„To je ale blbosť,“ povzdychol si Ron, keď pokrútil hlavou nad absolútne nehybnými futbalistami.
Harry, Ron a Neville si obliekli pyžamá a vliezli do svojich postelí. Niekto – nepochybne nejaký domáci škriatok – im do nich vložil ohrievače. Bolo nesmierne príjemné ležať v teplej posteli a počúvať, ako vonku zúri búrka.
„Možno by som sa o to pokúsil,“ ospanlivo poznamenal Ron potme, „ak Fred s Georgeom vymyslia ako... ten turnaj... človek nikdy nevie.“
13
Divooký Moody
Do nasledujúceho rána sa búrka vyzúrila, hoci strop vo Veľkej sieni bol stále zamračený a nad hlavou im vírili cínovosivé oblaky, keď Harry, Ron a Hermiona pri raňajkách študovali rozvrh hodín nového ročníka. O pár miest ďalej Fred, George a Lee Jordan preberali čarovné spôsoby, ktoré by im pomohli pridať roky, aby sa podfukom dostali do Trojčarodejníckeho turnaja.
„Dnešok nie je zlý... celý deň vonku,“ komentoval Ron, keď prstom prechádzal po rozvrhu v stĺpčeku pondelok. „Herbológia s Bifľomorom a starostlivosť o zázračné tvory... doparoma, stále so Slizolinom...“
„Dvojhodinové veštenie dnes popoludní,“ zastonal Harry. Veštenie bolo jeho najmenej obľúbeným predmetom, ak nebral do úvahy elixíry. Profesorka Trelawneyová ustavične predpovedala Harryho smrť a jeho to mimoriadne rozčuľovalo.
„Mali ste to vzdať ako ja,“ energicky vyhlásila Hermiona a natierala si chlieb maslom. „Chodili by ste na niečo rozumné, ako napríklad na aritmanciu.“
„Ako badám, zase ješ,“ podotkol Ron, keď sledoval, ako si Hermiona pridala na chlieb ešte aj výdatné množstvo džemu.
„Usúdila som, že brániť práva domácich škriatkov možno aj účinnejšími spôsobmi,“ povedala povýšenecky.
„Áno... a bola si hladná,“ uškrnul sa Ron. Odrazu sa nad nimi ozval šuchot a do miestnosti cez otvorené okná vleteli stovky sov s rannou poštou. Harry inštinktívne zdvihol oči, ale medzi množstvom hnedých a sivých vtákov nebolo ani stopy po bielom. Sovy krúžili ponad stoly a hľadali adresátov listov a balíčkov. K Nevillovi Longbottomovi zlietla veľká žltohnedá sova a položila mu na kolená balíček – Neville si skoro vždy zabudol niečo zabaliť. Na druhej strane siene pristál na pleci Draca Malfoya jeho výr a priniesol mu z domu zvyčajnú zásobu cukríkov a koláčov. Harry sa usiloval potlačiť sklamanie a znovu sa venoval svojej kaši. Je možné, že sa Hedvige niečo stalo, alebo že Sirius nedostal jeho list?
Zamýšľal sa nad tým aj celou cestou cez premočený zeleninový záhon, až kým neprišli k skleníku číslo tri, ale tu ho vyrušila profesorka Sproutová, ktorá ukazovala žiakom tie najmrzkejšie rastliny, aké Harry v živote videl. Vlastne ani nevyzerali ako rastliny, skôr ako obrovské tučné čierne slimáky dohora vytŕčajúce zo zeme. Každá rastlina sa trochu krútila a mala niekoľko lesklých pľuzgierikov, ktoré akoby obsahovali nejakú tekutinu.
„Buberózy,“ živo im vysvetľovala profesorka Sproutová. „Treba ich povytláčať. Pozbierate hnis...“
„Čože?“ zhnusene sa spytoval Seamus Finnigan.
„Hnis, Finnigan, hnis,“ potvrdila profesorka Sproutová, „a je mimoriadne cenný, takže ním neplytvajte. Pozbierate ho tu do týchto fľašiek. Navlečte si rukavice z dračej kože, lebo neriedený buberózový hnis môže na pokožke narobiť všeličo.“
Vytláčanie buberóz bolo nechutné, ale napodiv upokojujúce. Z každého puknutého pľuzgierika vystreklo veľké množstvo hustej žltozelenej tekutiny, ktorá silno páchla benzínom. Zachytávali ju do fľašiek, ako im ukázala profesorka Sproutová, a do konca hodiny nazbierali niekoľko litrov.
„Madam Pomfreyová sa poteší,“ povedala profesorka Sproutová, keď poslednú fľašku uzavrela korkovou zátkou. „Buberózový hnis je vynikajúci prostriedok proti odolnejším formám akné. Študenti by už vďaka nemu nemali siahať po zúfalých prostriedkoch, aby sa zbavili pupákov.“
„Ako chuderka Eloise Midgenová,“ poznamenala Hanah Abbottová z Bifľomoru šeptom. „Pokúsila sa zbaviť sa ich kliatbou.“
„Hlúpe dievča,“ krútila hlavou profesorka Sproutová. „Ale madam Pomfreyovej sa nakoniec podarilo vrátiť jej nos na miesto.“
Z hradu na druhej strane premočeného školského areálu sa ozvalo dunivé zvonenie, ktoré oznamovalo koniec hodiny, a žiaci sa rozdelili – Bifľomorčania šli hore kamennými schodmi na transfiguráciu a Chrabromilčania zamierili opačným smerom dolu zvažujúcim sa trávnikom k malej Hagridovej drevenej chalupe na okraji Zakázaného lesa.
Hagrid stál pred dverami a jednu ruku mal položenú na obojku veľkého čierneho psa Tesáka. Na zemi pri jeho nohách stálo niekoľko drevených debničiek a Tesák skuvíňal a napínal sa v obojku a očividne chcel preskúmať ich obsah. Keď prišli bližšie, začuli zvláštny hrkotavý zvuk prerušovaný akoby malými výbuchmi.
„Ránko!“ uškŕňal sa Hagrid na Harryho, Rona a Hermionu. „Radšej dočkajte na Slizolinčanov, stavím sa, že totok si nenechajú ujsť – tryskochvosté škroty.“
„Ako?“ spytoval sa Ron.
Hagrid ukázal do debničiek.
„Fuj!“ zapišťala Lavender Brownová a odskočila.
Výraz „fuj“ podľa Harryho mienky tryskochvosté škroty celkom vystihoval. Vyzerali ako zdeformované homáre bez panciera, strašidelné bledé a slizké, z tiel im na tých najčudnejších miestach vytŕčali nohy a hlavy im nebolo vidieť vôbec. V každej debničke sa ich hemžilo okolo stovky, merali asi pätnásť centimetrov, lozili po sebe a slepo vrážali do stien debničky. Veľmi silne páchli zhnitou rybacinou. Podchvíľou z chvosta nejakého škrota vyleteli iskry, pričom to buchlo a škrot sa posunul o niekoľko centimetrov dopredu.
„Akurátne sa vyliahli,“ hrdo oznamoval Hagrid, „tak si ich môžete sami vychovať! Reku, že by sme si z toho urobili taký výskum.“
„A kto povedal, že ich chceme vychovávať?“ ozval sa chladný hlas.
Prišli Slizolinčania. Ten chladný hlas patril Dracovi Malfoyovi a Crabbe a Goyle sa poslušne zasmiali.
Hagrida tá otázka očividne zarazila.
„Čo také robia?“ chcel vedieť Malfoy. „Aký majú význam?“
Hagrid otvoril ústa, očividne úporne rozmýšľal, chvíľku bolo ticho a potom drsne odveticlass="underline" „To je na ďalšiu hodinu, Malfoy. Dneska ich budete len kŕmiť. Teraz im dajte ochutnať hen z tej zmesky, ešte som ich predtým nemal, tak neviem, čo im šmakuje. Mám tu mravčie vajíčka, žabie pečienky a kúsky užovky – z každého im dajte kúsok.“
„Najprv hnis a teraz toto,“ frflal Seamus.
Keby nebolo hlbokej náklonnosti k Hagridovi, nič by Harryho, Rona a Hermionu nedonútilo zobrať do ruky mazľavé žabie pečienky a vložiť ich do debničiek, aby na ne nalákali tryskochvosté škroty. Harry sa nemohol zbaviť pocitu, že je to absolútne nezmyselné, lebo sa zdalo, že škroty nemajú ústa.
„Au!“ skríkol asi po desiatich minútach Dean Thomas. „Dostal som to!“
Hagrid sa ponáhľal k nemu a tváril sa znepokojene.
„Chvost mu vybuchol!“ vravel Dean nahnevane a ukazoval Hagridovi popáleninu na ruke.
„Áno, to sa môže stať, keď vybuchujú,“ prikyvoval Hagrid.
„Fuj,“ zopakovala Lavender Brownová. „Hagrid, čo je to špicaté?“
„Á, niektoré majú žihadlá,“ nadšene vysvetľoval Hagrid, načo Lavender rýchlo vytiahla ruku z debničky. „To sú šak asi samce... Samičky majú na bruchu jakésik sosáčiky. Ja si myslím, že na cucanie krvi.“
„Tak teraz už chápem, prečo sa pokúšame udržať ich nažive,“ uštipačne poznamenal Malfoy. „Veď kto by nechcel domáce zvieratko, čo páli, štípe a hryzie zároveň?“