„To nemyslíš vážne!“ zvolal Ron, na ktorého to urobilo dojem.
„Tak teda ty máš sedemnásť?“ spýtal sa Harry.
„Jasné, že má, brada jej nenarástla, nevidíš?“ ukazoval Ron.
„Minulý týždeň som mala narodeniny,“ upresnila Angelina.
„Som rada, že sa prihlásil aj niekto z Chrabromilu,“ potešila sa Hermiona. „Dúfam, že ťa vytiahnu, Angelina!“
„Ďakujem, Hermiona,“ usmiala sa na ňu Angelina.
„Veru, lepšie ty ako ten krásavec Diggory,“ skonštatoval Seamus, na čo sa niekoľko Bifľomorčanov, ktorí práve prechádzali okolo, naňho zamračilo.
„Tak teda, čo dnes budeme robiť?“ spýtal sa Ron Harryho a Hermiony, keď doraňajkovali a odchádzali z Veľkej siene.
„Ešte sme neboli navštíviť Hagrida,“ navrhol Harry.
„Dobre,“ súhlasil Ron, „len nech od nás nechce, aby sme obetovali škrotom nejaké prsty.“
Odrazu sa Hermionina tvár rozžiarila.
„Práve som si uvedomila, že som Hagridovi neponúkla členstvo v SOPLOŠi!“ zvolala natešene. „Počkajte na mňa, zabehnem hore po odznaky.“
„Čo je to s ňou?“ rozhorčene sa pýtal Ron, keď sa rozbehla hore mramorovým schodiskom.
„Hej, Ron,“ povedal Harry odrazu. „Tamto je tvoja priateľka...“
Zvonka vchádzali do vstupnej haly študenti z Beauxbatonsu a medzi nimi aj dievča-víla. Tí, čo postávali pri Ohnivej čaši, sa rozostúpili, aby im dovolili prejsť, a zvedavo ich sledovali.
Za študentmi vošla do haly madam Maxime a zoradila ich. Žiaci z Beauxbatonsu po jednom prekračovali vekovú hranicu a hádzali do belasých plamienkov kúsky pergamenu so svojimi menami. Každý pergamen, ktorý pohltili plamene, na chvíľku očervenel a vyleteli z neho iskričky.
„Čo myslíš, čo bude s tými, ktorých nevyberie?“ zašepkal Ron Harrymu, keď do Ohnivej čaše hodila svoje meno dievčina-víla. „Myslíš, že sa vrátia do školy, alebo tu zostanú sledovať turnaj?“
„Neviem,“ odvetil Harry. „Počkaj, myslím... madam Maxime tu zostane ako členka poroty, však?“
Keď všetci beauxbatonskí študenti vložili do čaše svoje mená, madam Maxime ich vyviedla zase von z budovy.
„Kde teda spia?“ chcel vedieť Ron, šiel k hlavnému vchodu a hľadel von.
Hlasný hrkot za nimi oznamoval, že sa vrátila Hermiona s odznakmi SOPLOŠu.
„Och! Dobre, že ideš, ponáhľajme sa,“ privítal ju Ron a trielil dolu kamennými schodmi nespúšťajúc oči z dievčaťa-víly, ktoré teraz kráčalo po trávniku s madam Maxime.
Keď sa blížili k Hagridovej chalupe na okraji Zakázaného lesa, záhada ubytovania Beauxbatonsčanov bola odhalená. Obrovský bledobelasý koč, v ktorom prišli, parkoval asi dvesto metrov od Hagridovho prahu a študenti sa práve vracali doň. Mohutné lietajúce kone, ktoré koč ťahali, sa teraz pásli v provizórnej ohrade pri ňom.
Harry zaklopal na Hagridove dvere a okamžite sa ozval Tesákov mohutný štekot.
„Už bolo načase!“ zvolal Hagrid, keď dokorán otvoril dvere. „Fakticky som si myslel, že ste zabudli, kde bývam!“
„Mali sme veľa práce, Hag...“ začala Hermiona, ale zrazu sa zarazila, hľadela na Hagrida a očividne stratila reč.
Hagrid mal svoj najlepší (a skutočne hrozný) chlpatý hnedý oblek a k nemu žlto-oranžovú kockovanú viazanku. To však nebolo to najhoršie. Očividne sa usiloval skrotiť svoje vlasy pomocou akéhosi prípravku pripomínajúceho mazadlo na kolesá. Na hlave mal teraz dve ulízané hrudky – možno sa pokúšal zopnúť si ich do konského chvosta, aký nosil Bill, ale mal priveľa vlasov. Vôbec mu to nepristalo. Hermiona naňho chvíľu vyvaľovala oči, no potom sa zrejme rozhodla nekomentovať to a spýtala sa: „Ehm... kde sú škroty?“
„Vonku pri tekvicovom záhone,“ spokojne odvetil Hagrid. „Furt naberajú – už majú skoro meter. Problém je akurát v tom, že začali jeden druhého kántriť.“
„Och, nie! Naozaj?“ povedala Hermiona a vrhla varovný pohľad na Rona, ktorý hľadel na Hagridov čudesný účes a už otváral ústa, že ho okomentuje.
„Veru áno,“ smutne prikývol Hagrid. „Ale už je dobre, každého som dal do debničky zvlášť. Ešte furt ich je zo dvadsať.“
„No to je šťastie,“ poznamenal Ron. Hagrid nepostrehol jeho uštipačný tón.
Hagridova chalupa pozostávala z jedinej miestnosti. V kúte stála obrovská posteľ prikrytá pestrofarebnou dekou, rovnako velikánsky stôl a stoličky zasa pred ohniskom, kde zo stropu viseli množstvá údenej šunky a mŕtvych vtákov. Priatelia si sadli k stolu, kým Hagrid sa pribral variť čaj, a onedlho už boli zabratí do rozhovoru o Trojčarodejníckom turnaji. Zdalo sa, že Hagrid ho považuje za rovnako vzrušujúci ako oni.
„Šak dočkajte,“ uškŕňal sa. „Šak dočkajte. Uvidíte také veci, jaké ste jakživ ešte nevideli. Prvá úloha... šmária, ale šak ja to nesmiem povedať.“
„Len hovor, Hagrid!“ pobádali ho Harry, Ron a Hermiona, no on len pokrútil hlavou a usmieval sa.
„Nechcem vám to pokaziť. Ale poviem vám, bude to riadne divadlo. Šampiónom sa bude až z kečky parit.
Nikdy by som si nebol pomyslel, že sa toho dožijem a znova uvidím Trojčarodejnícky turnaj!“
Nakoniec zostali u Hagrida aj na obed, hoci veľa nejedli – Hagrid uvaril hovädzí guláš, ako to nazval, ale Hermiona vo svojej porcii našla velikánsky pazúr a všetci traja stratili chuť. Dobre sa však zabávali, keď sa usilovali presvedčiť Hagrida, aby im prezradil, aké úlohy čakajú na reprezentantov, špekulovali, koho z prihlásených asi čaša vyberie, a boli zvedaví, či Fred s Georgeom ešte majú brady.
Popoludní začalo popŕchať a pri ohni bolo veľmi útulne, keď tak počúvali bubnovanie kvapiek na okno a sledovali Hagrida, ako si štopká ponožky a háda sa s Hermionou o domácich škriatkoch – darmo mu ukázala odznaky, otvorene odmietol pridať sa k SOPLOŠu.
„Bolo by to voči nim nepekné, Hermiona,“ povedal vážne a navliekal do veľkej kostenej ihly hrubú žltú priadzu. „Je pre nich prirodzené starať sa o ľudí, vieš? Takí už sú. Keby si im zobrala prácu, boli by nešťastní, urazilo by ich, keby si im chcela platiť.“
„Ale Harry oslobodil Dobbyho a ten bol z toho od radosti bez seba,“ namietala Hermiona. „A počuli sme, že teraz si žiada mzdu!“
„No áno, jasnačka, každá fajta má svoju bielu vranu. Nehovorím, že by sa sem-tam nenašiel škriatok, čo by prijal slobodu, ale väčšinu z nich na to nenahovoríte – je to nanič, Hermiona.“
Hermiona sa tvárila naozaj namrzene a strčila si škatuľku s odznakmi do vrecka plášťa.
O pol šiestej sa už stmievalo a Ron, Harry a Hermiona sa rozhodli, že už je načase vrátiť sa do hradu na halloweensku hostinu a – čo bolo ešte dôležitejšie – na vyhlásenie šampiónov.
„Pôjdem s vami,“ povedal Hagrid a odložil štopkanie. „Len chvíľu dočkajte.“
Hagrid vstal, šiel k bielizníku pri posteli a niečo v ňom hľadal. Veľmi si ho nevšímali, až kým nezacítili akýsi hrozný smrad. Ron sa rozkašľal. „Hagrid, čo je to?“
„E?“ Hagrid sa otočil a v ruke držal veľkú fľašu. „Nepáči sa ti to?“
„To je voda po holení?“ trochu priškrteným hlasom sa spýtala Hermiona.
„Ech... kolínska,“ zamumlal Hagrid a červenal sa. „Možno som použil moc,“ zavrčal. „Dočkajte, zmyjem to...“
Vybehol z chalupy a videli, ako sa vonku energicky umýva v sude s vodou.
„Kolínska?“ prekvapene krútila hlavou Hermiona.
„Hagrid?“
„A čo ten oblek a vlasy?“ potichu pripomenul Harry.