No uvažoval o tom niekto iný... niekto iný chcel, aby sa Harry zúčastnil turnaja, a postaral sa o to. Prečo? Aby mu urobil radosť? On si to nemyslel...
Aby videl, ako sa zosmiešni? No, tak to sa mu pravdepodobne splní...
Alebo aby ho zabil?
Nie je Moody iba paranoidný ako zvyčajne? Nemohol niekto dať Harryho meno do čaše, aby si z neho vystrelil, zo žartu? Naozaj niekto chce, aby zomrel?
Na to Harry vedel odpovedať hneď. Áno, niekto chce, aby zomrel, niekto to chcel už vtedy, keď mal jeden rok... lord Voldemort. Ale ako mohol lord Voldemort zariadiť, aby sa Harryho meno dostalo do Ohnivej čaše? Voldemort je vraj niekde ďaleko, v nejakej ďalekej krajine, skrýva sa tam, osamelý... slabý a bezmocný...
A predsa v tom sne, z ktorého sa zobudil na bolesť jazvy, Voldemort nebol sám... rozprával sa s Červochvostom... pripravovali Harryho vraždu...
Harry skoro dostal šok, keď zistil, že je už pred Tučnou paňou. Sotva vnímal, kam ho nohy nesú. Prekvapilo ho, keď videl, že nie je v ráme sama. Vycivená čarodejnica, ktorá preletela do susedného obrazu v miestnosti, kde boli sústredení šampióni, teraz samoľúbo sedela vedľa Tučnej panej. Musela uháňať cez všetky obrazy lemujúce sedem schodísk, aby sa ta dostala prv ako on. Ona i Tučná pani hľadeli naňho zvedavo a so záujmom.
„No toto, no toto,“ hovorila Tučná pani. „Violeta mi práve všetko povedala. Kto je teda šampiónom školy?
„Nezmysel,“ povedal Harry bez záujmu.
„To veru nie je nezmysel!“ rozhorčene zvolala bledá čarodejnica.
„Nie, nie, Violeta, to je heslo,“ upokojovala ju Tučná pani a rozhojdala sa v pántoch, aby Harry mohol vojsť do klubovne.
Príval hluku, ktorý doľahol do Harryho uší, keď sa portrét otvoril, ho takmer zrazil naspäť. Vzápätí ho asi tucet párov rúk vtiahlo do klubovne a on sa ocitol pred celou chrabromilskou fakultou, vykrikujúcou, tlieskajúcou a pískajúcou.
„Mal si nám povedať, že si sa prihlásil!“ reval Fred napoly nahnevaný, napoly uchvátený.
„Ako sa ti to podarilo bez brady? Senzácia!“ hučal George.
„Ja som sa neprihlásil,“ opakoval Harry. „Ja neviem, ako...“
No Angelina sa naňho vrhla: „Och, keď som to nemohla byť ja, aspoňže je to niekto z Chrabromilu.“
„Odplatíš Diggorymu ten posledný metlobalový zápas, Harry!“ jačala Katie Bellová, ďalšia z chrabromilských triafačiek.
„Sú tu dobroty, Harry, poď, daj si...“
„Nie som hladný, mal som dosť na hostine.“ Nikto však nechcel počuť, že nie je hladný, nikto nechcel počuť, že nedal svoje meno do čaše, zdalo sa, že si nikto, ani jediný človek nevšimol, že on nemá náladu oslavovať... Lee Jordan odkiaľsi vyhrabal chrabromilskú zástavu a trval na tom, že ju ovinie okolo Harryho ako plášť. Harry sa nemohol vyslobodiť, vždy keď sa pokúsil odkradnúť sa točitým schodiskom hore do spálne, dav okolo neho sa uzavrel, vnútili mu ďalšie ďatelinové pivo, napchávali mu do rúk zemiakové lupienky a arašidy... všetci chceli vedieť, ako to urobil, ako prekabátil Dumbledorovu vekovú hranicu a dostal svoje meno do čaše...
„Ja som to neurobil...“ opakoval znova a znova, „neviem, ako sa to stalo.“
Ale aj tak si nikto nevšímal jeho odpovede, takže zbytočne sa namáhal.
„Som unavený!“ vykríkol napokon skoro po pol hodine. „Nie, vážne, George... idem do postele...“
Zo všetkého najväčšmi túžil nájsť Rona a Hermionu, kúsok zdravého rozumu, ale ani jedného v klubovni nevidel. Trval na tom, že sa potrebuje vyspať, a skoro zvalcoval malých bratov Creeveyovcov, keď sa pokúsili prepadnúť ho na prvom schode, ale napokon sa mu podarilo všetkých sa striasť a čo najrýchlejšie vybehol do spálne.
Uľavilo sa mu, keď Rona našiel oblečeného ležať na posteli v inak prázdnej spálni. Keď Harry za sebou zabuchol dvere, Ron pozrel naňho.
„Kde si bol?“ spýtal sa Harry.
„Ach, ahoj,“ odvetil Ron.
Usmieval sa, ale bol to akýsi čudný, napätý úsmev. Harry si odrazu uvedomil, že ešte stále má na sebe šarlátovú chrabromilskú zástavu, ktorú okolo neho uviazal Lee. Rýchlo si ju chcel dať dole, ale bola natuho zauzlená. Ron ležal na posteli, ani sa nepohol, len hľadel, ako sa s ňou Harry trápi.
„Tak teda gratulujem,“ povedal napokon, keď si Harry konečne zložil zástavu a odhodil ju do kúta.
„Čo myslíš tým ‚gratulujem‘?“ Harry civel na Rona. Ronov úsmev vôbec nebol v poriadku. Bola to skôr grimasa.
„No predsa nikomu inému sa nepodarilo dostať sa za vekovú hranicu,“ odvetil Ron. „Ani len Fredovi s Georgeom. Čo si použil? Neviditeľný plášť?“
„Neviditeľný plášť by mi nepomohol prekročiť tú čiaru,“ pomaly vravel Harry.
„Ach, správne. Myslel som si, že by si mi to povedal, keby to bol neviditeľný plášť,“ pokračoval Ron, „lebo ten by nás prikryl oboch, však? Ale ty si našiel iný spôsob, pravda?“
„Počuj, ja som svoje meno do čaše nedal,“ tvrdil Harry. „Musel to urobiť niekto iný.“
Ron nadvihol obočie.
„Prečo by to niekto robil?“
„Neviem.“ Harry mal pocit, že to vyznie veľmi melodramaticky, ale napriek tomu povedaclass="underline" „Aby ma zabil.“
Ronovo obočie vyskočilo tak vysoko, až mu skoro zmizlo vo vlasoch.
„To je v poriadku, mne môžeš povedať pravdu,“ povedal Ron. „Ak nechceš, aby to ostatní vedeli, dobre, ale nechápem, prečo sa obťažuješ klamať, veď si s tým nemal problémy. Kamarátka Tučnej panej, tá Violeta, nám už povedala, že Dumbledore tvoju účasť povolil. Prvá cena je tisíc galleónov, čo? A nemusíš robiť ani koncoročné testy...“
„Ja som svoje meno do čaše nedal!“ Harry sa už hneval.
„Áno, áno,“ opakoval Ron rovnako pochybovačne ako Cedric. „Ibaže si dnes ráno hovoril, že keď, tak by si to urobil včera večer, aby ťa nikto pri tom nevidel... aby si vedel, ja nie som hlúpy.“
„Ale vyzeráš tak,“ odsekol Harry.
„Áno?“ Na Ronovej tvári už nezostal nijaký úsmev, ani len nútený. „Iste už chceš spať, Harry. Predpokladám, že musíš zajtra skoro vstávať na fotografovanie a tak.“
Prudko zatiahol závesy okolo postele so stĺpikmi a Harryho nechal stáť pri dverách a civieť na tmavočervené zamatové závesy, ktoré teraz skrývali jedného z mala ľudí, o ktorých bol presvedčený, že mu veria.
18
Váženie prútikov
Keď sa Harry v nedeľu ráno zobudil, chvíľu mu trvalo, kým mu došlo, prečo sa cíti tak mizerne a nepokojne. Vtedy ho prigniavila spomienka na predchádzajúci večer. Posadil sa a odhrnul závesy na posteli, že sa porozpráva s Ronom, donúti ho, aby mu uveril, no zistil, že Ronova posteľ je prázdna. Očividne šiel na raňajky.
Harry sa obliekol a pobral sa dolu točitým schodiskom do klubovne. Len čo sa zjavil, tí, čo sa už naraňajkovali, začali tlieskať. Predstava, že má ísť do Veľkej siene a pred ostatných Chrabromilčanov, ktorí sa k nemu správali ako k nejakému hrdinovi, ho nelákala, lenže mohol si vybrať medzi nimi a bratmi Creeveyovcami, ktorí mu divo mávali, aby šiel k nim. Rázne zamieril k portrétovému vchodu, potisol ho, vyšiel von a ocitol sa zoči-voči Hermione.
„Ahoj,“ pozdravila a podávala mu kopu hrianok zabalených v obrúsku. „Priniesla som ti toto... Nechceš sa ísť prejsť?“
„Dobrý nápad,“ vďačne súhlasil Harry.
Zišli dolu, prešli cez vstupnú halu, ani len nepozreli smerom k Veľkej sieni, a onedlho kráčali po trávniku k jazeru, kde kotvila loď Durmstrangu, čierna silueta ktorej sa odzrkadľovala vo vode. Bolo studené ráno, a keď kráčali a žuli hrianky, Harry podrobne Hermione porozprával, čo sa stalo potom, keď odišiel od chrabromilského stola. Nesmierne sa mu uľavilo, že Hermiona o jeho slovách nepochybovala.