„Pravdaže som vedela, že si sa neprihlásil sám,“ povedala, keď jej opísal, čo sa odohrávalo v malej miestnosti pri Veľkej sieni. „Mal si sa vidieť, keď Dumbledore prečítal tvoje meno! Ale otázka je, kto ho ta dal? Lebo Moody má pravdu, Harry... nemyslím si, že by to mohol urobiť nejaký študent... študentovi by sa nikdy nepodarilo času oklamať, ani sa dostať cez Dumbledorovu...“
„Nevidela si Rona?“ skočil jej do reči Harry.
Hermiona váhala.
„Ehm... áno... bol na raňajkách.“
„Stále si myslí, že som sa prihlásil sám?“
„No... nie, myslím, že nie... nie naozaj,“ odvetila rozpačito.
„Čo tým chceš povedať, že nie naozaj?“
„Och, Harry, nie je to jasné?“ beznádejne povedala Hermiona. „Žiarli.“
„Žiarli?“ neveriacky zopakoval Harry. „Žiarli na čo? Chce urobiť zo seba hlupáka pred celou školou, to chce?“
„Pozri,“ trpezlivo vysvetľovala Hermiona, „vždy si to ty, na koho sa zameriava všetka pozornosť, vieš, že je to tak. Ja viem, že ty za to nemôžeš,“ dodala rýchlo, keď videla, že Harry už nazlostene otvára ústa. „Viem, že ty o to nestojíš... ale – no – vieš, Ron musí doma súperiť so všetkými bratmi a ty si jeho najlepší priateľ, a si skutočne slávny. Len čo ťa ľudia zbadajú, on je odstavený nabok, ale vyrovnal sa s tým, nikdy o tom nehovorí, no myslím, že toto bolo už naňho priveľa...“
„Skvelé,“ trpko povedal Harry. „Naozaj skvelé. Povedz mu, že sa s ním kedykoľvek vymením. Povedz mu, že ochotne... Ľudia mi zízajú na čelo všade, kam sa pohnem...“
„Ja mu nič hovoriť nebudem,“ vyhlásila Hermiona. „Povedz mu to sám. Len tak si to vyjasníte.“
„Ja za ním nebudem behať a nútiť ho, aby konečne dospel!“ skríkol Harry tak hlasno, že z neďalekého duba vystrašene vyletelo niekoľko sov. „Možno mi uverí, že sa tomu neteším, keď si zlámem väzy alebo...“
„To nie je smiešne,“ potichu poznamenala Hermiona. Tvárila sa mimoriadne znepokojene. „Harry, rozmýšľala som... vieš, čo musíme urobiť, len čo sa vrátime do hradu?“
„Áno, poriadne Rona kopnúť do...“
„Napísať Siriusovi. Musíš mu oznámiť, čo sa stalo. Požiadal ťa, aby si ho informoval o všetkom, čo sa deje v Rokforte... Skoro akoby čakal, že sa niečo takéto stane. Zobrala som so sebou pergamen a brko.“
„Zabudni na to,“ nesúhlasil Harry a obzeral sa, či ich niekto nemohol vypočuť, ale okolie školy bolo celkom prázdne. „Vrátil sa iba preto, že ma pichlo v jazve. A keď mu napíšem, že ma niekto prihlásil do Trojčarodejníckeho turnaja, pravdepodobne sa prirúti rovno do hradu.“
„Chcel by, aby si mu to napísal,“ prísne pripomínala Hermiona. „Aj tak sa to dozvie...“
„Ako?“
„Harry, toto neprejde potichu,“ vravela Hermiona veľmi vážne. „Tento turnaj je slávny a aj ty si slávny. Naozaj by ma prekvapilo, keby už dnes nebolo v Dennom Prorokovi niečo o tvojej účasti... Už si v polovici kníh o Veď-Vieš-Kom... a Sirius by to radšej počul od teba, som si tým istá.“
„Dobre, dobre, napíšem mu,“ podvolil sa Harry a hodil posledný kúsok hrianky do jazera. Obaja hľadeli, ako chvíľu plával na hladine, potom sa z vody vynorilo veľké chápadlo a stiahlo ho dolu. Nato sa vrátili do hradu.
„Ktorú sovu mám poslať?“ spytoval sa Harry, keď šli hore schodmi. „Písal mi, aby som Hedvigu už nepoužíval.“
„Spýtaj sa Rona, či by ti nepožičal...“
„Rona o nič prosiť nebudem,“ rozhodne vyhlásil Harry.
„Tak si teda požičaj niektorú školskú sovu, veď ich môže použiť hocikto,“ navrhla Hermiona.
Šli hore do soviarne. Hermiona dala Harrymu kúsok pergamenu, brko, fľašku atramentu a obchádzala okolo dlhých bidielok a obzerala si rozmanité sovy, Harry si zatiaľ sadol a písal list.
Milý Sirius, písal si mi, že Ťa mám informovať o tom, čo sa deje v Rokforte, tak a je to tu – neviem, či si počul, ale tento rok sa koná Trojčarodejnícky turnaj a v sobotu večer ma Ohnivá čaša vybrala ako štvrtého šampióna. Neviem, kto do nej vložil moje meno, ale ja som to nebol. Druhým rokfortským reprezentantom je Cedric Diggory z Bifľomoru.
Tu zastal a zamyslel sa. Nutkalo ho napísať, aké obavy mu od včerajšieho večera zvierajú hruď, ale raz nevedel, ako to vyjadriť slovami, a tak jednoducho znova namočil brko do atramentu a napísaclass="underline"
Dúfam, že ste v poriadku, Ty aj Hrdozobec
„Hotovo,“ povedal Hermione, vstal a oprášil si z habitu slamu. Vtedy mu zletela na plece Hedviga a natrčila nohu.
„Teba nemôžem poslať,“ vravel jej Harry a obzeral sa po školských sovách. „Musím si vybrať jednu z týchto...“
Hedviga hlasno zahúkala a vzlietla tak prudko, až sa mu jej pazúry zaryli do pleca. Celý čas, čo Harry uväzoval list o nohu veľkej plamienke driemavej, mu sedela chrbtom. Keď plamienka odletela, Harry načiahol ruku a chcel Hedvigu pohladkať, ale ona zúrivo cvakla zobákom a odletela k trámom, kam na ňu nedosiahol.
„Najprv Ron, teraz aj ty,“ nahnevane povedal Harry. „Ja za to nemôžem.“
Ak si Harry myslel, že sa situácia zlepší, keď si všetci zvyknú na myšlienku, že je šampión, druhý deň mu ukázal, ako veľmi sa mýlil. Na vyučovaní sa už nemohol vyhýbať spolužiakom – a bolo jasné, že nielen chrabromilská fakulta, ale aj ostatní študenti si myslia, že Harry sa prihlásil na turnaj sám. Zdalo sa však, že im sa to na rozdiel od Chrabromilčanov nezdá také úžasné.
Bifľomorčania, ktorí s Chrabromilčanmi zvyčajne výborne vychádzali, voči nim viditeľne ochladli. Očividne si mysleli, že Harry chce pripraviť o slávu ich šampióna, a ten pocit možno ešte zhoršoval aj fakt, že bifľomorská fakulta dosiaľ zriedka získala nejaké ocenenie a že Cedric bol jeden z mála, ktorý sa im o nejaké postaral, keď raz vďaka nemu porazili Chrabromil v metlobale. Ernie Macmillan a Justin Finch-Fletchley, s ktorými sa Harry za normálnych okolností kamarátil, sa s ním na herbológii nerozprávali, hoci presádzali poskakujúce cibule na tom istom podnose. Dosť nepríjemne sa však smiali, keď sa jedna z poskakujúcich cibúľ Harrymu vyšmykla z ruky a silno ho udrela do tváre. Ani Ron sa s Harrym nerozprával. Hermiona sedela medzi nimi a snažila sa o nenútený rozhovor. Hoci jej obaja odpovedali normálne, vyhýbali sa vzájomnému pohľadu. Harrymu sa zdalo, že ešte aj profesorka Sproutová sa k nemu správa odmerane, ale napokon, ona bola vedúcou Bifľomoru.
Za normálnych okolností by sa bol tešil na Hagrida, ale starostlivosť o zázračné tvory znamenala, že sa musí stretnúť aj so Slizolinčanmi – a bude to po prvý raz, odkedy sa stal šampiónom.
Ako sa dalo čakať, Malfoy prišiel k Hagridovej chalupe so svojím zvyčajným úškľabkom na tvári.
„Á, pozrime, chlapci, šampión!“ obrátil sa ku Crabbovi a Goylovi, len čo ich mohol Harry počuť. „Vzali ste si pamätníčky na autogram? Radšej si pýtajte podpis teraz, lebo pochybujem, že bude medzi nami dlho... Polovica šampiónov Trojčarodejnícke turnaje neprežila. Čo myslíš, Potter, ty ako dlho vydržíš? Ja sa stavím, že desať minút prvej úlohy.“
Crabbe s Goylom sa podlízavo zarehotali, ale Malfoy musel prestať, lebo z chalupy sa vynoril Hagrid, v rukách niesol vratkú vežu z naukladaných debien a v každej z nich bol jeden teraz už veľký tryskochvostý škrot. Na zdesenie žiakov Hagrid vysvetľoval, že dôvodom, prečo sa škroty kántrili, bolo nadmerné množstvo potláčanej energie, a aby to vyriešili, každý študent má uviazať škrotovi remienok a vziať ho na krátku prechádzku. Tento plán bol dobrý jedine na to, že celkom odpútal Malfoya.