„Soploš?“ čudoval sa Harry, zobral do ruky jeden odznak a obzeral si ho. „Čo to má znamenať?“
„Nie soploš,“ netrpezlivo odsekla Hermiona. „S O P L O Š . To znamená Spoločnosť pre ochranu práv a legálne oslobodenie škriatkov.“
„Nikdy som o takej nepočul,“ vyhlásil Ron.
„Samozrejme, že si nepočul,“ energicky odvetila Hermiona, „práve som ju založila.“
„Áno?“ spýtal sa Ron trochu prekvapene. „Koľko máš členov?“
„No... ak sa pridáte vy dvaja, tak troch,“ odpovedala Hermiona.
„A myslíš, že po ničom inom netúžime, len sa producírovať s odznakmi, na ktorých je napísané soploš?“ žasol Ron.
„S O P LOŠ !“ rozčúlene ho opravila Hermiona. „Chcela som to nazvať Zastavte nehorázne zneužívanie našich blížnych čarovných tvorov a začnite kampaň za zmenu ich zákonného postavenia – ale to sa nehodilo. Takže to je len názov nášho manifestu.“ A mávala im pred nosom pergamenom. „V knižnici som urobila dôkladný výskum. K zotročeniu škriatkov došlo pred mnohými storočiami. Zdá sa mi neuveriteľné, že doteraz proti tomu nikto nič neurobil.“
„Hermiona – dobre počúvaj!“ zvýšil hlas Ron. „Im -sa – to – páči. Oni sú radi, že sú zotročení!“
„Naším krátkodobým cieľom,“ kričala Hermiona ešte hlasnejšie ako Ron, akoby ho vôbec nebola počula, „je zabezpečiť domácim škriatkom spravodlivú mzdu a pracovné podmienky. Medzi naše dlhodobé ciele patrí zmena zákona o nepoužívaní prútika a snaha o zastúpenie škriatkov v Oddelení pre riadenie a kontrolu čarovných tvorov, pretože je to šokujúce, ale nie sú v ňom zastúpení.“
„A ako to všetko urobíme?“ spytoval sa Harry.
„Začneme získavaním členov,“ veselo povedala Hermiona. „Uvažovala som, že dva sikle by bolo členské – za to člen dostane odznak – a zo zisku by sme financovali letákovú kampaň. Ty si pokladník, Ron – hore mám plechovku na príspevky – a Harry, ty si tajomník, takže by si asi mal zapísať všetko, čo teraz hovorím, ako zápisnicu z našej prvej schôdze.“
Nastala pauza, počas ktorej sa Hermiona na oboch žiarivo usmievala a Harry nehybne sedel, zmietaný medzi hnevom na Hermionu a pobavením nad výrazom na Ronovej tvári. Ticho nenarušil Ron, ktorý v každom prípade vyzeral, akoby bol dočasne omráčený, ale tiché zaťukanie na okno. Harry pozrel na druhý koniec teraz už prázdnej miestnosti a videl, že na podokenici sedí snežná sova osvetlená mesačným svitom.
„Hedviga!“ vykríkol, vyletel zo stoličky a bežal otvoriť okno.
Hedviga vletela dnu, zakrúžila po miestnosti a pristála na Harryho predpovedi.
„Už bolo načase!“ Harry sa ponáhľal k nej.
„Priniesla odpoveď!“ vzrušene volal Ron a ukazoval na Špinavý kus pergamenu priviazaný k Hedviginej nohe.
Harry ho rýchlo odviazal, sadol si a čítal a Hedviga mu sadla na koleno a potichu húkala.
„Čo píše?“ so zatajeným dychom sa spytovala Hermiona.
List bol veľmi krátky a vyzeral, akoby bol načmáraný vo veľkej náhlivosti. Harry čítal nahlas:
Harry, okamžite letím na sever. Tá správa o Tvojej jazve je posledná z celého radu čudných zvestí, ktoré sa ku mne doniesli. Ak Ťa znova bude bolieť, ihneď choď za Dumbledorom – hovorí sa, že odvolal Divookého z dôchodku, a to znamená, že prinajmenšom on číta znamenia, ak už si ich nevšimol nikto iný. Onedlho sa s Tebou spojím. Pozdravujem Rona a Hermionu. Maj oči otvorené, Harry!
Harry pozrel na Rona a Hermionu, tí hľadeli naňho.
„Letí na sever?“ zašepkala Hermiona. „Vracia sa?“
„Aké znamenia číta Dumbledore?“ nechápavo sa spytoval Ron. „Harry, čo sa deje?“
Harry sa totiž udrel päsťou do čela, až mu Hedviga zletela z kolien.
„Nemal som mu to písať!“ zlostil sa.
„O čom to hovoríš?“ prekvapene sa pýtal Ron.
„On si myslí, že sa preto musí vrátiť!“ povedal Harry a teraz trieskal päsťou po stole, takže Hedviga si sadla na operadlo Ronovej stoličky a rozhorčene húkala. „Vracia sa, lebo si myslí, že mám problémy! A mne nič nie je! Ja pre teba nič nemám,“ oboril sa na Hedvigu, ktorá v očakávaní cvakala zobákom, „musíš ísť do soviarne, ak chceš jedlo.“
Hedviga naňho pozrela vrcholne urazená a zamierila k otvorenému oknu, pričom ho roztiahnutým krídlom plesla po hlave.
„Harry,“ začala Hermiona upokojujúcim tónom.
„Idem spať,“ úsečne im oznámil Harry. „Uvidíme sa ráno.“
Hore v spálni si navliekol pyžamo a vliezol do postele so závesmi, hoci nebol ani trochu unavený.
Ak sa Sirius vráti a chytia ho, bude to jeho vina. Prečo len nemlčal? Chvíľka bolesti, a on už musel tárať... Keby bol mal rozum a nechal si to pre seba...
Onedlho počul, ako prišiel do spálne aj Ron, ale nerozprával sa s ním. Harry dlho ležal na posteli a hľadel na tmavý baldachýn. V spálni bolo úplné ticho a keby Harry nebol taký zaujatý svojimi myšlienkami, bol by si uvedomil, že nebdie len on sám, pretože sa neozývalo zvyčajné Nevillovo chrápanie.
15
Beauxbatons a Durmstrang
Na druhý deň zavčasu ráno, keď sa Harry zobudil, mal už v hlave celkom sformovaný plán, ako keby jeho spiaci mozog na ňom pracoval celú noc. Vstal, v bledom svetle úsvitu sa obliekol, vyšiel zo spálne tak, aby nezobudil Rona, a vrátil sa do opustenej klubovne. Zo stola, na ktorom ešte ležala jeho domáca úloha z veštenia, si vzal kúsok pergamenu a napísal tento list:
Milý Sirius, zrejme sa mi to iba zdalo, že ma jazva bolí, a keď som Ti písal naposledy, napoly som spal. Nemá zmysel, aby si sa vracal, všetko je tu v poriadku. Neboj sa o mňa, cítim sa úplne normálne.
Potom vyliezol cez portrétový otvor, prešiel po tichom hrade (iba nakrátko ho zdržal duch Zloduch, ktorý sa pokúsil v polovici chodby na štvrtom poschodí prevrhnúť naňho vázu), až napokon prišiel do soviarne, ktorá sa nachádzala na vrchu Západnej veže.
Soviareň bola dosť chladná kruhová kamenná miestnosť, kde bol stále prievan, lebo ani jedno okno nebolo zasklené. Podlahu pokrývala slama, soví trus a vývratky kostier myší a hrabošov. Na bidielkach nastavaných až po samý vrch veže, sedeli stovky a stovky sov všetkých možných druhov, aké si len človek vedel predstaviť. Skoro všetky spali, hoci tu a tam na Harryho gánilo nejaké jantárové oko. Hedvigu zbadal medzi jednou plamienkou driemavou a sovou obyčajnou, a keď sa ponáhľal k nej, pošmykol sa na podlahe zasypanej trusom.
Chvíľu trvalo, kým sa mu podarilo zobudiť ju, a potom pozrela naňho len tak na pol oka a pomaly sa prechádzala po bidielku obrátená k nemu chrbtom. Očividne sa ešte naňho zlostila, že jej včera večer neprejavil dostatok vďaky. Nakoniec Harry nahlas poznamenal, že je možno priveľmi unavená a hádam radšej požiada Rona, aby mu požičal Kvíka, čo ju očividne primälo otrčiť nohu a dovolila mu, aby jej na ňu priviazal list.
„Len ho nájdi, dobre?“ požiadal Harry a hladkal ju po chrbte, kým ju na ruke niesol k jednému z okien. „Skôr ako ho vypátrajú dementori.“
Hedviga ho ďobla do prsta, možno silnejšie, ako by to bola urobila zvyčajne, ale napriek tomu potichu upokojujúco zahúkala. Potom rozprestrela krídla a odletela k vychádzajúcemu slnku – Harry sledoval, ako mu zmizla z dohľadu a kdesi v žalúdku pocítil známe chvenie. Bol si istý, že Siriusova odpoveď ho zbaví starostí, a nie ich zväčší.
„To bola lož, Harry,“ vyčítala mu pri raňajkách Hermiona, keď sa jej a Ronovi priznal, čo urobil. „Tebe sa nezdalo, že ťa jazva bolí, a dobre to vieš.“