„S týmto mám ísť na prechádzku?“ zopakoval znechutene, keď nakúkal do jednej z debien. „A kam vlastne mám ten remienok pripevniť? Okolo bodca, vybuchujúceho chvosta alebo cuciaka?“
„Okolo brucha,“ odvetil Hagrid a predviedol to. „Ehm... pre každý prípad by ste si mali dať rukavice z dračej kože. Harry, poď sem, pomôžeš mi tunák s týmto velikým...“
V skutočnosti mal však Hagrid v úmysle porozprávať sa s Harrym osamote. Počkal, kým ostatní so svojimi škrotmi odišli, potom sa otočil k Harrymu a veľmi vážne povedaclass="underline" „Tak teda súťažíš, Harry. V turnaji. Reprezentant školy.“
„Jeden z reprezentantov,“ opravil ho Harry.
Hagridove uhľovočierne oči hľadeli spod strapatého obočia veľmi ustarane.
„Netušíš, kto to tam strčil namiesto teba, Harry?“
„Ty teda veríš, že som to neurobil ja?“ spýtal sa Harry, len ťažko skrývajúc vďačnosť, ktorú pocítil pri Hagridových slovách.
„Jasnačka,“ zahundral Hagrid. „Povedal si, že si to nebol ty a ja ti verím – aj Dumbledore ti verí.“
„Rád by som vedel, kto to urobil,“ trpko si vzdychol Harry.
Obaja pozreli na trávnik – žiaci boli teraz po ňom roztrúsení a všetci mali veľké ťažkosti. Takmer už metrové škroty boli mimoriadne silné. Už neboli holé a bezfarebné – narástol im akýsi hrubý, sivastý a lesklý pancier. Vyzerali ako krížence obrovského škorpióna s pretiahnutým krabom, no stále sa im nedali rozoznať hlavy ani oči. Nadobudli nesmiernu silu a ťažko sa dali ovládať.
„Zdá sa, že im je dobre, čo?“ spokojne povedal Hagrid. Harry predpokladal, že hovorí o škrotoch, lebo spolužiakom rozhodne dobre nebolo, z času na čas so znepokojivým tresk niektorému škrotovi vybuchol chvost, čo ho hodilo niekoľko metrov dopredu, a tak sa mnohí žiaci ocitli na zemi, škroty ich vliekli a oni zakaždým horkoťažko vstávali.
„Ach, ja neviem, Harry,“ vzdychol si odrazu Hagrid a znovu znepokojene naňho pozrel. „Reprezentant školy... tebe sa tuším prihodí všetko možné, hm?“
Harry neodpovedal. Áno, vyzeralo to tak, že jemu sa prihodí kadečo... viac-menej to isté mu povedala aj Hermiona na prechádzke pri jazere, a to je podľa nej dôvod, prečo sa s ním Ron nerozpráva.
Nasledujúcich pár dní patrilo k najhorším, aké Harry na Rokforte prežil. Dalo sa to skoro prirovnať k situácii v druhom ročníku, keď ho veľká časť školy niekoľko mesiacov podozrievala, že to on útočí na spolužiakov. Lenže Ron bol vtedy na jeho strane. Harry si myslel, že by lepšie znášal správanie ostatných, keby sa s ním Ron zase priatelil. Lenže sa mu nebude vnucovať, keď to Ron nechce. V celkovej atmosfére nevôle sa však cítil osamelo.
Chápal postoj Bifľomorčanov, aj keď sa mu nepáčil – mali predsa vlastného reprezentanta, ktorého mohli podporovať. Od Slizolinčanov očakával iba zlomyseľné urážky – nikdy ho nemali v láske, lebo sa často podieľal na ich porážkach v metlobale i v medzifakultných majstrovstvách. Dúfal však, že Bystrohlavčania sa cez to prenesú a budú ho podporovať rovnako ako Cedrica. Mýlil sa. Väčšina Bystrohlavčanov si myslela, že v zúfalej snahe presláviť sa ešte väčšmi, prekabátil čašu, aby prijala jeho meno.
A navyše, Cedric vyzeral reprezentatívnejšie ako on. Bol mimoriadne pekný, mal rovný nos, tmavé vlasy a sivé oči, takže sa ťažko dalo povedať, kto si po tieto dni získaval viac obdivu – Cedric alebo Viktor Krum. Harry dokonca videl, že tie isté šiestačky, ktoré sa na začiatku tak veľmi usilovali získať Krumov autogram, raz cez obed prosíkali Cedrica, aby sa im podpísal na školské tašky.
Odpoveď od Siriusa zatiaľ nechodila, Hedviga odmietala čo len priblížiť sa k Harrymu, profesorka Trelawneyová predpovedala jeho smrť s ešte väčšou istotou ako zvyčajne a na hodine profesora Flitwicka sa mu vôbec nedarilo privolávacie zaklínadlo, takže on jediný, pravda okrem Nevilla, dostal domácu úlohu navyše.
„Naozaj to nie je také ťažké, Harry,“ pokúšala sa ho cestou z triedy upokojiť Hermiona – predmety k nej lietali z druhého konca miestnosti po celú hodinu, ako keby mala nejaký magnet na handry, koše na papier a lunaskopy. „Iba si sa poriadne nesústredil...“
„Ktovie prečo,“ zamračene zavrčal Harry, keď okolo prešiel Cedric Diggory obklopený veľkým hlúčikom usmiatych dievčat, pričom všetky hľadeli na Harryho ako na nejaký obrovský exemplár tryskochvostého škrota. „Aj tak je to jedno. Popoludní sa môžem tešiť na dve hodiny elixírov...“
Dvojhodinové elixíry boli vždy hrozný zážitok, ale po tieto dni na nich prežíval vyslovené muky. Znamenalo to stráviť pol druha hodiny zavretý v podzemnom žalári so Snapom a Slizolinčanmi, ktorí akoby sa rozhodli Harryho trestať, ako najväčšmi mohli, za to, že sa opovážil stať sa reprezentantom školy – nič nepríjemnejšie si už ani nevedel predstaviť. Už celý piatok sa usiloval zo všetkých síl, pričom Hermiona vedľa neho mu šeptom monotónne opakovala: „Nevšímaj si ich, nevšímaj si ich, nevšímaj si ich,“ a videl, že ani dnes to nebude lepšie.
Keď po obede prišli s Hermionou do Snapových žalárov, všetci Slizolinčania čakali vonku a každému vpredu na habite svietil veľký odznak. Na jeden bláznivý okamih si Harry pomyslel, že sú to odznaky SOPLOŠu – a vzápätí zistil, že je na nich svietivými červenými písmenami, ktoré jasne žiarili v šere podzemnej chodby, napísané:
PODPORUJTE CEDRICA DIGGORYHO,
SKUTOČNÉHO REPREZENTANTA ROKFORTU!
„Páčia sa ti, Potter?“ spýtal sa Malfoy nahlas, keď sa Harry k nemu priblížil. „A to nie je všetko – aha!“
Pritlačil si odznak na prsia, nápis na ňom zmizol a nahradil ho ďalší, tentoraz žiarivozelený:
POTTER SMRDÍ!
Slizolinčania zavýjali od smiechu. Všetci si postláčali odznaky, až všade okolo Harryho jasne žiaril nápis POTTER SMRDÍ! Cítil, ako mu do hlavy stúpa horúčava.
„Veľmi smiešne,“ sarkasticky poznamenala Hermiona Pansy Parkinsonovej a jej bande slizolinských dievčat, ktoré sa smiali ako pominuté, „skutočne vtipné.“
Ron stál pri stene s Deanom a Seamusom. Nesmial sa, ale ani sa Harryho nezastal.
„Chceš jeden, Grangerová?“ Malfoy podával odznak Hermione. „Mám ich kopu. Ale nedotkni sa mojich rúk. Vieš, práve som si ich umýval. Nechcem, aby mi ich zahnusila humusáčka.“
Vtom, akoby sa hnev, ktorý Harry už dlhé dni pociťoval, prevalil cez akúsi priehradu v jeho hrudi. Kým si stihol zvážiť, čo robí, vytiahol prútik. V okamihu sa všetci naokolo jeden cez druhého pokúšali uniknúť z ich dosahu, ustupovali do chodby.
„Harry!“ varovne zvolala Hermiona.
„No len pokračuj, Potter,“ precedil cez zuby Malfoy a takisto vytiahol prútik. „Moody tu teraz nie je, aby na teba dal pozor – urob to, ak máš odvahu...“
Zlomok sekundy si hľadeli do očí a potom presne v tej istej chvíli obaja konali.
„Furnunculus!“ vykríkol Harry.
„Densaugeo!“ zvreskol Malfoy.
Z oboch prútikov vyleteli záblesky svetla. Vo vzduchu do seba narazili a odrazili sa na všetky strany – Harryho zasiahol Goyla do tváre a Malfoyov Hermionu. Goyle zvreskol a chytil sa za nos, kde mu naskočili velikánske mrzké vredy a Hermiona si zdesene zakrývala dlaňou ústa a fňukala.
„Hermiona!“
Ron sa vrhol k nej, aby zistil, čo sa jej stalo. Harry sa otočil a videl, ako Ron odťahuje Hermione ruku od tváre. Nebol to pekný pohľad. Hermionine predné zuby – už aj tak väčšie ako priemer – rástli alarmujúcou rýchlosťou a ako sa jej predlžovali, čoraz väčšmi sa podobala na bobra – tiahli sa ponad spodnú peru k brade – zdesená Hermiona to cítila a srdcervúco vykríkla.