„ŽARTUJETE!“ nahlas vykríkol Fred Weasley.
Napätie, ktoré zavládlo v sieni od Moodyho príchodu, sa odrazu prelomilo. Skoro všetci sa rozosmiali a Dumbledore sa odobrujúce uškrnul.
„Ale ja to myslím celkom vážne, pán Weasley,“ povedal, „hoci keď to spomínate, počul som v lete jeden výborný žart o trollovi, ježibabe a leprechaunovi, ktorí išli spolu do baru...“
Profesorka McGonagallová si nahlas odkašľala.
„Ehm... ale možno teraz nie je vhodná chvíľa... nie...“ povedal Dumbledore, „kde som to prestal? Ach, áno, Trojčarodejnícky turnaj... nuž, niektorí z vás iste nevedia, čo je to za turnaj, a tak dúfam, že tí, čo to vedia, mi odpustia, keď vám to v krátkosti vysvetlím.
Trojčarodejnícky turnaj sa po prvý raz konal pred asi sedemsto rokmi ako priateľské meranie síl medzi tromi najväčšími európskymi čarodejníckymi školami: Rokfortom, Beauxbatonsom a Durmstrangom. Z každej školy bol vybratý jeden reprezentant a títo traja šampióni súťažili v troch čarodejníckych úlohách. Každých päť rokov sa školy striedali pri organizovaní súťaže a vo všeobecnosti sa to považovalo za najlepší spôsob utvárania vzťahov medzi mladými čarodejníkmi rôznych národností – až dovtedy, kým počet smrteľných obetí nevzrástol natoľko, že sa turnaj prestal konať.“
„Smrteľné obete?“ zašepkala Hermiona a tvárila sa vydesene. Zdalo sa však, že väčšina študentov v sieni jej obavy nezdieľa. Mnohí si niečo vzrušene šepkali a Harryho oveľa viac zaujímali informácie o turnaji než zdesenie nad úmrtiami, ku ktorým došlo pred stovkami rokov.
„Za tie storočia sa vyskytli pokusy turnaj obnoviť,“ pokračoval Dumbledore, „no ani jeden nebol veľmi úspešný. Naše oddelenia medzinárodnej čarodejníckej spolupráce a čarodejníckych hier a športov sa rozhodli, že dozrel čas na ďalší pokus. Cez leto sme veľmi usilovne pracovali na bezpečnostných opatreniach, aby sa nijaký reprezentant neocitol v smrteľnom nebezpečenstve.
V októbri prídu riaditelia Beauxbatonsu a Durmstrangu s užším výberom uchádzačov o účasť a výber troch reprezentantov sa uskutoční na Halloween. Nestranný sudca rozhodne, ktorí zo študentov si najväčšmi zaslúžia súťažiť o Trojčarodejnícky pohár, slávu svojej školy a osobnú cenu pre víťaza, ktorou je tisíc galleónov.“
„Ja do toho idem!“ zašepkal pri stole Fred Weasley a tvár sa mu rozžiarila nadšením pri predstave toľkej slávy a bohatstva. Nebol jediný, kto sa už videl ako šampión Rokfortu. Pri stole každej fakulty Harry pobadal, ako študenti uchvátene hľadia na Dumbledora, alebo niečo vzrušene šepkajú susedom. No vtedy Dumbledore prehovoril znova a sieň opäť stíchla.
„Hoci viem, že všetci by ste najradšej vyhrali Trojčarodejnícky pohár pre Rokfort, riaditelia zúčastnených škôl sa spolu s Ministerstvom mágie rozhodli tento rok stanoviť pre účastníkov vekovú hranicu. Do súťaže sa budú môcť prihlásiť iba plnoletí študenti, teda tí, ktorí zavŕšili sedemnásť rokov a starší.“ Dumbledore trochu zvýšil hlas, lebo pri týchto slovách niekoľkí pobúrene protestovali a Weasleyovie dvojčatá sa odrazu tvárili zlostne. „Považujeme toto opatrenie za nevyhnutné, vzhľadom na to, že súťažné úlohy budú aj tak ťažké a nebezpečné, bez ohľadu na opatrenia, a je veľmi nepravdepodobné, že by ich zvládli študenti nižšieho ako šiesteho a siedmeho ročníka. Ja osobne sa postarám, aby žiaden neplnoletý študent neoklamal nestranného sudcu a nemohol sa stať rokfortským reprezentantom.“ V jeho svetlomodrých očiach zasvietili iskričky, keď ich pohľad dopadol na vzdorovité tváre Freda a Georgea. „Preto vás prosím, aby ste neplytvali časom a neprihlasovali sa, ak ešte nemáte sedemnásť.
Delegácie z Beauxbatonsu a Durmstrangu prídu v októbri a zostanú u nás prevažnú časť tohoto roka. Verím, že budete k našim zahraničným hosťom počas ich pobytu u nás zdvorilí a budete z celého srdca povzbudzovať vybratého reprezentanta Rokfortu. No, už je neskoro a viem, aké je pre vás dôležité, aby ste boli odpočinutí a svieži, keď sa vám zajtra ráno začnú prvé hodiny. A teraz spať! Šupšup!“
Dumbledore si znova sadol a otočil sa k Divookému Moodymu. Nastal veľký vrzgot a buchot, lebo všetci študenti vstávali a hrnuli sa cez dvojkrídlové dvere do vstupnej haly.
„To nemôžu urobiť!“ zvolal George Weasley, ktorý sa nepripojil k zástupu hrnúcemu sa k dverám, ale zostal stáť a gánil na Dumbledora. „Budeme mať sedemnásť v apríli, prečo by sme to nemohli skúsiť?“
„Nezabránia mi prihlásiť sa,“ tvrdohlavo povedal Fred a tiež sa mračil na učiteľský stôl. „Reprezentanti si budú môcť dovoliť to, čo človeku normálne nedovolia. A výhra tisíc galleónov!“
„Áno,“ prikývol Ron s neprítomným pohľadom na tvári. „Áno, tisíc galleónov...“
„Poďme,“ súrila ich Hermiona, „ak sa nepohnete, zostaneme tu sami.“
Harry, Ron, Hermiona, Fred a George sa pobrali k vstupnej hale a Fred s Georgeom preberali spôsoby, ktoré by Dumbledore mohol použiť, aby neplnoletým zabránil prihlásiť sa do turnaja.
„Kto môže byť tým nestranným sudcom, čo rozhodne, kto bude reprezentovať?“ chcel vedieť Harry.
„Neviem,“ odvetil Fred, „ale práve toho musíme oklamať. Myslím, že by to zvládlo pár kvapiek elixíru starnutia, George...“
„Ale veď Dumbledore vie, že nie ste plnoletí,“ namietal Ron.
„Áno, ale on nerozhoduje, kto bude reprezentant, či nie?“ prefíkane povedal Fred. „Podľa mňa, ak sa tento sudca oboznámi so záujemcami, vyberie najlepšieho z každej školy bez ohľadu na vek. Dumbledore sa pokúša zabrániť tomu, aby sme sa prihlásili.“
„Ale ľudia pri tom aj umierali!“ znepokojene im pripomínala Hermiona, keď prešli cez dvere skryté za gobelínom a vykročili po ďalšom, užšom schodisku.
„Áno,“ odsekol Fred ľahkomyseľne, „ale to bolo pradávno. A okrem toho, aká by to bola zábava bez trochy rizika? Hej, Ron, čo ak zistíme, ako obísť Dumbledora? Nemáš chuť sa prihlásiť?“
„Čo povieš?“ spýtal sa Ron Harryho. „Bolo by super zúčastniť sa, čo? Ale zrejme chcú niekoho staršieho... Neviem, či som sa toho naučil dosť.“
„Ja určite nie,“ smutne sa spoza Freda a Georgea ozval Neville. „No stará mama by určite chcela, aby som sa o to pokúsil. Stále opakuje, že by som mal obhajovať česť rodiny. Ibaže musím... hop...“
Nevillova noha práve prepadla cez schod v polovici schodiska. V Rokforte bolo veľa takýchto zradných schodov a pre väčšinu starších študentov bolo celkom prirodzené preskakovať ich, lenže Neville bol preslávený svojou deravou pamäťou. Harry s Ronom ho chytili pod pazuchy a vytiahli, pričom brnenie na konci schodiska nad nimi až tak vŕzgalo a rachotilo od dýchavičného smiechu..
„Sklapni,“ oboril sa naň Ron, keď okolo neho prechádzali, a zatvoril mu priezor.
Prišli ku vchodu do Chrabromilskej veže, ktorý sa skrýval za veľkým portrétom Tučnej dámy v ružových hodvábnych šatách.
„Heslo?“ ozvala sa dáma, keď sa k nej priblížili.
„Nezmysel,“ odvetil George, „to mi dolu povedal prefekt.“
Portrét sa odklopil a odhalil dieru v stene, cez ktorú vošli. Kruhovitú klubovňu s množstvom mäkkých kresiel a stolov zohrieval pukotajúci oheň. Hermiona zamračene pozrela na veselo tancujúce plamienky a Harry jasne počul, ako zamrmlala: „Otrocká práca,“ potom sa s nimi rozlúčila a zmizla vo dverách do dievčenských spálni.
Harry, Ron a Neville vyšli po poslednom, točitom schodisku do svojej spálne, ktorá sa nachádzala vo vrchole veže. Pri stenách stálo päť postelí so stĺpikmi a tmavočervenými závesmi a pri každej kufor jej majiteľa. Dean a Seamus sa už ukladali do postele. Seamus si k hlave postele pripol írsku ružicu a Dean si nad nočný stolík prilepil plagát Viktora Kruma. Vedľa neho sa vynímal jeho starý plagát westhamskeho futbalového mužstva.