Krvavý barón bol duch Slizolinu, vycivený prelud pokrytý striebristými krvavými škvrnami. On jediný z celého Rokfortu mal nad Zloduchom skutočnú moc.
„Mysleli sme si, že Zloducha niečo dožralo,“ zamračene povedal Ron. „Tak čo vlastne urobil v kuchyni?“
„Och, ako zvyčajne,“ pokrčil plecami Takmer bezhlavý Nick. „Všetko prevrátil hore nohami a narobil tam zmätok. Všade sa povaľovali hrnce a panvice. Celá kuchyňa sa topila v polievke. Zdesení domáci škriatkovia prišli skoro o rozum...“
Beng!
Hermiona prevrátila zlatú času. Po stole sa rozlial tekvicový džús a narobil na bielom obruse oranžové fľaky, ale Hermiona si to nevšímala.
„Tu sú domáci škriatkovia?“ zdesene civela na Takmer bezhlavého Nicka. „Tu na Rokforte?“
„Pravdaže,“ prikývol Takmer bezhlavý Nick prekvapený jej reakciou. „Myslím, že v nijakom obydlí v Anglicku ich nie je viac ako tu. Vyše stovky.“
„Nikdy som ani jedného nevidela!“ zvolala Hermiona.
„Vo dne z kuchyne takmer ani nevyjdú,“ vysvetľoval Takmer bezhlavý Nick. „Vychádzajú v noci, aby trochu poupratovali... postarali sa o ohniská a tak... Vy ich predsa nemáte vidieť. To je známka dobrého domáceho škriatka, keď ani neviete, že je, či nie?“
Hermiona nespúšťala z neho oči.
„Ale dostávajú výplatu? Mávajú dovolenky, však? A nemocenské dávky a dôchodok a všetko ostatné?“
Takmer bezhlavý Nick sa tak začal smiať, že sa mu okružie zošmyklo a hlava spadla a zostala visieť na kúsku kože a svalu, ktorými ešte bola spojená s krkom.
„Nemocenské dávky a dôchodok?“ opakoval a nasadil si hlavu zase na plecia a prichytil ju okružím. „Domáci škriatkovia nechcú nemocenské dávky a dôchodky!“
Hermiona pozrela na jedlo, ktorého sa ledva dotkla, potom položila príbor a odtisla tanier.
„Ale, prosím ťa, Hermiona,“ krútil hlavou Ron a náhodou vyprskol na Harryho kúsky jedla. „Hop... prepáč, Harry.“ Prehltol. „Tým, že umrieš od hladu, im nemocenské dávky nevybavíš.“
„Otrocká práca,“ vyhlásila Hermiona a stisla pery. „Táto večera vznikla vďaka otrockej práci!“ A odmietala zjesť čo len kúsok. Do tmavých okien vysoko hore stále silno bubnoval dážď. Keď opäť zahrmelo, sklo zadrnčalo, búrkový strop osvetlil záblesk a odrazil sa od zlatých nádob, z ktorých zmizli zvyšky prvého chodu a okamžite ich nahradil múčnik.
„Melasový koláčik, Hermiona!“ povedal Ron a úmyselne ho otŕčal tak, aby sa k Hermione doniesla jeho vôňa. „Nákyp s hrozienkami, pozri! Čokoládová torta!“ No Hermiona naňho vrhla pohľad, ktorý tak pripomínal profesorku McGonagallovú, že to vzdal.
Keď spratali aj múčniky a z tanierov zmizli posledné omrvinky, takže sa až leskli, Albus Dumbledore vstal znova. Džavot okamžite utíchol a bolo počuť iba zavýjanie vetra a šľahajúci dážď.
„Tak!“ povedal Dumbledore a usmieval sa na nich. „Teraz, keď sme sa všetci najedli a napili („Pch!“ ozvala sa Hermiona), musím vás ešte raz požiadať o pozornosť, aby ste si vypočuli niekoľko oznamov.
Školník pán Filch ma požiadal, aby som vám oznámil, že zoznam predmetov zakázaných v objekte hradu sa tento rok rozšíril o vrieskajúce jojo, ozubené lietajúce taniere a večne odrazné bumerangy. Kompletný zoznam obsahuje, myslím, štyristotridsaťsedem položiek a možno doň nahliadnuť v kancelárii pán Filcha, keby si to niekto chcel skontrolovať.“
Dumbledorovi mykalo kútikmi úst. Pokračoval však: „Ako vždy by som vám všetkým rád pripomenul, že les v areáli je študentom neprístupný, takisto aj dedina Rokville. Tú môžu navštevovať len študenti od tretieho ročníka vyššie.
S poľutovaním vám tiež musím oznámiť, že medzifakultný pohár v metlobale sa tento rok nebude konať.“
„Čože?“ zhíkol Harry a pozrel na spoluhráčov z metlobalového družstva Freda a Georgea. S otvorenými ústami hľadeli na Dumbledora, očividne takí omráčení, že zo seba nedostali ani slova. Dumbledore pokračovaclass="underline" „Zrušili sme ho pre podujatie, ktoré sa začne v októbri, bude prebiehať po celý školský rok a odčerpá učiteľom značné množstvo energie a času, ale som si istý, že vám sa bude veľmi páčiť. S veľkým potešením vám chcem oznámiť, že tento rok na Rokforte...“
No v tej chvíli sa ozvalo ohlušujúce zahrmenie a dvere Veľkej siene sa rozleteli dokorán.
Na prahu stál muž zakrútený do čierneho cestovného plášťa, opretý o dlhú palicu. Všetky hlavy vo Veľkej sieni sa otočili k neznámemu, ktorého odrazu jasne osvetlil cikcakovitý blesk na strope. Muž si zložil kapucňu, potriasol prešedivenými tmavosivými vlasmi a zamieril k učiteľskému stolu.
Pri každom jeho kroku sa v sieni ozvalo tupé klepnutie. Keď dorazil k učiteľskému stolu, zabočil doprava a silno krívajúc kráčal k Dumbledorovi. Strop preťal ďalší blesk. Hermiona zhíkla.
Blesk vrhol na črty mužovej tváre ostré svetlo a bola to tvár, akú Harry ešte nikdy nevidel. Vyzerala, akoby bola vyrezaná z dreva ošľahaného vetrom a dažďom, a ten, kto ju vytesal, mal iba nejasnú predstavu o tom, ako má vyzerať ľudská tvár, a nebol veľmi zručný. Každý kúsok kože vrásnila jazva. Ústa vyzerali ako priečna sečná rana a kúsok nosa mužovi chýbal. No strašidelný výzor mu dodávali predovšetkým oči.
Jedno z nich bolo malé, tmavé ako trnka. Druhé veľké, okrúhle ako minca a jasnomodré. Modré oko sa neustále pohybovalo, bez žmurknutia sa gúľalo hore a dolu, z jednej strany na druhú, celkom nezávisle od normálneho oka, a potom sa pretočilo úplne a mierilo dozadu mužovej hlavy, takže bolo z neho vidieť iba bielko.
Neznámy pristúpil k Dumbledorovi. Vystrel k nemu ruku, rovnako zjazvenú, ako bola jeho tvár, a Dumbledore mu ňou potriasol, mrmlajúc si slová, ktoré Harry nepočul. Zdalo sa, že sa cudzinca niečo spytuje, ten bez úsmevu pokrútil hlavou a niečo potichu odvetil. Dumbledore prikývol a ukázal mužovi na prázdne miesto po svojej pravici.
Neznámy si sadol, pohodil hlavou, aby mu sivé vlasy nepadali do tváre, pritiahol si tanier s párkami, zdvihol si ho k zvyšku nosa a oňuchal. Potom vybral z vrecka malý nožík, napichol naň párok a začal jesť. Normálne oko hľadelo na párok, ale to modré stále nepokojne behalo v očnej jamke premeriavajúc si sieň a študentov.
„Dovoľte, aby som vám predstavil nášho nového učiteľa obrany proti čiernej mágii,“ jasným hlasom prerušil ticho Dumbledore. „Profesor Moody.“
Bolo zvykom vítať nových členov učiteľského zboru potleskom, ale okrem Dumbledora a Hagrida nikto z učiteľov ani zo žiakov netlieskal, a ich tľapkanie sa pochmúrne ozývalo v tichu, nuž rýchlo prestali. Zdalo sa, že všetkých ostatných hypnotizoval Moodyho čudesný výzor a nezmohli sa na nič, iba naňho civeli.
„Moody?“ zašepkal Harry Ronovi. „Divooký Moody? Ten, ktorému šiel tvoj otec dnes ráno na pomoc?“
„To musí byť on,“ potichu odvetil užasnutý Ron.
„Čo sa mu stalo?“ šepkala Hermiona. „Čo sa mu stalo s tvárou?“
Zdalo sa, že Moodymu je úplne ľahostajné to vôbec nie srdečné privítanie. Ignorujúc tekvicový džús, ktorý stál pred ním, znova siahol pod svoj cestovný plášť, vytiahol cestovnú fľašku a dlhým dúškom sa z nej napil. Pritom sa mu plášť nadvihol kúsok nad zem a Harry pod stolom videl kúsok drevenej nohy zakončenej chodidlom s pazúrmi.
Dumbledore si odkašlal.
„Ako som hovoril,“ povedal a usmieval sa na more študentov pred sebou, ktorí stále uprene hľadeli na Divookého Moodyho, „v nadchádzajúcich mesiacoch budeme mať tú česť usporiadať veľmi vzrušujúce podujatie, ktoré sa nekonalo už vyše storočia. S veľkým potešením vám oznamujem, že tento rok sa na Rokforte bude konať Trojčarodejnícky turnaj.“