„Áno?“ povedal Moody a jeho čarovné oko sa pregúlilo a uprelo na Nevilla.
„Je také – zaklínadlo Cruciatus,“ povedal tichým, ale jasným hlasom.
Moody naňho hľadel veľmi uprene, tentoraz oboma očami.
„Vy sa voláte Longbottom?“ spýtal sa a čarovné oko sa sklopilo, aby si to skontroloval v zozname.
Neville nervózne prikývol, ale Moody sa ďalej nevypytoval. Znovu sa obrátil k celej triede, vybral z pohára ďalšieho pavúka a položil ho na stôl, kde zostal stáť, očividne taký vyľakaný, že sa nemohol ani pohnúť.
„Kliatba Cruciatus,“ hovoril Moody, „vyžaduje niečo väčšie, aby ste videli, o čo ide,“ povedal a zamieril prútikom na pavúka. „Engorgio!“
Pavúk narástol. Teraz bol väčší než tarantula. Ron celkom prestal predstierať pokoj a posunul si stoličku dozadu, čo najďalej od Moodyho stola.
Moody znova zdvihol prútik, namieril na pavúka a zamumlaclass="underline" „Crucio!“
Pavúkovi sa okamžite podlomili nohy, prevrátil sa a začal sa strašne skrúcať, kolísať zboka nabok. Nevydal ani hláska, ale Harry si bol istý, že keby vedel, tak by kričal. Moody neodtiahol prútik a pavúk sa začal triasť a mykať ešte prudšie.
„Zrušte to!“ prenikavo vykríkla Hermiona. Harry sa obzrel na ňu. Nehľadela na pavúka, ale na Nevilla, a keď Harry sledoval jej pohľad, videl, že Neville zviera lavicu pred sebou, až mu obeleli hánky, a oči má vyvalené od hrôzy.
Moody zdvihol prútik. Pavúkove nohy sa uvoľnili, ale stále sa mykal.
„Reducto,“ zamrmlal Moody a pavúk sa scvrkol na normálnu veľkosť. Vrátil ho do pohára.
„Bolesť,“ potichu povedal Moody. „Nepotrebujete zveráky a nože, aby ste mohli niekoho mučiť, stačí naňho uvaliť zaklínadlo Cruciatus... Aj to bolo kedysi veľmi populárne.
Tak... pozná ešte niekto nejaké iné?“ Harry sa obzrel. Podľa toho, ako sa všetci tvárili, odhadol, že všetci myslia na to, čo sa asi stane tretiemu pavúkovi. Hermionina ruka sa trochu triasla, keď sa po tretí raz zdvihla.
„Áno?“ pozrel na ňu Moody.
„Avada Kedavra,“ zašepkala.
Niekoľko spolužiakov okolo nej, vrátane Rona, sa znepokojene zahniezdilo.
„Ach, áno,“ povedal Moody a jeho krivé ústa vykrútil ďalší slabý úsmev, „to posledné a najhoršie. Avada Kedavra... usmrcujúce zaklínadlo.“
Strčil ruku do pohára a tretí pavúk, skoro ako keby vedel, čo príde, bláznivo pobehoval po dne pohára, pokúšal sa uniknúť pred Moodyho prstami, ale tie ho zovreli a položili na stôl. Pavúk sa rozbehol po dreve.
Moody zdvihol prútik a Harryho sa zmocnila zlovestná predtucha.
„Avada Kedavra!“ zreval Moody.
Zablyslo sa oslepujúce zelené svetlo a ozvalo sa zasvišťanie, akoby vzduchom preletelo niečo obrovské, neviditeľné – pavúk sa okamžite zvalil na chrbát, nepoznačený, ale nepochybne mŕtvy. Niekoľko študentov potlačilo výkrik, Ron sa hodil dozadu a skoro spadol zo stoličky, keď pavúk skĺzol k nemu.
Moody zmietol mŕtveho pavúka zo stola na zem.
„Nebolo to pekné,“ povedal pokojne. „Ani príjemné. A neexistuje protizaklínadlo. Nedá sa to zastaviť. Toto zaklínadlo doteraz prežil iba jediný človek, a ten sedí rovno predo mnou.“
Harry cítil, ako mu očervenela tvár, keď Moodyho oči (obidve) pozreli naňho. Cítil, že naňho hladia aj ostatní. Harry upieral pohľad na prázdnu tabuľu, akoby ho upútala, ale v skutočnosti ju vôbec nevidel.
Takto teda zomreli jeho rodičia... presne ako ten pavúk. Ani na nich nebolo vidieť ani ranky, ani stopy? Predtým, než im z tela vyprchal život, uvideli iba záblesk zeleného svetla a svišťanie náhliacej sa smrti?
Po tie posledné tri roky, keď sa Harry dozvedel, že jeho rodičia boli zavraždení, keď zistil, čo sa stalo tej noci, znovu a znovu si predstavoval ich smrť – Červochvost zradil Voldemortovi, kde sa nachádzajú jeho rodičia, a ten ich vďaka tomu našiel. Harry myslel na to, ako Voldemort najprv usmrtil jeho otca, ako sa James Potter pokúšal prehovoriť ho a kričal na svoju ženu, aby vzala Harryho a utiekla... Voldemort potom prešiel k Lily Potterovej a prikázal jej uhnúť, aby mohol zabiť Harryho... Lily prosila, nech namiesto neho zabije ju, neprestávala chrániť svojho syna... a tak Voldemort usmrtil aj ju a potom namieril prútik na Harryho...
Harry vedel tieto podrobnosti, lebo keď vlani bojoval proti dementorom, z podvedomia sa mu vynárali hlasy rodičov – v tom totiž spočíva sila dementorov – donucujú svoje obete prežívať najhoršie okamihy svojho života a bezmocne sa utápať vo vlastnom zúfalstve.
Moody znova rozprával a Harrymu sa zdalo, akoby ho počul z veľkej diaľky. Musel vynaložiť obrovské úsilie, aby sa vrátil do prítomnosti a vnímal, čo Moody hovorí.
„Avada Kedavra je zaklínadlo, ktoré musí byť podložené veľkou magickou silou – vy všetci by ste teraz mohli vytiahnuť prútiky, namieriť ich na mňa a vysloviť tie slová, ale pochybujem, že by sa mi hoci len pustila krv z nosa. Ale na tom nezáleží. Nie som tu preto, aby som vás naučil, ako sa to robí.
Môžete sa spýtať, prečo vám to ukazujem, keď neexistuje protizaklínadlo. Lebo to musíte poznať. Musíte si uvedomovať, čo je najhoršie. Určite sa nechcete ocitnúť v situácii, keď vám bude kliatba hroziť. VŽDY V STREHU!“ zreval a znovu celá trieda nadskočila.
„Tak teda... tieto tri zaklínadlá – Avada Kedavra, Imperius a Cruciatus nazývame Neodpustiteľné kliatby. Stačí, ak uplatníte jedno z nich na nejakého človeka a vyslúžite si doživotie v Azkabane. Tomu sa vystavujete. Proti tomu sa musíte naučiť brániť. Potrebujete prípravu. Potrebujete zbraň. Ale najväčšmi zo všetkého si musíte cvičiť ustavičnú ostražitosť. Vytiahnite si brká... a toto opíšte.“
Zvyšok hodiny si robili poznámky o každom z Neodpustiteľných kliatob. Až do zvonenia nikto nič nepovedal, ale keď ich Moody pustil z hodiny a vyšli z triedy, akoby sa búrlivým diskusiám otvorili stavidlá. Väčšinou hovorili o zaklínadlách s bázňou – „Videl si, ako sa zvíjal?“ „...a keď ho zabil – len tak z ničoho nič.“
Harry si pomyslel, že sa o tej hodine rozprávajú ako o nejakom úžasnom predstavení, ale jemu sa to nevidelo veľmi zábavné – a zdalo sa, že ani Hermione nie.
„Ponáhľajte sa,“ napäto pobádala Harryho a Rona.
„Hádam nie zase do tej prekliatej knižnice?“ poznamenal Ron.
„Nie,“ krátko odvetila Hermiona, ukazujúc na jednu z bočných chodieb. „Neville.“
Neville osamote stál v polovici chodby a hľadel na kamennú stenu oproti sebe rovnako zdesene s vyvalenými očami ako vtedy, keď Moody predvádzal Cruciatus.
„Neville?“ opatrne ho oslovila Hermiona.
Neville sa obzrel.
„Och, ahojte,“ pozdravil ich oveľa vyšším hlasom ako zvyčajne. „Zaujímavá hodina, však? Ktovie, čo je na obed, ja... ja už umieram od hladu, vy nie?!“
„Neville, je ti niečo?“ spýtala sa Hermiona.
„Nie, som v poriadku,“ bľabotal rovnako neprirodzene vysokým hlasom. „Veľmi zaujímavá večera... chcel som povedať hodina... čo je na jedenie?“
Ron vyľakane pozrel na Harryho.
„Neville, čo...?“
Vtom sa za nimi ozvalo čudné klopkanie, a keď sa otočili, videli, že k nim krivká profesor Moody. Všetci štyria zmĺkli a hľadeli naňho s obavami, ale keď prehovoril, jeho hlas bol oveľa tichší a jemnejší ako to hučanie doteraz.
„To je v poriadku, synak,“ prihovoril sa Nevillovi. „Nešli by ste do mojej pracovne? Poďte... dáme si šálku čaju...“
Neville sa pri pomyslení na čaj s Moodym tváril ešte vystrašenejšie. Ani sa nepohol, nedostal zo seba ani slovko. Moody obrátil čarovné oko na Harryho.