„Ak nie sú pekné, to neznamená, že nemôžu byť užitočné,“ odsekla mu Hermiona. „Dračia krv má ohromnú čarovnú moc, a predsa by si nechcel doma chovať draka, nie?“
Harry s Ronom sa uškrnuli na Hagrida, ktorý sa na nich ukradomky usmial spod hustej brady. Hagrid by veľmi rád choval draka a Harry, Ron i Hermiona to veľmi dobre vedeli. Keď boli prváci, krátky čas jedného aj choval – krutého nórskeho ostnáča, ktorého volal Norbert. Hagrid mal skrátka rád hrôzostrašné tvory a čím boli nebezpečnejšie, tým lepšie.
„No, aspoňže škroty sú malé,“ poznamenal Ron, keď sa o hodinu vracali do hradu na obed.
„Zatiaľ,“ podotkla Hermiona podráždene. „No keď raz Hagrid zistí, čím sa živia, predpokladám, že narastú aj dva metre.“
„No ale to bude predsa jedno, ak sa ukáže, že liečia morskú nemoc alebo niečo podobné, či nie?“ potmehúdsky sa na ňu uškrnul Ron.
„Veľmi dobre vieš, že som to povedala iba preto, aby som umlčala Malfoya,“ odsekla Hermiona. „V podstate si myslím, že má pravdu. Najlepšie by bolo všetky ich zašliapnuť, kým na nás nezačnú útočiť.“
Sadli si k chrabromilskému stolu a naložili si jahňacie kotlety a zemiaky. Hermiona začala jesť tak rýchlo, že Harry a Ron na ňu len zízali.
„Ehm... to má byť ten nový spôsob boja za práva domácich škriatkov?“ spýtal sa Ron. „Chceš pre zmenu prasknúť?“
„Nie,“ odvetila Hermiona tak dôstojne, ako len mohla s plnými ústami špargle. „Iba chcem stihnúť knižnicu.“
„Čože?!“ neveriacky zvolal Ron. „Hermiona, veď sme v škole iba prvý deň. Ešte sme nedostali nijakú úlohu.“
Hermiona pokrčila plecami a hádzala do seba jedlo, akoby týždeň nejedla. Potom vyskočila spoza stola, povedala: „Uvidíme sa pri večeri!“ a rýchlo odišla.
Keď sa ozval zvonček oznamujúci začiatok popoludňajšieho vyučovania, Harry a Ron sa pobrali do Severnej veže. Tu na konci točitého schodiska viedol strieborný rebrík ku kruhovým dverám v strope a do miestnosti, kde sídlila profesorka Trelawneyová.
Keď sa vynorili na konci rebríka, do nosa im udrela známa sladkastá vôňa šíriaca sa z ohňa. Ako vždy boli všetky závesy zatiahnuté a kruhovú miestnosť zaplavovalo slabé červenkasté svetlo z lámp poprikrývaných červenými šálmi a šatkami. Harry a Ron prešli pomedzi množstvo obsadených kresiel a pohoviek, ktorými bola celá miestnosť zaprataná, a posadili sa za malý okrúhly stolík.
„Dobrý deň,“ tesne za Harrym sa ozval zastretý hlas profesorky Trelawneyovej, až ho od ľaku nadhodilo.
Profesorka Trelawneyová, veľmi chudá žena s obrovskými okuliarmi, pod ktorými jej oči vyzerali priveľké na jej tvár, hľadela ako vždy na Harryho s tragickým výrazom. Vo svetle ohňa sa na nej ligotalo zvyčajné množstvo korálikov, retiazok a náramkov.
„Ste celkom duchom neprítomný, môj milý,“ žalostne povedala Harrymu. „Moje vnútorné oko vidí aj cez vašu statočnú tvár do vašej utrápenej duše. Je mi ľúto, ale musím vám povedať, že vaše obavy nie sú neopodstatnené. Vidím, že máte pred sebou ťažké časy, bohužiaľ... veľmi ťažké... obávam sa, že to, čoho sa hrozíte, sa stane... a možno skôr, ako si myslíte...“
Stíšila hlas skoro na šepot. Ron prevrátil oči a pozrel na Harryho, ktorý s kamenným výrazom opätoval jeho pohľad. Profesorka Trelawneyová prešla okolo nich a usadila sa do veľkého kresla pri ohni tvárou k triede. Lavender Brownová a Parvati Patilová, ktoré profesorku Trelawneyovú neskonale obdivovali, sedeli na pohovkách veľmi blízko nej.
„Moji milí, už je čas, aby sme sa zaoberali hviezdami,“ začala, „pohybmi planét a záhadnými znameniami, ktoré sa odhaľujú iba tým, čo chápu kroky nebeského tanca. Ľudský osud možno rozlúštiť pomocou planetárnych znakov, ktoré sa navzájom prepletajú...“
Harryho myšlienky však zablúdili inam. Z voňavého ohňa sa mu vždy chcelo spať, mozog mal ako vygumovaný a nesúvislé reči profesorky Trelawneyovej o predpovedaní budúcnosti ho nikdy neočarili, no teraz sa tomu nemohol ubrániť, stále musel myslieť na to, čo mu práve povedala: „Obávam sa, že to, čoho sa najväčšmi desíte, sa stane...“
Hermiona má pravdu, podráždene si pripomínal Harry. Profesorka Trelawneyová je naozaj stará podvodníčka. Momentálne sa nedesil ničoho... no, ak sa nerátajú jeho obavy, že Siriusa chytili... ale čo mohla profesorka Trelawneyová vedieť? Už dávno dospel k záveru, že také predpovede, ako robila ona, neboli nič viac iba strašidelné sformulované dohady.
Pravda, okrem tej jedinej na konci minulého školského roka, keď predpovedala, že Voldemort povstane znova... a keď to Harry opisoval Dumbledorovi, riaditeľ povedal, že podľa neho bol ten tranz skutočný...
„Harry!“ šepkal Ron.
„Čo je?“
Harry sa obzeral a celá trieda hľadela naňho. Sedel vzpriamene, ale skoro v tom teple a zamyslení zadriemal.
„Hovorila som, môj milý, že ste sa zjavne narodili pod zhubným vplyvom Saturna,“ vravela profesorka Trelawneyová s istou dávkou rozhorčenia v hlase, lebo bolo celkom jasné, že Harry nevisel na jej slovách, ako by si priala.
„Prepáčte, ale pod čím som sa narodil?“ spýtal sa Harry.
„Pod Saturnom, môj milý, pod vplyvom planéty Saturn!“ odvetila profesorka Trelawneyová teraz už jasne podráždeným tónom, lebo ho táto správa vôbec nefascinovala. „Hovorila som, že vo chvíli vášho narodenia určite vládol na oblohe Saturn. Vaše tmavé vlasy... vaša drobná postava... tragická strata v takom ranom veku... myslím, že mám pravdu, môj milý, ak poviem, že ste sa narodili uprostred zimy.“
„Nie,“ odvetil Harry, „narodil som sa v júli.“
Ron rýchlo zamaskoval výbuch smiechu trhavým kašľom.
O pol hodiny dostali všetci zložitú kruhovú mapu a pokúšali sa zakresliť do nej postavenie planét v čase svojho narodenia. Bola to nudná práca, pri ktorej museli často pozerať do tabuliek a vypočítavať uhly.
„Ja tu mám dva Neptúny,“ povedal Harry po chvíli a mračil sa na svoj pergamen, „to predsa nemôže byť správne.“
„Aaaach,“ napodobnil Ron tajomný šepot profesorky Trelawneyovej, „keď sa na oblohe zjavia dva Neptúny, je to neklamný znak, že sa práve rodí zákrpok v okuliaroch, Harry...“
Seamus a Dean vedľa nich sa nahlas rozosmiali, no napriek tomu ich prehlušilo nadšené pišťanie Lavender Brownovej: „Och, pani profesorka, pozrite! Myslím, že tu mám jednu zvláštne postavenú planétu! Och, ktorá je to, pani profesorka?“
„To je Urán, moja milá,“ nakukla do mapy profesorka Trelawneyová.
„Môžem sa aj ja pozrieť na Urán, Lavender?“ dožadoval sa Ron.
Nanešťastie ho profesorka Trelawneyová počula a možno práve preto im na konci hodiny dala toľko domácej úlohy.
„Chcem detailnú analýzu spôsobu, akým vás na budúci mesiac ovplyvnia pohyby planét, s ohľadom na vašu osobnú mapu,“ prikazovala im prísne a väčšmi pripomínala správanie profesorky McGonagallovej než svoje zvyčajné tajuplné vystupovanie. „Do budúceho pondelka a neprijímam nijaké výhovorky!“
„Protivná stará semetrika,“ trpko precedil Ron, keď schádzali dolu schodmi do Veľkej siene na večeru. „To nám zaberie celý víkend...“
„Máte veľa úloh?“ veselo sa spýtala Hermiona, keď ich dobehla. „Nám profesorka Vectorová nedala nijakú!“
„Profesorka Vectorová mi môže byť ukradnutá,“ mračil sa Ron.
Prišli do vstupnej haly plnej žiakov čakajúcich na večeru. Postavili sa na koniec radu, keď za nimi niekto zakričal.
„Weasley! Hej, Weasley!“
Harry, Ron a Hermiona sa otočili. Stáli tam Malfoy, Crabbe a Goyle a ktovie prečo sa tvárili spokojne.
„Čo je?“ spýtal sa Ron.
„Tvoj tatko je v novinách, Weasley!“ Malfoy mu mával pred nosom výtlačkom Denného Proroka a hovoril tak nahlas, aby to počuli všetci v preplnenej vstupnej hale. „Počúvaj!