„Čo má znamenať ten hluk?“ ozval sa tichý hrozný hlas.
Prišiel Snape. Slizolinčania sa pustili hlučne vysvetľovať. Snape ukázal dlhým žltým prstom na Malfoya a povedaclass="underline" „Vysvetlite.“
„Potter na mňa zaútočil, pane...“
„Zaútočili sme obaja!“ vykríkol Harry.
„A... a zasiahol Goyla, pozrite!“
Snape skúmavo pozrel na Goyla. Jeho tvár sa teraz podobala na čosi, čo by patrilo do atlasu jedovatých húb.
„Nemocničné krídlo, Goyle!“ pokojne mu prikázal Snape.
„Malfoy zasiahol Hermionu!“ zvolal Ron. „Pozrite!“
Donútil Hermionu, aby ukázala Snapovi zuby – usilovala sa skryť ich rukami, hoci to bolo ťažké, lebo jej už narástli až po golier. Pansy Parkinsonová a ostatné Slizolinčanky sa až prehýbali od potláčaného smiechu a spoza Snapovho chrbta si ukazovali na Hermionu.
Snape chladne pozrel na Hermionu a potom povedaclass="underline" „Nevidím nijaký rozdiel.“
Hermiona vzlykla, do očí jej vhŕkli slzy, potom sa otočila a bežala po chodbe, až sa im stratila z dohľadu.
Možno to bolo šťastie, že Harry i Ron sa rozkričali na Snapa zároveň, šťastie, že ich hlasy sa v kamennej chodbe tak ozývali, že v tom zmätku Snape nemohol presne rozlíšiť ich nadávky. Hlavnú myšlienku však pochopil.
„Dobre,“ povedal zamatovým hlasom. „Chrabromilu strhávam päťdesiat bodov a Potter aj Weasley dostanú trest. A teraz choďte do triedy, lebo budete týždeň po škole.“
Harrymu zvonilo v ušiach. Po takej nespravodlivosti by najradšej Snapa zaklial, aby sa rozpadol na tisíc slizkých kúskov. Prešiel okolo neho a kráčal aj s Ronom do zadnej časti žalára, kde tresol tašku na stôl. Aj Ron sa triasol od hnevu – na chvíľu sa zdalo, že sa to medzi nimi vráti do normálnych koľají, ale vtedy Ron odbočil a sadol si k Deanovi a Seamusovi. Harryho nechal pri stole samého. Na opačnom konci žalára sa Malfoy otočil k Snapovi chrbtom, stlačil odznak a uškŕňal sa. Znova sa zablysol nápis POTTER SMRDÍ!
Keď sa začala hodina, Harry uprene hľadel na Snapa a predstavoval si, aké všelijaké hrozné nehody by ho mohli postihnúť... Keby len vedel používať kliatbu Cruciatus... Snape by už ležal na chrbte ako ten pavúk, zvíjal sa a mykal...
„Protijedy,“ začal Snape, rozhliadal sa po žiakoch a chladné čierne oči sa mu pritom nepríjemne ligotali. „Všetci ste si mali pripraviť recepty. Teraz ich starostlivo uvaríte a potom si vyberieme niekoho, na kom jeden vyskúšame...“
Snape pozrel na Harryho a Harry vedel, čo príde. Profesor sa chystal otráviť jeho. Predstavoval si, ako berie kotlík, rozbieha sa dopredu a leje jeho obsah na Snapovu mastnú hlavu...
No vtedy Harryho myšlienky prerušilo zaklopanie na dvere.
Bol to Colin Creevey. Opatrne vošiel do triedy, žiarivo sa usmieval na Harryho a šiel k Snapovmu stolu.
„Áno?“ stručne ho oslovil Snape.
„Pán profesor, mám, prosím, odviesť Harryho Pottera hore.“
Snape ponad svoj krivý nos pozrel na Colina a tomu okamžite z tváre zmizol nadšený úsmev.
„Potter má ešte hodinu elixírov,“ chladne odvetil. „Príde hore, keď sa hodina skončí.“
Colin zružovel.
„Pán profesor... pane, volá ho pán Bagman,“ vysvetľoval nervózne. „Všetci reprezentanti musia ísť, myslím, že ich chcú fotografovať...“
Harry by bol dal všetko, čo má, len aby Colinovi zabránil vysloviť tie posledné slová. Odvážil sa kútikom oka pozrieť na Rona, ale Ron uprene hľadel do stropu.
„Výborne, výborne,“ odsekol Snape. „Potter, nechajte si tu veci, chcem, aby ste sa sem vrátili, váš protijed si teda vyskúšame neskôr.“
„Pán profesor, prosím, má si zobrať aj veci,“ pišťal Colin. „Všetci reprezentanti...“
„Výborne!“ opakoval Snape. „Potter, vezmite si tašku a zmiznite mi z očí!“
Harry si prehodil tašku cez plece, vstal a zamieril k dverám. Keď prechádzal pomedzi slizolinské lavice, z každej strany prebleskovalo POTTER SMRDÍ!
„Úžasné, Harry, však?“ začal Colin v okamihu, ako sa dvere žalára za nimi zavreli. „No nie? To, že si reprezentant.“
„Áno, naozaj úžasné,“ zachmúrene prikývol Harry, keď sa pobrali k schodom do vstupnej haly. „Načo chcú fotografie, Colin?“
„Myslím, že do Denného Proroka!“
„Senzácia!“ vzdychol si Harry skleslo. „Práve to som potreboval. Ďalšiu publicitu.“
„Veľa šťastia!“ zaprial mu Colin predo dvermi príslušnej miestnosti. Harry zaklopal a vošiel.
Ocitol sa v pomerne malej triede. Väčšinu lavíc odsunuli k stenám, takže uprostred vznikol dosť veľký priestor. Tri však stáli vedľa seba pred tabuľou, pokryté zamatom až po zem. Za nimi bolo päť stoličiek a na jednej z nich sedel Ludo Bagman a rozprával sa s čarodejnicou v cyklámenovom habite, ktorú Harry nikdy v živote nevidel.
Viktor Krum, zamračený ako vždy, stál v kúte a s nikým sa nerozprával. Cedric konverzoval s Fleur. Tá podľa Harryho vyzerala oveľa spokojnejšie ako inokedy, pohadzovala hlavou, takže sa od jej dlhých striebristých vlasov odrážalo svetlo. Bruchatý muž s veľkým čiernym fotoaparátom, z ktorého sa trochu dymilo, ju sledoval kútikom oka.
Bagman odrazu zbadal Harryho, rýchlo vstal a vrhol sa k nemu.
„Á, tu je! Reprezentant číslo štyri. Poď ďalej, Harry, len poď ďalej... nemáš sa čoho báť, bude to len zvyčajné slávnostné váženie prútikov. Ostatní porotcovia prídu hneď...“
„Váženie prútikov?“ nervózne zopakoval Harry.
„Musíme skontrolovať, či sú vaše prútiky dokonale funkčné, neboj sa, veď vieš, sú to vaše najdôležitejšie nástroje pri nastávajúcich úlohách,“ vysvetľoval mu Bagman. „Odborníci sú teraz hore u Dumbledora. A potom sa bude trochu fotografovať. Toto je Rita Skeeterová,“ dodal a ukázal na čarodejnicu v cyklámenovom habite. „Píše malý článok o turnaji do Denného Proroka...“
„Možno nie až taký malý, Ludo,“ ozvala sa Rita Skeeterová nespúšťajúc oči z Harryho.
Vlasy mala upravené do zložitých a čudne tuhých lokničiek, ktoré tvorili nezvyčajný protiklad k jej tvárí s masívnou čeľusťou. Na očiach mala okuliare vykladané drahokamami. Hrubé prsty, v ktorých zvierala kabelku z krokodílej kože, končili päťcentimetrovými na karmínovo nalakovanými nechtami.
„Mohla by som sa prv než začnete chvíľočku porozprávať s Harrym?“ spýtala sa Bagmana, ale stále pritom uprene hľadela na Harryho. „Viete, ako s najmladším reprezentantom, aby sme to trochu oživili.“
„Pravdaže!“ zvolal Bagman. „Teda... ak Harry nemá námietky.“
„Eh...“ začal Harry.
„Fantastické,“ zvolala Rita Skeeterová a vzápätí karmínovými pazúrmi prekvapujúco silno zvierala Harryho rameno, odvádzala ho z miestnosti a otvárala susedné dvere.
„V tom hluku sa nedá pracovať,“ vyhlásila. „Pozrime sa... á, áno, tu je to pekné a útulné.“
Bola to kutica na metly. Harry civel na novinárku.
„Poď sem... môj zlatý... tak... výborne,“ mlela, pričom si sadla na nebezpečne vratké prevrátené vedro a Harryho postrčila na kartónovú škatuľu, zabuchla dvere a zostali potme. „Tak sa teda na to pozrime...“
Rozopla kabelku z krokodílej kože, vytiahla za hrsť sviečok, ktoré mávnutím prútika zapálila a začarovala tak, že zostali stáť vo vzduchu.
„Nebude ti prekážať, Harry, ak použijem bleskové brko? Budem sa tak môcť voľne s tebou rozprávať...“
„Čo použijete?“ spýtal sa Harry.
Pery Rity Skeeterovej sa roztiahli do úsmevu. Harry jej napočítal tri zlaté zuby. Znovu siahla do krokodílej kabelky a vytiahla dlhé brko jedovatozelenej farby a zvitok pergamenu, ktorý vystrela na debničku so zázračným mnohoúčelovým čistiacim prostriedkom pani Skawishovej. Konček brka si strčila do úst a chvíľu ho s očividnou slasťou cumľala, potom ho postavila kolmo na pergamen, kde balansovalo na hrote a trochu sa triaslo.