„No a čo?“ odsekol Harry. „Nevráti sa predsa kvôli mne do Azkabanu.“
„Zabudni na to,“ Ron rýchlo zahriakol Hermionu, ktorá už otvárala ústa, že sa s ním bude ďalej škriepiť, ale aspoň tentoraz ho poslúchla a zmĺkla.
Nasledujúce dva týždne sa Harry usiloval nebáť sa o Siriusa. Je pravda, že každé ráno, keď prišla sovia pošta, sa nervózne obzeral, ani neskoro večer pred spaním nemohol zahnať strašné predstavy, ako niekde v tmavej londýnskej uličke dementori zahnali Siriusa do kúta, ale aspoň cez deň sa usiloval na svojho krstného otca nemyslieť. Ľutoval, že sa nehráva metlobal, ktorý by ho rozptýlil. Nič tak nepomáhalo zahnať znepokojivé myšlienky ako dobrý tvrdý tréning. Zato hodiny boli čoraz ťažšie a náročnejšie než doteraz, najmä Moodyho obrana proti čiernej mágii.
Prekvapilo ich, keď im profesor Moody oznámil, že zaklínadlo Imperius vyskúša na každom z nich, aby im predviedol jeho silu a videl, či dokážu odolávať jeho účinkom.
„Ale... ale veď ste povedali, že je to nelegálne, pán profesor,“ neisto sa ozvala Hermiona, keď Moody mávnutím prútika odpratal lavice a na prostriedku triedy zostalo voľné priestranstvo. „Povedali ste... že použiť ho proti ľuďom...“
„Dumbledore chce, aby ste vedeli, aký je to pocit,“ odvetil Moody a jeho čarovné oko sa otáčalo, až prepichlo Hermionu strašidelným nehybným pohľadom. „Ak sa to radšej chcete naučiť ťažšou cestou – keď ho na vás niekto uvalí, aby vás celkom ovládol, nemám proti tomu nič. Ste ospravedlnení. Môžete ísť.“
Pokrúteným prstom ukázal na dvere. Hermiona celá zružovela a mrmlala si niečo v tom zmysle, že ona nechce odísť. Harry s Ronom sa na seba uškŕňali. Vedeli, že Hermiona by radšej zjedla buberózový hnis, než aby vynechala takú dôležitú hodinu.
Moody si postupne volal študentov a zaklial ich Imperiusom. Harry sledoval, ako jeho spolužiaci jeden po druhom pod vplyvom zaklínadla robia tie najčudnejšie veci. Dean Thomas tri razy preskackal okolo triedy a spieval pritom hymnu. Lavender Brownová napodobňovala veveričku. Neville urobil niekoľko skutočne prekvapujúcich gymnastických cvikov, ktoré by určite nezvládol v normálnom stave. Zdalo sa, že ani jeden z nich nedokáže zaklínadlu odolať, a každý sa spamätal iba vtedy, keď ich Moody odklial.
„Potter,“ zahrmel Moody, „teraz vy.“ Harry šiel do prostriedku triedy, na miesto, odkiaľ Moody odpratal lavice. Profesor zdvihol prútik, namieril ho na neho a povedaclass="underline" „Imperio!“
Bol to fantastický pocit. Harrymu sa zdalo, akoby sa vznášal, ako keby všetky myšlienky a obavy z jeho hlavy pomaly odplávali a nezostalo nič, len akési nedefinovateľné, nepostihnuteľné šťastie. Keď tam stál, cítil sa úžasne uvoľnený, iba nejasne si uvedomoval, že všetci ho pozorujú.
A potom sa kdesi, v akomsi zákutí jeho prázdneho mozgu ozval hlas Divookého Moodyho: „Vyskoč na lavicu... vyskoč na lavicu...“
Harry poslušne pokrčil kolená, pripravený skočiť.
„Vyskoč na lavicu...“
„Ale prečo?“ prebudil sa ďalší hlas v jeho mozgu.
„To je predsa hlúposť,“ povedal ten hlas.
„Vyskoč na lavicu...“
„Nie, myslím, že nevyskočím,“ odmietal ten druhý hlas, tentoraz trochu pevnejšie... „Nie, ja to naozaj nechcem...“
„Skoč! HNEĎ!“
Vzápätí Harry pocítil silnú bolesť. Vyskočil, ale zároveň sa pokúšal zabrániť si v skoku – výsledok bol taký, že sa tresol hlavou o lavicu, prevrátil ju a zdalo sa mu, že si zlomil obe kolenné jablká.
„No, tak toto už bolo skoro ono!“ zaburácal Moodyho hlas a Harry pocítil, ako prázdno v jeho hlave zmizlo. Presne si pamätal, čo sa dialo, a zdalo sa, že bolesť v kolenách sa zdvojnásobila.
„Všetci sa pozrite! Potter sa bránil! Bránil sa tomu, a doparoma, skoro sa mu to podarilo! Skúsime to znova, Potter, a vy ostatní dávajte pozor – sledujte jeho oči, tam to uvidíte – veľmi dobre, Potter, skutočne veľmi dobre! Teba tak ľahko neovládnu!“
„Podľa toho, čo hovorí,“ hundral Harry, keď o hodinu krivkal z učebne obrany proti čiernej mágii (Moody trval na tom, že si Harryho vyskúša štyri razy, až kým sa Harrymu nepodarilo kliatbu celkom odvrátiť), „by si človek myslel, že nás každú chvíľu napadnú.“
„Áno, viem,“ povedal Ron, ktorý na každom druhom schode podskočil. Mal so zaklínadlom oveľa väčšie problémy ako Harry, hoci Moody ho ubezpečil, že do obeda sa jeho účinky stratia. „Paranoikov mi ani nespomínaj...“ Ron sa obzrel, či ho Moody naozaj nemôže počuť, a pokračovaclass="underline" „Nečudo, že boli na ministerstve radi, keď sa ho zbavili. Počul si, ako rozprával Seamusovi, čo urobil tej čarodejnici, keď na prvého apríla naňho zakričala Hu!? A vôbec, kedy popri všetkých tých ostatných úlohách máme čítať literatúru o odvracaní Imperiusa?“
Všetci štvrtáci pocítili, že im tento polrok pribudlo práce. Profesorka McGonagallová im vysvetlila prečo, keď sa jej trieda zvlášť nahlas ponosovala, že im dala veľa úloh z transfigurácie.
„Vstupujete teraz do najdôležitejšej fázy čarodejníckej výchovy!“ povedala im a oči za hranatými okuliarmi sa jej nebezpečne leskli. „Blížia sa skúšky na Vynikajúcu čarodejnícku úroveň...“
„Ale veď VČÚ robíme až v piatom ročníku!“ rozhorčene namietal Dean Thomas.
„Možno áno, Thomas, ale verte mi, že je potrebné, aby ste sa pripravovali čo najsvedomitejšie! Slečna Grangerová je stále jediná v tejto triede, ktorej sa podarilo premeniť ježa na uspokojivú ihelničku. Možno by som vám mala pripomenúť, Thomas, že vaša ihelnička sa vystrašene zvinie do klbka zakaždým, keď sa k nej niekto priblíži s ihlou!“
Hermiona, ktorá zružovela, sa pravdepodobne veľmi usilovala, aby sa netvárila priveľmi samoľúbo.
Harryho a Rona nesmierne pobavilo, keď im profesorka Trelawneyová na nasledujúcej hodine veštenia oznámila, že z domácej úlohy dostali výborné známky. Nahlas predčítavala veľké úryvky z ich predpovedí a chválila ich za to, že tak pokojne prijali hrôzy, čo ich čakajú – lenže už menej sa bavili, keď ich požiadala, aby si takéto predpovede pripravili aj na budúci mesiac, pretože obom sa už minuli nápady, aké katastrofy by ich ešte mohli postihnúť.
Medzitým im profesor Binns, duch, ktorý učil dejiny mágie, dával každý týždeň slohové práce o vzburách škriatkov v osemnástom storočí. Profesor Snape ich nútil skúmať protijedy. Túto úlohu brali veľmi vážne, lebo naznačil, že pred Vianocami možno niektorého z nich otrávi, aby si preveril, či ich protijedy účinkujú. Profesor Flitwick im k povinnej literatúre pridal ďalšie tri knihy na prípravu privolávacích zaklínadiel.
Ešte aj Hagrid im dal robotu navyše. Tryskochvosté škroty rástli pozoruhodným tempom, ak vezmeme do úvahy, že nikto nezistil, čím sa vlastne živia. Hagrid mal z toho radosť a ako súčasť „projektu“ navrhol, aby každý druhý večer chodili do jeho chalupy pozorovať škroty a robili si poznámky o ich zvláštnom správaní.
„Ja nepôjdem,“ vyhlásil Draco Malfoy otvorene po Hagridovom návrhu, ktorý povedal takým tónom, ako keď Mikuláš vyťahuje z vreca zvlášť veľkú hračku. „Ďakujem, mám tých nechutných tvorov na hodine dosť.“
Hagridov úsmev sa vytratil.
„Urobíte, čo vám kážem,“ zavrčal, „alebo si vezmem príklad z profesora Moodyho... Vraj z vás bola pekná fretka, Malfoy.“
Chrabromilčania sa rozrehotali. Malfoy očervenel od hnevu, ale spomienka na Moodyho trest bola očividne ešte dosť čerstvá, lebo prestal odvrávať. Harry, Ron a Hermiona sa po hodine vrátili do hradu vo výbornej nálade. Byť pri tom, ako Hagrid usadil Malfoya, to bol mimoriadne príjemný zážitok najmä preto, že vlani sa Malfoy veľmi usiloval, aby Hagrida vyhodili.