Pán Ollivander Cedricovým prútikom vykúzlil prstence striebristého dymu, ktoré preleteli po miestnosti, vyjadril svoju spokojnosť a potom povedaclass="underline" „Pán Krum, ak dovolíte.“
Viktor Krum vstal a s ohnutým chrbtom sa kačacou chôdzou vliekol k pánu Ollivanderovi. Prudko mu otrčil prútik a potom tam stál zamračený, s rukami vo vreckách habitu.
„Hmm,“ kýval hlavou pán Ollivander, „toto je Gregorovičovo dielo, ak sa nemýlim. Výborný výrobca prútikov, hoci jeho štýl mi vôbec... lenže...“
Zdvihol prútik a podrobne ho skúmal – krútil si ho tesne pod nosom.
„Áno... hrab a šľacha z dračieho srdca?“ vyhŕkol na Kruma, ktorý prikývol. „Oveľa hrubší, než býva zvyčajne... celkom neohybný... dvadsaťpäť centimetrov... Avis!“
Ozvalo sa tresnutie ako výstrel z pušky a z konca hrabového prútika vyletelo niekoľko malých štebotajúcich vtáčikov, ktoré vyleteli cez otvorené okno do slabého slnečného svetla.
„Dobrý,“ ocenil prútik pán Ollivander a vrátil ho Krumovi. „Zostáva teda už len... pán Potter.“
Harry vstal a popri Krumovi prešiel k pánu Ollivanderovi. Podal mu svoj prútik.
„Á, áno,“ znalecky pokýval hlavou pán Ollivander a jeho bledé oči odrazu zasvietili. „Áno, áno, áno. Veľmi dobre si pamätám.“
Aj Harry sa na to pamätal. Pamätal si, akoby sa to stalo včera.
V lete pred vyše tromi rokmi v deň svojich jedenástych narodenín vošiel s Hagridom do obchodu pána Ollivandera kúpiť si prútik. Pán Ollivander si vzal mieru a potom mu začal podávať prútiky, aby ich vyskúšal. Harry zamával hádam každučkým prútikom v obchode, až napokon našiel ten, ktorý mu najväčšmi vyhovoval – vyrobený z cezmíny, dvadsaťosem centimetrov dlhý, s perom z chvosta vtáka fénixa. Pána Ollivandera veľmi prekvapilo, že k Harrymu sa tak hodil práve tento prútik. „Čudné,“ poznamenal, „čudné,“ a až keď sa Harry spýtal, čo je na tom také čudné, pán Ollivander mu vysvetlil, že pero v Harryho prútiku pochádza z toho istého fénixa ako pero vnútri prútika lorda Voldemorta.
Harry o tom nikdy nikomu nepovedal. Mal svoj prútik veľmi rád a vzťah k Voldemortovmu prútiku bral ako niečo, čo nemôže zmeniť – podobne ako nemohol nič zmeniť na tom, že je príbuzným tety Petunie. Dúfal však, že pán Ollivander sa nechystá povedať o tom prítomným. Zišla mu na um smiešna myšlienka, že bleskové brko Rity Skeeterovej by pri tom puklo od vzrušenia.
Pán Ollivander skúmal Harryho prútik oveľa dlhšie ako ostatné. Napokon však z neho vyčaril ohňostroj červených iskier. Podal ho Harrymu a vyhlásil, že je stále vo výbornom stave.
„Všetkým vám ďakujem,“ vstal za hlavným stolom Dumbledore. „Teraz sa môžete vrátiť na vyučovanie – alebo možno bude lepšie, ak zbehnete rovno dolu na večeru, lebo hodiny sa už aj tak onedlho končia...“
S pocitom, že konečne dnes niečo dopadlo dobre, Harry vstal a chystal sa odísť. No vtedy vyskočil muž s čiernym fotoaparátom a odkašlal si.
„Fotografie, Dumbledore, fotografie!“ vzrušene volal Bagman. „Všetci porotcovia a reprezentanti, čo myslíte, Rita?“
„Ech... áno, urobme to najprv tak,“ prikývla Rita Skeeterová, ktorá už zase nespúšťala oči z Harryho. „A potom prípadne samostatné zábery.“
Fotografovanie chvíľu trvalo. Kamkoľvek sa madam Maxime postavila, na ostatných dopadol jej tieň a fotograf nemohol odstúpiť dostatočne ďaleko, aby sa mu zmestila do záberu. Napokon si musela sadnúť, a všetci sa rozostavili okolo nej. Karkarov si stále omotával okolo prsta koziu briadku, aby sa mu krajšie skrúcala, Krum, o ktorom si Harry myslel, že na takéto niečo musí byť zvyknutý, sa krčil vzadu, takmer skrytý za skupinkou. Fotograf sa veľmi usiloval dostať do popredia Fleur, ale Rita vždy pribehla a dopredu vytiahla Harryho. Potom trvala na samostatných snímkach všetkých reprezentantov. Napokon konečne mohli ísť.
Harry šiel dolu na večeru. Hermiona tam nebola – predpokladal, že je ešte v nemocničnom krídle, kde jej naprávajú zuby. Jedol na konci stola sám, potom sa vrátil do Chrabromilskej veže a myslel na to, koľko práce navyše ho čaká na privolávacom zaklínadle. V spálni natrafil na Rona.
„Priletela ti sova,“ oznámil mu Ron stroho, len čo vošiel dnu. Ukazoval na Harryho vankúš. Čakala tam naňho školská plamienka.
„Ach, jasne,“ prikývol Harry.
„A zajtra večer si musíme odrobiť trest v Snapovom žalári,“ informoval ho Ron.
Nato ihneď vyšiel z izby, ani na Harryho nepozrel. Harry chvíľu uvažoval, že pôjde za ním – nebol si istý, či sa s ním chce rozprávať, alebo ho udrieť, pozdávalo sa mu oboje – ale priveľmi ho lákala Siriusova odpoveď. Zamieril k sove, odviazal jej list z nohy a rozvinul ho.
Harry, nemôžem v liste napísať všetko, čo by som chcel. Bolo by to priveľmi riskantné, keby sovu náhodou zachytili – musíme sa porozprávať osobne. Môžeš prísť ku kozubu v Chrabromilskej veži o jednej v noci dvadsiateho druhého novembra? Viem najlepšie, že sa vieš o seba postarať, a kým si v blízkosti Dumbledora a Moodyho, myslím, že Ti nikto nemôže ublížiť. Zdá sa však, že niekto sa o to vážne pokúša. Prihlásiť Ťa do turnaja muselo byť veľmi riskantné, najmä priamo Dumbledorovi pod nosom. Buď v strehu, Harry. Určite sa mi ozvi, keby sa udialo niečo nezvyčajné. Daj mi čo najrýchlejšie vedieť, či prídeš toho dvadsiateho druhého novembra.
19
Uhorský chvostorožec
Perspektíva, že sa bude môcť osobne porozprávať so Siriusom, bola nasledujúce dva týždne jedinou Harryho oporou, jediným svetlým bodom na obzore, ktorý ešte nikdy nebol temnejší. Šok z toho, že sa zrazu stal reprezentantom školy, medzitým trochu opadol a začal sa obávať, čo ho čaká. Prvá úloha sa neodvratne blížila a Harry mal pocit, akoby pred ním striehla ako nejaká príšerná obluda, ktorá sa mu postavila do cesty. Nikdy nebol taký nervózny ako teraz, prekonávalo to aj chvíle pred metlobalovými zápasmi, dokonca aj pred tým posledným proti Slizolinu, v ktorom sa rozhodovalo o víťazovi metlobalového pohára. Harry sotva mohol myslieť na budúcnosť – mal pocit, akoby celý jeho život smeroval len k prvej úlohe a ňou sa aj mal skončiť...
Vôbec netušil, ako by mu Sirius mohol pomôcť prekonať hrôzu z toho, že má predviesť nejaké neznáme a nebezpečné kúzlo pred stovkami ľudí, ale v tejto chvíli by preňho znamenal veľa už len pohľad na priateľskú tvár. Harry Siriusovi odpísal, že v navrhnutom čase ho bude čakať v klubovni pri ohnisku, a spolu s Hermionou dlho preberali rôzne plány, ako v tú noc zabezpečiť, aby bola klubovňa prázdna a nikto sa ta nezatúlal ani náhodou. Rozhodli sa, že v najhoršom prípade tam pustia zopár hnojových bômb, ale dúfali, že k tomu nedôjde – Filch by z nich zaživa stiahol kožu.
Medzitým sa Harryho život v hrade ešte zhoršil, pretože Rita Skeeterová uverejnila článok o Trojčarodejníckom turnaji a ukázalo sa, že to ani tak nie je správa o turnaji ako skôr veľmi prikrášlené rozprávanie o Harrym. Veľkú časť titulnej strany zaberala Harryho fotografia, článok (ktorý pokračoval na stranách dva, šesť a sedem) bol celý o Harrym, mená reprezentantov Beauxbatonsu a Durmstrangu Rita Skeeterová skomolila a vtlačila do posledného riadku, pričom Cedrica nespomenula vôbec.
Článok vyšiel pred desiatimi dňami a Harrymu z neho bolo ešte stále na vracanie a hanbil sa zakaždým, keď si naň pomyslel. Rita Skeeterová mu vložila do úst množstvo výrokov, ktoré v živote nepovedal, a už vôbec nie za tú chvíľu v komore na metly.