A vtedy vzduch naplnil akýsi nadpozemský a nádherný zvuk... Vychádzal z každej pavučinovej nitky utkanej zo svetla, ktoré vibrovali okolo Harryho a Voldemorta. Harry ten zvuk spoznal, hoci ho počul iba raz v živote: bola to pieseň fénixa.
Pre Harryho to bol zvuk nádeje... najkrajšia a najvítanejšia vec, akú v živote počul... Mal pocit, akoby tá pieseň znela v ňom, a nielen okolo neho... Bol to zvuk, ktorý sa spájal s Dumbledorom, a preňho to znamenalo, ako keby mu nejaký priateľ šepkaclass="underline"
Nepreruš to spojenie...
Viem, hovoril Harry piesni, viem, že nesmiem... no len čo si to pomyslel, udržať ho bolo oveľa ťažšie. Harryho prútik začal vibrovať ešte silnejšie... a teraz sa aj lúč medzi ním a Voldemortom zmenil – vyzeral, akoby sa po niti spájajúcej prútiky kĺzali veľké svetelné koráliky – Harry cítil, že sa prútik v jeho ruke zatriasol a svetelné koráliky sa pomaly a rovnomerne začali od Voldemorta kĺzať k nemu... a on cítil, že prútik sa nahnevane chveje...
Keď sa najbližší svetelný korálik blížil ku končeku Harryho prútika, drevo pod jeho prstami bolo zrazu také horúce, až sa bál, že vzbĺkne. Čím bol korálik bližšie, tým silnejšie prútik vibroval. Harry si bol istý, že prútik dotyk korálika nevydrží, že sa mu rozletí pod prstami...
Celou silou vôle sa sústredil na to, aby donútil korálik vrátiť sa naspäť k Voldemortovi. V ušiach mu znela pieseň fénixa a upieral na koráliky zlostný pohľad – tie sa najprv zatriasli a pomaly, veľmi pomaly zastavili. Potom sa rovnako pomaly začali kotúľať opačným smerom... a teraz mimoriadne silno vibroval Voldemortov prútik ... Voldemort bol ohromený, skoro vyľakaný...
Jeden zo svetelných korálikov sa triasol len kúsok od končeka Voldemortovho prútika. Harry nevedel, prečo to robí, nevedel, čo by tým mohol dosiahnuť... ale teraz sa sústredil tak ako ešte nikdy v živote na to, aby svetelný korálik dotlačil naspäť do Voldemortovho prútika, a ten sa pomaly... veľmi pomaly posúval po zlatej niti... na chvíľku sa zatriasol... a potom sa s ním spojil...
Z Voldemortovho prútika sa ihneď začali ozývať bolestné výkriky... potom – pričom Voldemort šokovane vyvalil červené oči – z jeho konca vyletela ruka akoby z hustého dymu a zmizla... duch ruky, ktorú vyčaril Červochvostovi... Ozvali sa ďalšie výkriky bolesti... a z Voldemortovho prútika vychádzalo čosi oveľa väčšie, sivasté, akoby vytvorené z najhustejšieho, skoro pevného dymu... Bola to hlava... potom hruď a ruky... horná polovica tela Cedrica Diggoryho.
Ak mal Harry pustiť prútik od ľaku, tak to bolo práve v tejto chvíli, ale inštinktívne ho pevne držal, takže zlatá svetelná niť sa neporušila, hoci hustý sivý duch Cedrica Diggoryho (naozaj to bol duch? vyzeral tak živo) sa vynoril z konca Voldemortovho prútika celý, akoby sa tlačil z úzkeho tunela... a tento Cedricov tieň vstal, pozrel na zlatú svetelnú niť a prehovoriclass="underline"
„Vydrž, Harry!“
Bol to vzdialený hlas s ozvenou. Harry pozrel na Voldemorta. V jeho rozšírených červených očiach sa stále zračilo ohromenie... nečakal to o nič väčšmi než Harry. A k Harrymu veľmi nejasne doliehali aj vyľakané výkriky smrťožrútov, ktorí sa stále zakrádali tesne popri zlatej kupole...
Z prútika vyleteli ďalšie bolestné výkriky... vzápätí sa z jeho konca vynáralo ešte čosi... hustý tieň druhej hlavy. Za ňou rýchlo nasledovali ruky a trup... z konca prútika sa tak ako predtým Cedric tlačil starý muž, ktorého Harry videl iba vo sne... a jeho duch alebo jeho tieň, či čo to bolo, dopadol vedľa Cedricovho, hľadel na Harryho a Voldemorta, na zlatú sieť a spojené prútiky trochu prekvapený, opierajúc sa o paličku...
„Tak to bol naozajstný čarodejník?“ preriekol starec hľadiac na Vodlemorta. „Zabil ma... Poraz ho, chlapče...“ Ale už sa vynárala ďalšia hlava... a táto hlava, sivá ako nejaká dymová socha, bola ženská... Harrymu sa už triasli obe ruky, čo sa usiloval držať prútik nehybne. Videl, ako žena dopadla na zem a vystrela sa ako ostatní. Tieň Berty Jorkinsovej hľadel na súboj s vyvalenými očami.
„Teraz ho nepusti!“ kričala a jej hlas sa ozýval tak ako Cedricov, akoby z veľkej diaľky. „Nedovoľ mu, aby ťa dostal, Harry... nedovoľ!“
Ona i ostatné dve tienisté postavy sa začali prechádzať okolo vnútorných stien zlatej siete, kým smrťožrúti pobehovali zvonka... Voldemortove obete krúžili okolo duelantov a šepkali. Harrymu šepkali slová povzbudenia a Voldemortovi syčali slová, ktoré Harry nepočul.
Z konca Voldemortovho prútika vychádzala ďalšia hlava. Harry hneď vedel, kto to bude... vedel to, akoby na to čakal od chvíle, keď sa z prútika vynoril Cedric... vedel to, lebo na muža, ktorý sa práve zjavoval, dnes v noci myslel viac ako na ostatných...
Dymový tieň vysokého muža s neposlušnými vlasmi dopadol na zem ako Berta, vystrel sa a pozrel naňho... a Harry, ktorému sa už veľmi triasli ruky, hľadel do prízračnej otcovej tváre.
„Prichádza tvoja matka...“ povedal potichu. „Chce ťa vidieť... pomôže to... vydrž...“
A prišla... najprv jej hlava, potom telo... z konca Voldemortovho prútika sa vynorila mladá žena s dlhými vlasmi. Dymový tieň Lily Potterovej dopadol na zem a vystrel sa ako jej manžel. Podišla celkom blízko k Harrymu, hľadela naňho a prehovorila rovnako vzdialeným hlasom s ozvenou ako ostatní, ale potichu, takže Voldemort s tvárou sinavou od strachu z obetí, ktoré sa zakrádali okolo neho, ju nepočul...
„Keď sa spojenie preruší, zostaneme iba chvíľočku... ale získame ti čas... Musíš sa dostať k prenášadlu, vráti ťa do Rokfortu... rozumieš, Harry?“
„Áno,“ hlesol Harry a zo všetkých síl sa usiloval udržať prútik, ktorý sa mu pod prstami už šmýkal.
„Harry...“ šepkala Cedricova postava, „vezmi moje telo naspäť, prosím ťa. Vezmi ho mojim rodičom...“
„Vezmem,“ sľúbil Harry a vraštil tvár od námahy, s akou udržiaval prútik.
„Urob to teraz,“ zašepkal mu otcov hlas, „priprav sa na beh... Urob to teraz...“
„TERAZ!“ vykríkol Harry, uvedomujúc si, že už dlhšie by prútik neudržal. Prudko ním mykol dohora a zlatá niť sa pretrhla, svetelná klietka zmizla, pieseň fénixa stíchla, ale tienisté postavy Voldemortových obetí ešte zostávali – obklopovali Voldemorta, zastierali mu výhľad na Harryho...
A Harry bežal tak ako ešte nikdy v živote, v behu odsotil dvoch ohromených smrťožrútov, kľučkoval pomedzi náhrobné kamene, cítil za sebou ich kliatby. Prenasledovali ho, počul, ako narážajú do náhrobkov – vyhýbal sa im i náhrobkom a letel k Cedricovmu telu, už si neuvedomujúc bolesť v nohe. Celé jeho bytie sa sústredilo iba na to, čo musí urobiť...
„Omráčte ho!“ počul Voldemortov výkrik.
Tri metre od Cedrica sa Harry vrhol za mramorového anjela, aby sa vyhol červeným lúčom, a videl, ako mu odpadol kus krídla, keď ho zasiahla kliatba. Zovrel prútik pevnejšie, vyskočil spoza anjela...
„Impedimenta!“ zreval, mieriac ponad plece na smrťožrútov, ktorí bežali za ním.
Podľa tlmeného výkriku usúdil, že zneškodnil aspoň jedného z nich, ale nemal sa kedy zastavovať a obzerať, preskočil pohár a vrhol sa k zemi, lebo počul za sebou pukot z prútikov. Keď dopadol na zem, ponad hlavu mu preleteli ďalšie svetelné strely. Natiahol ruku, aby chytil Cedrica...
„Odstúpte! Nabok! Ja ho zabijem! Je môj!“ vrieskal Voldemort.
Harryho prsty sa zovreli okolo Cedricovho zápästia. Medzi ním a Voldemortom stál jediný náhrobok, ale Cedric bol priťažký, Harry by ho nevládal odniesť, a na pohár nedočiahol...
V tme sa zablysli Voldemortove červené oči. Harry videl, ako sa mu ústa vykrivili do úsmevu a dvíha prútik.
„Accio!“ vykríkol Harry, mieriac prútikom na Trojčarodejnícky pohár.