„Kto je tam?“ spýtal sa.
A vtedy bez výstrahy ticho narušil hlas, aký ešte v lese nepočuli. Nebol to vystrašený výkrik, znelo to skôr ako kliatba. „MORSMORDRE!“
A z tmy, ktorú sa Harryho oči pokúšali preniknúť, vyšľahlo čosi velikánske, zelené a ligotavé a vyletelo to ponad vrcholky stromov na oblohu.
„Čo to...?“ zhíkol Ron, vyskočil a hľadel na to zjavenie. Na zlomok sekundy si Harry pomyslel, že je to ďalšia formácia leprechaunov. Potom si uvedomil, že hľadí na obrovskú lebku poskladanú s akýchsi smaragdových hviezdičiek, ktorej z úst namiesto jazyka trčal had. Lebka im pred očami stúpala vyššie a vyššie, trblietala sa na čiernej oblohe v opare zelenkastého dymu ako nové súhvezdie.
Odrazu les okolo nich vybuchol výkrikmi. Harry nechápal prečo, ale jedinou možnou príčinou bolo zjavenie sa lebky, ktorá teraz vystúpila tak vysoko, že celý les osvetlila ako desivá neónová reklama. Hľadal v tme osobu, ktorá lebku vyčarila, ale nikoho nevidel.
„Kto je tam?“ zvolal znova.
„Harry, poď, poďme preč!“ Hermiona ho chytila za golier bundy a ťahala ho dozadu.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa Harry, keď videl, že je biela ako stena a zdesená.
„To je Temné znamenie, Harry!“ zastenala Hermiona a ťahala ho zo všetkých síl preč. „Znamenie Veď-Vieš-Koho.“
„Voldemorta?“
„Poď, Harry!“
Harry sa otočil. Ron náhlivo zdvihol miniatúrneho Kruma a všetci traja sa už-už chceli rozbehnúť cez čistinu, no ledva stihli urobiť pár náhlivých krokov, niekoľko pukotavých zvukov oznámilo príchod asi dvadsiatich čarodejníkov, ktorí sa tam z čista jasna zjavili a obkľúčili ich.
Harry sa zvrtol a vzápätí si uvedomil jedno – všetci títo čarodejníci vytiahli prútiky a mierili nimi rovno naňho, Rona a Hermionu.
Bez rozmýšľania zrevaclass="underline" „K ZEMI!“
Chytil oboch priateľov a stiahol ich na zem.
„ANI HNÚŤ!“ zrevalo dvadsať hlasov – zaiskrili sa oslepujúce záblesky a Harry cítil, ako sa mu zavlnili vlasy, akoby čistinou preletel mohutný závan vetra. Kúštiček nadvihol hlavu a videl, ako sa nad nimi križujú ohnivočervené svetlá z prútikov čarodejníkov, odrážajú sa od kmeňov stromov a miznú v tme.
„Zastavte to!“ skríkol známy hlas. „ZASTAVTE! To je môj syn!“
Harryho vlasy prestali poletovať. Zdvihol hlavu trochu vyššie. Čarodejník pred ním sklopil prútik. Pretočil sa a videl, že k nim prichádza pán Weasley a tvári sa vyľakane.
„Ron... Harry,“ hlas sa mu odrazu triasol, „Hermiona... ste v poriadku?“
„Z cesty, Artur,“ prikazoval chladný strohý hlas.
Bol to pán Crouch. On a ostatní ministerskí čarodejníci ich obkľučovali. Harry vstal, aby sa im postavil zoči-voči. Tvár pána Croucha bola napätá od hnevu.
„Ktorý z vás to urobil?“ oboril sa na nich a prenikavými očami hľadel raz na jedného, raz na druhého. „Kto z vás vyčaroval Temné znamenie?“
„My sme to neboli!“ bránil sa Harry ukazujúc na lebku.
„My sme nič neurobili!“ potvrdil Ron, šúchal si lakeť a rozhorčene hľadel na otca. „Prečo ste na nás chceli zaútočiť?“
„Neklamte, pane!“ kričal pán Crouch. Stále mieril prútikom priamo na Rona a oči mal vyvalené – vyzeral skoro ako šialenec. „Pristihli sme vás na mieste činu!“
„Barty,“ šepkala čarodejnica v dlhom vlnenom župane, „sú to len decká, Barty, nedokázali by...“
„Odkiaľ sa zjavilo to znamenie, vy traja?“ rýchlo sa spytoval pán Weasley.
„Odtiaľ,“ roztrasene ukazovala Hermiona na miesto, kde počuli ten hlas. „Niekto bol tam za stromami... zakričal tie slová – to zaklínadlo...“
„Takže niekto stál tamto, všakže?“ pán Crouch teraz vyvaľoval oči na Hermionu a z celej tváre mu vyžarovalo, že jej neverí. „A vyslovil zaklínadlo, pravda? Akosi pridobre viete, ako sa vyvoláva znamenie slečinka...“
No nikomu z ministerských čarodejníkov okrem pána Croucha sa nezdalo ani najmenej pravdepodobné, že by Harry, Ron alebo Hermiona vyčarili lebku, naopak, po Hermioniných slovách znova všetci zdvihli prútiky a namierili ich ta, kam ukazovala, a zaostrovali pohľady pomedzi tmavé stromy.
„Prišli sme neskoro,“ povedala čarodejnica vo vlnenom župane a krútila hlavou. „Zrejme sa odmiestnili.“
„Ja si to nemyslím,“ tvrdil čarodejník s hustou hnedou bradou. Bol to Amos Diggory, Cedricov otec. „Páchatelia prešli priamo cez tie stromy... Je šanca, že by sme ich mohli dostať...“
„Amos, dávaj si pozor!“ varovne za ním zavolalo niekoľko čarodejníkov, keď pán Diggory vystrel plecia, zdvihol prútik, prešiel cez čistinu a zmizol v tme. Hermiona hľadela za ním a rukou si zakrývala ústa.
O chvíľku počuli výkrik pána Diggoryho.
„Áno! Máme ho! Niekto tu je! V bezvedomí! Je to... ale no toto...“
„Máš niekoho?“ kričal pán Crouch neveriacky. „Kto? Kto je to?“
Počuli pukot vetvičiek, šuchot lístia a vržďanie krokov a pán Diggory sa vynoril spoza stromov. V náručí niesol malú ochabnutú postavu. Harry okamžite spoznal tú utierku na riad. Bola to Winky.
Pán Crouch sa ani nepohol a nepovedal ani slovko, keď pán Diggory položil domáceho škriatka na zem k jeho nohám. Všetci ministerskí čarodejníci hľadeli na pána Croucha. Ten chvíľu zízal na Winky ako zhypnotizovaný a oči na bielej tvári mu blčali. Potom akoby sa prebral.
„To – nie – je – možné,“ hovoril trhane. „Nie...“
Rýchlo obišiel pána Diggoryho a zamieril na miesto, kde našiel Winky.
„Nemá to zmysel, pán Crouch,“ zavolal za ním pán Diggory. „Nikto iný tam nie je.“
Zdalo sa však, že pán Crouch mu neverí. Počuli ho, ako tam chodí, a keď odhŕňal kríky a nazeral medzi ne, lístie pod nohami mu šuchotalo.
„Trochu trápne,“ zachmúrene sa ozval pán Diggory hľadiac na bezvedomú Winky. „Domáci škriatok Bartyho Croucha... chcem povedať...“
„Pusť to z hlavy, Amos,“ upokojoval ho pán Weasley, „hádam si vážne nemyslíš, že to bol domáci škriatok? Temné znamenie je čarodejnícky znak. Na to treba prútik.“
„Áno,“ povedal pán Diggory, „a ona mala prútik.“
„Čože?!“ zvolal pán Weasley.
„Aha, pozri,“ pán Diggory zdvihol prútik a ukázal ho pánu Weasleymu. „Držala ho v ruke. Takže to je porušenie článku tri Zbierky zákonov o používaní prútika. Nosiť a používať prútik nesmie nijaký tvor okrem človeka.“
Práve vtedy sa ozvalo ďalšie puk! a vedľa pána Weasleyho sa zjavil Ludo Bagman. Lapal po dychu, zdalo sa, že je dezorientovaný, točil sa na mieste a vyjavene vytriešťal oči na smaragdovozelenú lebku.
„Temné znamenie!“ dychčal a skoro šliapol na Winky, keď sa spýtavo otočil ku kolegom. „Kto to urobil? Dostali ste ich? Barty! Čo sa deje?“
Pán Crouch sa vrátil s prázdnymi rukami. Tvár mal stále prízračné bledú a mykalo mu rukami i kefkovitými fúzmi.
„Kde si bol, Barty?“ spytovali sa Bagman. „Prečo si nebol na zápase? Tvoj domáci škriatok ti držal miesto... sto príšer hromových!“ Vtom pri nohách zbadal Winky. „Čo sa jej stalo?“
„Mal som prácu, Ludo,“ odvetil pán Crouch a stále rozprával trhane, ledva pohybujúc perami. „A môj škriatok je omráčený.“
„Omráčený? Myslíš, vy všetci ste ju omráčili? Ale prečo...?“
Na Bagmanovej okrúhlej lesklej tvári bolo odrazu vidieť, že pochopil, pozrel hore na lebku, dolu na Winky a potom na pána Croucha.
„Nie!“ povedal. „Winky? A vyčariť Temné znamenie? Nevedela by ako. A v prvom rade by potrebovala prútik!“
„Mala ho,“ odvetil na to pán Diggory. „Držala ho v ruke, keď som ju našiel, Ludo. Ak s tým súhlasíte, pán Crouch, myslím, že by sme si mali vypočuť, čo nám o tom povie sama.“