva moje príkazy. Môj plán však zlyhal. Nepodarilo sa mi ukradnúť Kameň mudrcov. Nemal mi byť zabezpečený nesmrteľný život. Plány mi skrížil opäť Harry Potter...“
Znovu nastalo ticho, nič sa nehýbalo, ani len vetvička na tise. Smrťožrúti stáli nepohnute a ligotavé oči spod masiek upierali na Voldemorta a Harryho.
„Sluha zomrel, keď som opustil jeho telo, a ja som zostal rovnako slabý, ako som bol predtým,“ pokračoval Voldemort. „Vrátil som sa do svojho ďalekého úkrytu a nebudem vám predstierať – bál som sa, že už možno nikdy nezískam svoje sily naspäť... Áno, to bola možno moja najtemnejšia chvíľa... Nemohol som dúfať, že sa dostanem k ďalšiemu čarodejníkovi, ktorého by som mohol ovládnuť... a vzdal som sa nádeje, že niektorému z mojich smrťožrútov záleží na tom, čo sa so mnou stalo...“
Jeden či dvaja maskovaní čarodejníci v kruhu sa rozpačito zamrvili, ale Voldemort si to nevšímal.
„A potom, ani nie pred rokom, keď som sa už takmer vzdal nádeje, sa to konečne stalo... vrátil sa ku mne sluha. Tuto Červochvosta, ktorý predstieral svoju smrť, aby unikol spravodlivosti, vyduril z úkrytu jeden z jeho bývalých priateľov, a rozhodol sa vrátiť k svojmu pánovi. Vyhľadal ma v krajine, o ktorej sa dávno hovorilo, že sa tam skrývam... a cestou mu pomáhali, pravdaže, potkany. Červochvost je zvláštne spríbuznený s potkanmi, všakže, Červochvost? Jeho špinaví malí priatelia ho nasmerovali k istému miestu hlboko v albánskom lese, ktorému sa vyhýbali, lebo drobné zvieratá tam posadne tieň a usmrtí ich...
No jeho cesta ku mne nebola hladká, však, Červochvost? Jednej noci sa totiž hladný na okraji práve onoho lesa, kde dúfal, že ma nájde, hlúpo zastavil v hostinci, aby sa najedol... a kohože tam nestretne, ak nie istú Bertu Jorkinsovú, čarodejnicu z Ministerstva mágie.
A teraz uvidíte, ako je osud naklonený lordovi Voldemortovi. Mohol to byť Červochvostov koniec a koniec mojich nádejí na oživenie. Ale Červochvost prejavil duchaprítomnosť, akú by som od neho nikdy nečakal – presvedčil Bertu Jorkinsovú, aby s ním šla do lesa na nočnú prechádzku. Začaroval ju... a priviedol ku mne. A Berta Jorkinsová, ktorá mohla všetko zničiť, bola nakoniec dar, o akom som nesníval ani v najbláznivejších snoch, pretože – po krátkom presviedčaní – sa stala skutočnou studnicou informácií.
Prezradila mi, že tohoto roku sa na Rokforte uskutoční Trojčarodejnícky turnaj. Prezradila aj to, že vie o vernom smrťožrútovi, ktorý by mi veľmi ochotne pomohol, keby sa mi s ním podarilo spojiť. Povedala mi veľa vecí... ale na úpravu jej pamäte som musel siahnuť po veľmi mocných zaklínadlách, a tak keď som z nej vytiahol všetky užitočné informácie, jej telo a duša boli nenapraviteľne poškodené. Poslúžila svojmu účelu. Do nej som sa vteliť nemohol, nuž som sa jej zbavil.“
Voldemort sa usmial hrozným úsmevom a jeho červené oči hľadeli bezvýrazne a neľútostne.
„Červochvostovo telo, samozrejme, tiež nebolo vhodné, pretože všetci ho považovali za mŕtveho, a pritiahlo by to priveľa pozornosti, keby si ho niekto všimol. Bol to však veľmi užitočný sluha so schopným telom, a hoci ako čarodejník je úbohý, aspoň plnil moje príkazy. Vďaka nim som získal slabé embryonálne telo, ktoré som mohol obývať, kým som čakal na základné prísady do elixíru na skutočné znovuzrodenie... zopár zaklínadiel vlastnej tvorby... a trochu pomoci od mojej drahej Nagini,“ Voldemortov pohľad dopadol na neprestajne krúžiaceho hada, „elixír namiešaný z krvi jednorožca a hadieho jedu od Nagini... a onedlho sa mi vrátila takmer ľudská podoba a bol som dostatočne silný, aby som mohol cestovať.
Na Kameň mudrcov som sa už nemohol spoliehať, lebo som vedel, že Dumbledore ho dá zničiť. Kým sa však pustím do hľadania nesmrteľnosti, som ochotný znovu prijať smrteľný život. Upriamil som sa na nižšie – uspokojím sa zase so svojím starým telom a starými silami.
Vedel som, že na to, aby som ho opäť získal, budem potrebovať do elixíru tri mocné prísady – ten, čo mi dnes prinavrátil podobu, je podľa prastarého receptu čiernej mágie – jednu som už mal poruke, všakže, Červochvost? Mäso darované sluhom...
Kosť môjho otca, to, prirodzene, znamenalo prísť k jeho hrobu. Ale krv protivníka... Červochvost chcel, aby som použil krv hocijakého čarodejníka, však, Červochvost? Hocijakého čarodejníka, ktorý ma nenávidí... a tých je doteraz mnoho. Ale ja som vedel, že ak mám znovu povstať mocnejší ako pred svojím pádom, musím použiť toho jediného. Chcel som krv Harryho Pottera. Chcel som krv toho, kto ma pred trinástimi rokmi pripravil o moc... aby pretrvávajúca ochrana, ktorou ho kedysi zaštítila jeho matka, prešla aj do mojich žíl...
Lenže ako dostať Harryho Pottera? Ochraňovali ho totiž lepšie, než si sám uvedomoval, spôsobmi, aké Dumbledore vymyslel už vtedy, keď mu pripadlo postarať sa o chlapcovu budúcnosť. Dumbledore zvolil staré zaklínadlo, ktoré chlapcovi zabezpečovalo ochranu, pokiaľ je v opatere príbuzných. Tam sa ho ani ja nemôžem dotknúť... Potom tu bol, pravdaže, Svetový pohár v metlobale... myslel som si, že tam, ďaleko od príbuzných a Dumbledora, ochrana zoslabne, ale ešte som nebol dosť silný, aby som ho mohol uniesť horde ministerských čarodejníkov spred očí. Potom sa však chlapec vrátil na Rokfort, kde ho mal ten muklov milujúci hlupák deň a noc rovno pod svojím krivým nosom. Tak ako som ho mohol dostať?
Vďaka informáciám Berty Jorkinsovej, pravdaže. Využil som služby istého verného smrťožrúta usadeného na Rokforte. Postaral sa, aby sa chlapcovo meno dostalo do Ohnivej čaše. Tento verný smrťožrút mal zabezpečiť, aby chlapec v turnaji zvíťazil – aby sa dotkol Trojčarodejníckeho pohára prvý – pohára, ktorý môj stúpenec zmenil na prenášadlo. To ho prinieslo sem, kde nesiaha Dumbledorova pomoc a ochrana, do môjho očakávajúceho náručia. A tak je tu... chlapec, ktorého ste všetci považovali za moju skazu...“
Voldemort pomaly podišiel k Harrymu a otočil sa tvárou k nemu. Zdvihol prútik.
„Crucio!“
Takú bolesť Harry v živote nezažil. Kosti mal ako v ohni, bol si istý, že hlava mu pukne tam, kde mal jazvu. Mal pocit, že oči sa mu v očných jamkách prevracajú závratnou rýchlosťou, chcel, aby sa to skončilo... aby zamdlel... zomrel...
A potom to prešlo. Ochabnuto ovisol v povrazoch na náhrobku Voldemortovho otca a hľadel do žiarivočervených očí ako cez nejakú hmlu. Noc sa ozývala smiechom smrťožrútov.
„Myslím, že vidíte, aká to bola hlúposť nazdávať sa, že tento chlapec by mohol byť niekedy silnejší než ja,“ povedal Voldemort. „Ale chcem, aby vo vás nezostala ani štipka pochybnosti. Harry Potter mi unikol čírou náhodou. A ja teraz dokážem svoju moc tým, že ho zabijem! Tu a teraz! Pred vašimi očami, kde nie je Dumbledore, ktorý by mu pomohol, ani matka, ktorá by sa preňho obetovala. Dám mu však šancu. Dovolím mu brániť sa a vy už nezapochybujete, kto je silnejší. Ešte chvíľku, Nagini,“ šepkal a had sa odplazil smerom k užasnutým smrťožrútom.