„Pozri sa, Hermiona!“ vysvetľoval jej Percy. „Vysoký ministerský úradník, ako je pán Crouch, si zasluhuje stopercentnú poslušnosť svojho služobníctva...“
„Svojho otroka, chcel si povedať!“ odsekla Hermiona a od rozčúlenia zvyšovala hlas. „Veď predsa Winky neplatil, alebo áno?“
„Myslím, že by ste radšej mali ísť všetci hore do svojich izieb skontrolovať, či ste sa poriadne pobalili,“ prerušila hádku pani Weasleyová. „No choďte. Všetci!“
Harry si zase zbalil servisnú súpravu na metly, vyložil si Blesk na plece a šiel s Ronom hore. Na poschodí bubnoval dážď ešte hlasnejšie, sprevádzaný zavýjaním a stonaním vetra, nehovoriac o tom, že k tomu všetkému ešte sem-tam zaujúkal záhrobný duch, ktorý žil v podkroví. Keď vošli do izby, Kvík začal švitoriť a poletovať po klietke. Zrejme ho pohľad na takmer zbalené kufre privádzal do vytrženia.
„Strč mu trochu sovích sušienok,“ povedal Ron a hodil Harrymu balíček. „Možno ho to umlčí.“
Harry pár kúskov prestrčil cez mreže Kvíkovej klietky a potom sa znovu otočil k svojmu kufru. Vedľa neho stála Hedvigina klietka – stále prázdna.
„Už je to vyše týždňa,“ poznamenal Harry pri pohľade na Hedvigino prázdne bidielko. „Ron, myslíš, že Siriusa chytili?“
„Nie, bolo by to v Dennom Prorokovi,“ ubezpečoval ho Ron. „Ministerstvo by sa určite chcelo predviesť, že niekoho predsa len chytili, nemyslíš?“
„Áno, asi áno...“
„Pozri, tu je to, čo ti mamka kúpila v Šikmej uličke. A vytiahla ti z trezoru aj nejaké peniaze... a oprala všetky ponožky.“
Naskladal na Harryho posteľ kopu balíčkov a vedľa nich hodil mešec s peniazmi a hŕbu ponožiek. Harry začal rozbaľovať nákupy. Okrem Všeobecnej príručky kúzel pre štvrtý ročník od Mirandy Goshawkovej našiel za hrsť nových bŕk, tucet zvitkov pergamenu a náhradné náplne do súpravy na prípravu elixírov – už sa mu skoro minuli jedovaté lúče z chrbtovej plutvy skorpén a esencia z ľuľka zlomocného. Práve si ukladal kôpky spodnej bielizne do kotlíka, keď Ron za ním znechutene vyprskol.
„Čo má byť toto?“
Držal v rukách čosi, čo Harrymu pripadalo ako dlhé hnedé zamatové šaty. Okolo goliera sa vlnil volánik s akousi chatrnou čipkou a na rukávoch to malo manžety z podobnej čipky.
Niekto zaklopal, vošla pani Weasleyová a niesla plnú náruč vypratých Harryho rokfortských habitov.
„Tu máš,“ podávala mu ich rozdelené do dvoch kôpok. „A zabaľ si ich, prosím ťa, poriadne, aby sa nedokrčili.“
„Mami, ty si mi dala Ginnine nové šaty,“ povedal Ron a podával jej ich.
„Ale kdeže,“ odvetila pani Weasleyová, „to je tvoje. Slávnostný habit.“
„Čo?“ zdesene zvolal Ron.
„Slávnostný habit!“ zopakovala pani Weasleyová. „Na školskom zozname máte napísané, že v tomto ročníku budete potrebovať slávnostný habit... na formálne príležitosti.“
„To nemyslíš vážne,“ neveriacky krútil hlavou Ron. „Ja si toto v žiadnom prípade neoblečiem!“
„Každý ich nosí, Ron!“ nahnevane mu odsekla pani Weasleyová. „Všetky sú také. Aj tvoj otec má podobné na oficiálne oslavy!“
„Muselo by mi najprv preskočiť, aby som si obliekol toto!“ tvrdohlavo vyhlásil Ron.
„Nebuď hlúpy,“ odvetila pani Weasleyová. „Musíš mať slávnostný habit, máš ho na zozname! Kúpila som aj Harrymu... ukáž mu, Harry...“
Harry s istými obavami otvoril posledný balíček, ktorý ležal na jeho posteli. Nebolo to však také zlé, ako očakával. Na jeho slávnostnom habite neboli nijaké čipky, vlastne vyzeral viac-menej rovnako ako všetky školské habity, ibaže nebol čierny, ale fľaškovozelený.
„Myslela som si, že vyzdvihne farbu tvojich očí, zlatko,“ láskavo povedala pani Weasleyová.
„Ten je v poriadku!“ nahnevane odsekol Ron hľadiac na Harryho habit. „Prečo si nemohla kúpiť taký aj mne?“
„Lebo... no, tebe som musela kúpiť z druhej ruky a nebol tam veľký výber!“ odvetila pani Weasleyová a červenala sa pritom.
Harry sa odvrátil. Ochotne by sa bol so všetkými peniazmi, ktoré mal v Gringottbanke, podelil s Weasleyovcami, ale vedel, že by si ich od neho nikdy nevzali.
„Nikdy si ho neoblečiem,“ tvrdohlavo stál na svojom Ron. „Nikdy.“
„Dobre,“ odvrkla pani Weasleyová. „Tak choď nahý. A ty ho pritom nezabudni vyfotografovať, Harry. Prospelo by mi trochu zábavy.“
Vyšla z izby a zatresla za sebou dvere. Spoza nich sa ozvalo čudné prskanie. Kvík sa dusil priveľkým kúskom sovej sušienky.
„Prečo je všetko, čo mi patrí, odpad?“ Zlostne vyprskol Ron a šiel ku Kvíkovej klietke rozlepiť kuvičkovi zobák.
11
V Rokfortskom exprese
Keď sa Harry na druhý deň ráno zobudil, vo vzduchu bolo cítiť ťaživú atmosféru definitívneho konca prázdnin. Zakiaľ si obliekal džínsy a tričko, do okien vytrvalo šľahal hustý dážď. Školské habity si prezlečú až v Rokfortskom exprese.
On, Ron, Fred a George práve zišli na prvé poschodie, keď sa dolu na konci schodiska zjavila pani Weasleyová a bola znepokojená.
„Artur!“ kričala hore. „Artur! Prišla naliehavá správa z ministerstva!“
Harry sa pritisol k stene, lebo okolo nich preletel pán Weasley v habite natiahnutom naopak a zmizol im z dohľadu. Keď Harry s ostatnými vošiel do kuchyne, videl, ako pani Weasleyová nervózne prehrabáva zásuvky – „Tu niekde mám brko!“ a pán Weasley sa skláňal nad ohnisko a rozprával sa s...
Harry znovu zažmúril oči a opäť ich otvoril, aby si bol istý, že ich má v poriadku.
Uprostred plameňov sa ako veľké bradaté vajce vznášala hlava Amosa Diggoryho. Rozprávala veľmi rýchlo a vôbec sa nedala vyrušovať iskričkami, ktoré vyletúvali z plameňov, čo jej olizovali uši.
„...susedia mukli počuli rachot a krik, a tak išli zavolať, akože ich to... no... tých políc-sajtov. Artur, musíš tam ísť...“
„Tu máš!“ dychčala pani Weasleyová a strkala pánu Weasleymu do rúk kúsok pergamenu, fľaštičku s atramentom a zošúverené brko.
„...ešte šťastie, že som sa o tom dopočul,“ pokračovala hlava pána Diggoryho. „Musel som ísť do kancelárie zavčasu odoslať poštu a vtedy som zistil, že celé Oddelenie nenáležitého používania čarovania je hore nohami – keď sa o tomto dozvie Rita Skeeterová, Artur...“
„Čo o tom hovorí Divooký?“ spýtal sa pán Weasley a odkrúcal vrchnák fľaštičky s atramentom, namočil si brko a chystal sa robiť si poznámky.
Hlava pána Diggoryho prevrátila oči. „Vraví, že počul, ako mu niekto vnikol do dvora. Vraj sa prikrádal k domu, keď ho prepadli smetníky.“
„A čo tie smetníky robili?“ spýtal sa pán Weasley a rýchlo čmáral.
„Strašne rachotili a všade rozhadzovali odpadky, pokiaľ viem. Zrejme jeden z nich vystreľoval, ešte aj keď prišli tí políc-sajti...“
Pán Weasley zastonal.
„A čo ten narušiteľ?“
„Artur, veď poznáš Divookého,“ odvetila hlava pána Diggoryho a znova prevrátila oči. „Že by sa mu niekto uprostred noci zakrádal do dvora? Skôr sa teraz niekde po okolí potuluje šokovaná mačka, celá zahádzaná šupkami od zemiakov. Lenže ak sa Divooký dostane do rúk Oddeleniu pre nenáležité používanie čarov, tí si ho podajú – len si pomysli na jeho záznamy – musíme ho z toho vysekať, aby vyviazol s nejakým bezvýznamným obvinením, niečo z tvojho oddelenia... čo by tak dostal za vybuchujúce smetníky?“
„Možno súdne pokarhanie,“ odvetil pán Weasley, ešte stále rýchlo čosi zapisoval a vraštil pritom čelo. „Divooký nepoužil prútik? Vlastne nikoho nenapadol?“