„Skúška... som Rita Skeeterová, reportérka Denného Proroka.“
Harry rýchlo pozrel na brko. V tej chvíli, keď Rita Skeeterová prehovorila, zelené brko začalo čarbať, kĺzalo po pergamene:
Štyridsaťtriročná atraktívna blondína Rita Skeeterová, ktorej neľútostné brko prepichla nejednu nafúknutú povesť...
„Fantastické,“ zopakovala Rita Skeeterová, odtrhla vrchnú časť pergamenu, skrčila ju a vopchala do kabelky. Naklonila sa k Harrymu a povedala: „No tak, Harry... prečo si sa rozhodol prihlásiť do Trojčarodejníckeho turnaja?“
„Eh...“ začal Harry znova, ale brko ho odpútavalo. Hoci nič nehovoril, lietalo po pergamene a nechávalo za sebou novú vetu:
Nepekná jazva, pamiatka na tragickú minulosť hyzdí inak peknú tvár Harryho Pottera. Jeho oči...
„Nevšímaj si brko, Harry,“ upozornila ho novinárka energicky. Harry nevoľky pozrel na ňu. „Tak teda... prečo si sa rozhodol prihlásiť, Harry?“
„Ja som sa neprihlásil,“ odpovedal Harry. „Ja neviem, ako sa moje meno dostalo do Ohnivej čaše. Ja som ho ta nevložil.“
Rita Skeeterová pochybovačne nadvihla nahrubo namaľované obočie.
„No tak, Harry, nemusíš sa báť problémov. Všetci vieme, že si sa vôbec nemal prihlásiť. Ale s tým sa netráp. Našim čitateľom sa rebeli páčia.“
„Ale ja som sa neprihlásil,“ zopakoval Harry. „Ja neviem, kto...“
„Aký máš pocit z úloh, ktoré ťa očakávajú?“ vyzvedala sa Rita ďalej. „Tešíš sa? Si nervózny?“
„Vlastne som na to ešte ani nemyslel... áno, asi som nervózny, myslím,“ dodal, pričom mu nepríjemne zvieralo žalúdok.
„Reprezentanti v minulosti turnaj niekedy aj neprežili, všakže?“ živo poznamenala Rita Skeeterová. „Vôbec si na to nepomyslel?“
„No... vraj to bude tento rok oveľa bezpečnejšie,“ odvetil Harry.
Brko svišťalo po pergamene medzi nimi hore-dolu, akoby sa korčuľovalo.
„Samozrejme, aj v minulosti si už hľadel smrti do tváre, však?“ poznamenala Rita Skeeterová a pozorne ho sledovala. „Čo povieš, ako ťa to ovplyvnilo?“
„Eh,“ Harry zase zo seba dostal iba toľko.
„Myslíš si, že ten tragický zážitok z minulosti v tebe upevnil snahu predviesť sa? Potvrdiť svoju povesť? Myslíš si, že pohnútkou k tomu, aby si sa prihlásil do Trojčarodejníckeho turnaja, bolo to, že....“
„Ja som sa neprihlásil,“ odsekol Harry a už ho to rozčuľovalo.
„Pamätáš sa na svojich rodičov?“ skočila mu do reči Rita Skeeterová.
„Nie,“ odsekol Harry.
„Čo myslíš, ako by sa cítili, keby sa dozvedeli, že súťažíš v Trojčarodejníckom turnaji? Boli by hrdí? Znepokojení? Nahnevaní?“
Teraz sa už Harry skutočne hneval. Ako má, prepána, vedieť, čo by si jeho rodičia mysleli, keby boli nažive? Cítil, že Rita Skeeterová ho veľmi pozorne sleduje. Mračil sa, vyhýbal sa jej pohľadu a hľadel na slová, ktoré brko práve napísalo:
Slzy napĺńajú tie prekvapenia zelené oči, keď sa náš rozhovor vracia k rodičom, ktorých si sotva pamätá.
„Ja NEMÁM slzy v očiach!“ nahlas zvolal Harry.
Kým na to Rita Skeeterová stihla niečo povedať, dvere kutice sa otvorili. Harry sa rozhliadal, žmurkajúc v jasnom svetle. Stál tam Albus Dumbledore a hľadel na nich, natlačených v komôrke.
„Dumbledore!“ zvolala Rita Skeeterová navonok radostne, ale Harry si všimol, že jej brko a pergamen zo škatule so všečistiacim prostriedkom odrazu zmizli a Ritine pazúry náhlivo zatvárali sponu krokodílej kabelky. „Ako sa máte?“ zvolala, vstala a podávala Dumbledorovi svoju veľkú, skoro mužskú ruku. „Dúfam, že ste v lete čítali môj článok o konferencii Medzinárodnej čarodejníckej konfederácie.“
„Očarujúco nehanebný,“ povedal Dumbledore a oči mu svietili. „Obzvlášť sa mi páčila tá časť, kde ste ma opisovali ako staromódneho blázna.“
Na Rite Skeeterovej nebolo ani najmenej badať, že by sa čo len trošku hanbila.
„Len som upozorňovala, že niektoré vaše postoje sú trochu staromódne, Dumbledore, a že mnohí radoví čarodejníci...“
„Bol by som rád, keby tá bezočivosť bola podložená nejakými argumentmi, Rita,“ povedal Dumbledore so zdvorilým úklonom a úsmevom, „ale obávam sa, že tú záležitosť budeme musieť prebrať inokedy. Každú chvíľu sa totiž začne váženie prútikov a nemôže sa konať, ak je jeden z našich šampiónov zavretý v komore na metly.“
Harry bol veľmi rád, že sa zbavil Rity Skeeterovej, a ponáhľal sa naspäť do miestnosti. Ostatní reprezentanti už sedeli na stoličkách pri dverách, a tak si rýchlo sadol vedľa Cedrica a hľadel na zamatom pokrytý stôl, kde už boli pripravení štyria z piatich porotcov – profesor Karkarov, madam Maxime, pán Crouch a Ludo Bagman. Rita Skeeterová sa usadila do kúta, Harry si všimol, že znovu vytiahla z kabelky kúsok pergamenu, rozprestrela si ho na kolená, ocumľala konček bleskového brka a znova ho postavila na pergamen.
„Dovoľte, aby som vám predstavil pána Ollivandera,“ začal Dumbledore, keď zaujal svoje miesto za hlavným stolom a obrátil sa k reprezentantom. „Skontroluje vaše prútiky, aby sme si boli istí, že sú pred turnajom v dobrom stave.“
Harry sa obzeral okolo seba a prekvapený uvidel, že pri okne ticho stojí starý čarodejník s veľkými svetlými očami. Harry sa už s pánom Ollivanderom stretol – u tohto výrobcu prútikov pred vyše tromi rokmi v Šikmej uličke kupoval prútik.
„Mademoiselle Delacour, mohli by ste nám, prosím, podať svoj?“ vyzval ju pán Ollivander, keď predstúpil na prázdne miesto uprostred miestnosti.
Fleur Delacourová rýchlo podišla k pánu Ollivanderovi a podala mu prútik.
„Hmmm...“ začal.
Krútil prútik medzi dlhými prstami ako taktovku a vyletelo z neho niekoľko ružových a zlatých iskričiek. Potom si ho držal tesne pri očiach a dôkladne ho skúmal.
„Áno,“ povedal potichu, „dvadsaťštyri centimetrov... neohybný... ružové drevo... a obsahuje... prepána...“
„Vlas víly,“ dokončila Fleur. „Patrhil jednej z mojich starhých mám.“
Takže Fleur je skutočne čiastočne víla, pomyslel si Harry a zaumienil si, že to musí povedať Ronovi... no vzápätí si uvedomil, že Ron sa s ním nerozpráva.
„Áno,“ prikývol pán Ollivander, „áno, ja sám som ešte nikdy nepoužil vlas víly. Podľa mňa sú takéto prútiky dosť vrtkavé... ale každému, čo mu patrí, a ak vám tento vyhovuje...“
Pán Ollivander prešiel prstami po prútiku, očividne kontroloval, či nie je poškriabaný alebo poudieraný, potom zamumlaclass="underline" „Orchideus!“ a z končeka vyskočila kytica kvetov.
„Výborne, veľmi dobre, je v dobrom stave,“ schválil pán Ollivander, zobral kvety a podal ich Fleur aj s prútikom. „Pán Diggory, teraz vy.“
Fleur sa plavne vrátila na svoje miesto a usmievala sa na Cedrica, keď prechádzal popri nej.
„Á, tak tento je jeden z mojich, však?“ poznamenal pán Ollivander s oveľa väčším nadšením, keď mu Cedric podal svoj prútik. „Áno, dobre si ho pamätám. Je v ňom vlas z chvosta zvlášť krásneho jednorožca... musel mať tak meter sedemdesiat, skoro ma prebodol rohom, keď som mu ho trhal z chvosta. Tridsaťjeden centimetrov, jaseň, pružný. Je v dobrom stave... Pravidelne sa oň staráte?“
„Včera večer som si ho leštil,“ uškrnul sa Cedric.
Harry pozrel na svoj prútik. Bol celý dochytaný. Schytil do dlane okraj habitu a potajomky sa ho usiloval vyleštiť. Zo špičky pritom vyletelo niekoľko zlatistých iskričiek. Fleur Delacourová naňho vrhla povýšenecký pohľad, a tak prestal.