Vo vstupnej hale zistili, že ďalej sa tak ľahko nedostanú, lebo sa tam zhromaždil dav študentov a všetci sa motali okolo veľkého nápisu pod mramorovým schodiskom. Ron, najvyšší z nich, sa postavil na špičky, aby videl ponad hlavy spolužiakov pred ním, a prečítal im nápis nahlas:
TROJČARODEJNÍCKY TURNAJ DELEGÁCIE z BEAUXBATONSU A DURMSTRANGU PRÍDU V PIATOK 30. OKTÓBRA O ŠIESTEJ HODINE. VYUČOVANIE SA SKONČÍ O POL HODINY SKÔR -
„Senzácia!“ zvolal Harry. „V piatok máme poslednú hodinu elixíry! Tak nás Snape nebude mať čas všetkých otráviť!“
ŠTUDENTI SI ODNESÚ TAŠKY A KNIHY DO SVOJICH IZIEB A ZHROMAŽDIA SA PRED HRADOM, ABY PRIVÍTALI NAŠICH HOSTÍ PRED SLÁVNOSTNOU HOSTINOU
„To je už o týždeň!“ povedal Ernie Macmillan z Bifľomoru, ktorý sa vynoril z hlúčika a oči mu svietili. „Ktovie, či Cedric o tom vie. Pôjdem mu to radšej povedať...“
„Cedric?“ čudoval sa Ron po Ernieho odchode.
„Diggory,“ dodal Harry. „Asi sa prihlási do turnaja.“
„Ten idiot má reprezentovať Rokfort?“ prevrátil očami Ron, keď sa pomedzi diskutujúce davy pretláčali k svojmu schodisku.
„Nie je idiot. Nemáš ho rád iba preto, že porazil Chrabromil v metlobale,“ ozvala sa Hermiona. „Počula som, že je to dobrý študent... a je perfektný.“
Povedala to takým tónom, akoby tým vec bola vyriešená.
„Hovoríš to iba preto, že je pekný,“ uštipačne poznamenal Ron.
„Prepáč, ale ja ľudí nehodnotím iba podľa ich krásy!“ rozhorčene sa bránila Hermiona.
Ron si nahlas silene odkašlal, ale znelo to, akoby povedaclass="underline" „Lockhart!“
Oznam vo vstupnej hale na obyvateľov hradu badateľne zapôsobil. Nasledujúci týždeň sa o ničom inom nehovorilo. Kamkoľvek Harry prišiel, všade bol hlavnou témou Trojčarodejnícky turnaj. Chýry sa medzi študentmi šírili ako nákazlivá choroba – preberalo sa, kto sa asi do turnaja prihlási, v čom sa bude súťažiť, v čom sa študenti z Beauxbatonsu a Durmstrangu líšia od nich.
Harry si tiež všimol, že sa v hrade mimoriadne dôkladne upratuje. Niekoľko špinavých portrétov starostlivo vydrhli, väčšinou na zlosť ich objektov, ktoré sa krčili v rámoch, hrozitánsky sa mračili a až sa strhávali, keď si ohmatali doružova vyšúchané tváre. Brnenia sa zrazu ligotali a pohybovali bez vrzgotu a školník Argus Filch bol k študentom, čo si zabudli utrieť topánky, taký zúrivý, že dve prváčky z neho od strachu dostali až hysterický záchvat.
Aj členovia učiteľského zboru boli akísi napätí.
„Longbottom, pred nikým z Durmstrangu sa neprerieknite, že nezvládate ani obyčajné vymieňacie zaklínadlo!“ oborila sa naňho profesorka McGonagallová po skončení jednej zvlášť ťažkej hodiny, keď Neville nešťastnou náhodou preniesol svoje vlastné uši na kaktus.
Keď tridsiateho októbra ráno zišli na raňajky, zistili, že v noci Veľkú sieň vyzdobili. Na stenách viseli obrovské hodvábne transparenty, každý predstavoval jednu rokfortskú fakultu: červený so zlatým levom Chrabromil, modrý s bronzovým orlom Bystrohlav, žltý s čiernym jazvecom Bifľomor a zelený so strieborným hadom Slizolin. Za učiteľským stolom bol na najväčšom transparente vyobrazený erb Rokfortu: lev, orol, jazvec a had spojení okolo písmena R.
Harry, Ron a Hermiona si sadli k Fredovi a Georgeovi za chrabromilský stôl. Dvojčatá sa opäť držali bokom od ostatných, čo bolo nanajvýš čudné, a potichu sa rozprávali. Ron zamieril k nim.
„Fakt ma to sklamalo,“ zamračene hovoril George Fredovi, „lenže ak s nami nechce hovoriť osobne, nakoniec mu budeme nútení poslať list. Alebo mu ho strčíme do ruky. Nemôže sa nám vyhýbať večne.“
„Kto sa vám vyhýba?“ spýtal sa Ron a sadol si k nim.
„Boli by sme radi, keby si to bol ty,“ odsekol mu Fred, podráždený, že ich vyrušil.
„A čo ťa sklamalo?“ spýtal sa Ron Georgea.
„Že môj brat do všetkého strká svoj zvedavý nos,“ povedal mu George.
„Už ste niečo vymysleli s tým Trojčarodejníckym turnajom?“ spýtal sa Harry. „Ešte ste to nevzdali, naozaj sa pokúsite prihlásiť?“
„Spytoval som sa McGonagallovej, podľa akých kritérií vyberajú reprezentantov, ale nepovedala mi,“ zatrpknuto odvetil George. „Vraj mám prestať rečniť a radšej premieňať medvedíka čistotného.“
„Ktovie, aké budú úlohy,“ zamyslene poznamenal Ron. „Stavím sa, Harry, že by sme ich zvládli aj my. Robili sme už všeličo nebezpečné...“
„Ale nie pred porotou,“ pripomenul mu Fred. „McGonagallová hovorí, že reprezentanti dostávajú body podľa toho, ako zvládnu úlohu.“
„Kto je v porote?“ spýtal sa Harry.
„Riaditelia zúčastnených škôl sú v porote vždy,“ odpovedala Hermiona a ostatní pozreli na ňu dosť prekvapene, „pretože na turnaji v roku 1792, keď sa vtákojašter, ktorého mali reprezentanti chytiť, rozzúril, boli zranení všetci traja riaditelia.“
Všimla si, že všetci na ňu hladia, a ako vždy znechutená tým, že nikto iný nečítal všetku tú literatúru, čo ona, povedala: „To sa píše v Dejinách Rokfortu. Hoci, pravdaže, nie sú celkom spoľahlivé. Mali by sa volať skôr Upravené dejiny Rokfortu. Alebo Zaujatý výber z dejín Rokfortu s komentárom o nepríjemných stránkach školy.“
„Čo máš na mysli?“ spýtal sa Ron, hoci Harry mal pocit, že dobre vie, čo príde.
„Domácich škriatkov!“ odvetila Hermiona a v očiach sa jej blýskalo. „Ani raz na celých tisíc stranách sa v Dejinách Rokfortu nespomína, že my všetci sa podieľame na útlaku stovky otrokov!“
Harry pokrútil hlavou a pustil sa do praženice. Nedostatok jeho a Ronovho nadšenia pre túto vec ani najmenej neodradil Hermionu od rozhodnutia usilovať sa o dosiahnutie spravodlivosti pre domácich škriatkov. Je pravda, že obaja zaplatili dva sikle za odznak SOPLOŠ, ale urobili to iba preto, aby ju umlčali. No z tohoto hľadiska ich sikle boli vyhodené zbytočne, ba vďaka nim bola Hermiona ešte výrečnejšia. Odvtedy Harryho s Ronom ustavične otravovala, najprv, aby nosili odznaky, a potom, aby presviedčali aj ostatných, nech ich nosia, a každý večer v chrabromilskej klubovni rečnila, útočila na ľudí a potriasala im pod nosom pokladničkou.
„Uvedomujete si, že vám preobliekajú postele, zapaľujú oheň a varia jedlo čarovné tvory, ktoré za to nedostanú ani sikel a sú zotročené?“ opakovala rozvášnene.
Niektorí ako Neville jej zaplatili, aby sa na nich prestala zlostne mračiť, niekoľkí síce o jej reči prejavili aký-taký záujem, ale neboli ochotní aktívnejšie sa zapojiť do kampane. Mnohí to celé považovali za žart.
Ron prevrátil oči k stropu, z ktorého sa teraz na všetkých lialo jesenné slnečné svetlo, a Fred sa začal s mimoriadnym záujmom venovať svojej slanine (obe dvojčatá odmietli kúpiť si odznak SOPLOŠ). George sa však naklonil k Hermione.
„Počuj, bola si niekedy vôbec dolu v kuchyniach, Hermiona?“
„Nie, samozrejme nie,“ odvetila stroho. „Myslím, že študenti tam nemajú...“
„No tak my sme tam boli,“ povedal George ukazujúc aj na Freda, „veľa ráz, uchmatnúť si nejaké jedlo. A stretli sme sa s nimi – sú spokojní. Myslia si, že majú tú najlepšiu prácu na svete.“
„To preto, že sú nevzdelaní a majú vymyté mozgy!“ rozhorčene začala Hermiona, ale jej ďalšie slová prehlušilo svišťanie nad ich hlavami, ktoré oznamovalo prílet sovej pošty. Harry ihneď pozrel hore a videl, ako k nemu letí Hedviga. Hermiona okamžite zmĺkla a aj s Ronom nervózne sledovali Hedvigu, ktorá sa zniesla Harrymu na plece, zložila krídla a unavene otrčila nohu.
Harry z nej stiahol Siriusovu odpoveď a ponúkol Hedvige kožku zo slaniny, ktorú vďačne zjedla. Pozrel, čo robia Fred s Georgeom, a keď videl, že sú bezpečne pohrúžení do ďalšej diskusie o Trojčarodejníckom turnaji, šeptom prečítal Siriusov list Ronovi a Hermione.