Predpokladám, že silu mám po rodičoch. Viem, že by boli na mňa veľmi pyšní, keby ma teraz videli... Áno, dodnes niekedy v noci za nimi plačem, a nehanbím sa to priznať... viem, že počas turnaja sa mi nič nestane, lebo nado mnou bdejú...
No Rita Skeeterová zašla ešte ďalej a pretvorila jeho „Eh“ na dlhé, nechutné vety. A v súvislosti s ním vyspovedala aj iných.
Harry konečne našiel lásku na Rokforte. Jeho blízky priateľ Colin Creevey vraví, že Harryho zriedka vidieť bez istej Hermiony Grangerovej, očarujúcej krásky muklovského pôvodu, ktorá tak ako Harry patrí medzi najlepších študentov školy.
Od tej chvíle, čo článok vyšiel, musel Harry znášať, ako z neho všetci – a najmä Slizolinčania – citujú a robia si posmešky.
„Nechceš vreckovku, Potter, keby si sa náhodou na transfigurácii rozplakal?“
„A odkedy patríš medzi najlepších študentov, Potter? Alebo ste si spoločne s Longbottomom založili nejakú školu?“
„Hej, Harry!“
„Áno, áno, presne tak!“ vykríkol Harry na chodbe, lebo už toho mal dosť. „Práve som si takmer oči vyplakal za mŕtvou mamou a ešte si idem poplakať...“
„Nie... ja len, že... stratil si brko.“
Bola to Čcho. Harry cítil, ako očervenel v tvári.
„Och – áno – prepáč,“ zamumlal a vzal si ho od nej.
„Ehm... veľa šťastia v utorok,“ zapriala mu. „Dúfam, že sa ti bude dariť.“
Harry sa cítil nesmierne hlúpo.
Hermione sa tiež ušlo dosť nepríjemností, ale ona si nevylievala zlosť na nevinných. V skutočnosti ju Harry obdivoval, ako zvláda situáciu.
„Očarujúca kráska? Ona?“ vrieskala Pansy Parkinsonová, len čo po vyjdení článku Rity Skeeterovej stretla Hermionu. „S čím ju porovnávala? S veveričkou?“
„Nevšímaj si to,“ dôstojne reagovala Hermiona s vysoko zdvihnutou hlavou, keď prechádzala okolo vyškierajúcich sa Slizolinčaniek, ako keby ich ani nepočula. „Skrátka ich ignoruj, Harry.“
No Harry to nemohol ignorovať. Ron s ním odvtedy, ako mu povedal o Snapovom treste, neprehovoril ani slovko. Harry tak trochu dúfal, že si to vyjasnia za tie dve hodiny v Snapových žalároch pri nakladaní potkaních mozočkov, lenže to bolo práve v deň, keď vyšiel článok Rity Skeeterovej, ktorý zrejme Rona ešte utvrdil v presvedčení, že Harrymu sa toľká pozornosť páči.
Hermiona sa na oboch zlostila – chodila od jedného k druhému a presviedčala ich, aby sa pomerili, ale Harry bol neoblomný – pomerí sa s ním, ak Ron uzná, že sa sám do turnaja neprihlásil, a ospravedlní sa mu za to, že ho nazval klamárom.
„Ja som s tým nezačal,“ tvrdohlavo trval na svojom. „To je jeho problém.“
„Chýba ti!“ rozhorčene namietala Hermiona. „A viem, že ty chýbaš jemu...“
„Mne že chýba?“ pohoršoval sa Harry. „Mne vôbec nechýba...“
Lenže to bola nad slnko jasná lož. Harry mal Hermionu veľmi rád, ale nebola Ron. Keď bola jeho najlepšou priateľkou ona, znamenalo to oveľa menej smiechu a oveľa viac vysedávania v knižnici. Harry doteraz ešte nezvládol privolávacie zaklínadlá, akoby sa v ňom niečo zablokovalo, bránilo mu v tom, a Hermiona naliehala, že mu pomôže, ak sa naučí teóriu. A preto sa cez obedňajšie prestávky stále hrabali v knihách.
Aj Viktor Krum trávil v knižnici dlhé hodiny a Harry bol zvedavý prečo. Študuje, alebo hľadá niečo, čo by mu pomohlo zvládnuť prvú úlohu? Hermiona sa často ponosovala, že je v knižnici – niežeby im niekedy prekážal, ale hnevala sa na skupinky chichotajúcich sa dievčat, ktoré ho sem chodievali špehovať spoza políc, a ju to rušilo.
„Veď nie je ani pekný!“ hundrala nahnevane, gániac na Krumov ostrý profil. „Páči sa im len zato, že je slávny. Keby neovládal tú Wonkyho fintu, ani by si ho nevšimli.“
„Vronského fintu,“ opravil ju Harry, škrípajúc zubami. Okrem toho, že neznášal komolenie metlobalovej terminológie, podráždilo ho to aj preto, lebo si v tej chvíli predstavil, ako by sa asi tváril Ron, keby počul, ako Hermiona rozpráva o Wonkyho finte.
Zvláštne, ale keď sa človek niečoho hrozí a dal by neviem čo za to, aby spomalil čas, ten práve vtedy letí. Dni, ktoré zostávali do prvej úlohy, sa míňali takým tempom, ako keby niekto nastavil hodiny na dvojnásobnú rýchlosť. Všade, kam sa Harry pohol, pociťoval takmer neovládateľný panický strach, všadeprítomný rovnako ako uštipačné poznámky o článku v Dennom Prorokovi.
V sobotu pred prvou úlohou mohli všetci študenti od tretieho ročníka vyššie navštíviť Rokville. Hermiona navrhla Harrymu, že by mu prospelo, keby na chvíľu vypadol z hradu, a toho veru nebolo treba dlho presviedčať.
„A čo Ron? Nechceš ísť s ním?“ spýtal sa Hermiony.
„Oh... no...“ Hermiona trochu zružovela. „Myslela som, že sa s ním stretneme U troch metiel...“
„Nie,“ odmietol Harry na rovinu.
„Och, Harry, je to hlúpe...“
„Pôjdem, ale nemienim sa stretnúť s Ronom, a vezmem si neviditeľný plášť.“
„Tak teda dobre...“ odsekla Hermiona, „ale nerada sa s tebou rozprávam, keď máš na sebe ten plášť. Nikdy neviem, či pozerám na teba, alebo nie.“
Harry si teda v spálni prehodil neviditeľný plášť, zišiel dolu a s Hermionou sa pobrali do Rokvillu.
Harry sa pod plášťom cítil nádherne slobodný. V dedine sledoval ostatných študentov, a hoci väčšine z nich sa na hrudi skvel odznak s nápisom PODPORUJTE CEDRICA DIGGORYHO!, aspoň ho nikto nečastoval nepríjemnými poznámkami a nikto necitoval ten hlúpy článok. „Teraz všetci zízajú na mňa,“ mrzuto hundrala Hermiona, keď neskôr vyšli z Medových labiek a napchávali sa veľkými čokoládami plnenými smotanou. „Myslia si, že sa rozprávam sama so sebou.“
„Tak teda menej pohybuj perami.“
„Nemohol by si si radšej dať na chvíľu dole ten plášť? Nikto ťa tu nebude otravovať.“
„Nie? Pozri sa za seba.“
Z Troch metiel práve vyšla Rita Skeeterová s fotografom. Potichu sa rozprávali a Hermionu si ani nevšimli. Harry sa pritisol k múru Medových labiek, aby doňho Rita Skeeterová nevrazila krokodílou kabelkou. Keď boli preč, Harry povedaclass="underline" „Býva v dedine. Stavím sa, že príde sledovať prvú úlohu.“
Len čo to dopovedal, do žalúdka akoby mu niekto vlial horúce olovo. Hermione dosiaľ nič nehovoril – neveľmi sa rozprávali o tom, čo ho asi čaká pri prvej úlohe. Harry mal pocit, že Hermiona na to nechce ani pomyslieť.
„Už je preč,“ zašepkala Hermiona a hľadela rovno cez Harryho na opačný koniec ulice. „Nedáme si U troch metiel ďatelinové pivo? Je trochu chladno. Nemusíš sa rozprávať s Ronom!“ dodala podráždene, keď si správne vysvetlila Harryho mlčanie.
U troch metiel bolo plno, voľné chvíle si tam užívali najmä rokfortskí študenti, ale bolo tam aj plno čarovných bytostí, ktoré Harry zriedka videl inde. Predpokladal, že vzhľadom na to, že Rokville je jediná výlučne čarodejnícka dedina v celej Británii, je to raj pre také kreatúry, ako sú ježibaby, ktoré sa nevedia tak šikovne maskovať ako čarodejníci.
Bolo veľmi ťažké pohybovať sa v dave v neviditeľnom plášti, lebo ak ste náhodou niekomu stupili na nohu, nasledovali nepríjemné otázky. Harry sa pomaly posúval k voľnému stolu v kúte, kým Hermiona šla kúpiť pivo. Pri jednom stole zbadal Rona. Sedel s Fredom, Georgeom a Lee Jordanom. Ovládol nutkanie uštedriť mu poriadny štuchanec do chrbta a napokon došiel k prázdnemu stolu a sadol si.
O chvíľu sa k nemu pripojila Hermiona a strčila mu pohár s pivom pod plášť.
„Vyzerám ako idiot, keď tu sedím tak sama,“ zamumlala. „Ešteže som si doniesla so sebou robotu.“
A vytiahla zápisník so záznamami o členstve v SOPLOŠi. Na prvých miestach veľmi krátkeho zoznamu Harry uvidel svoje a Ronovo meno. Zdalo sa mu, že to už bolo veľmi dávno, keď spolu písali predpovede a vtedy sa zjavila Hermiona a vymenovala ich za tajomníka a pokladníka.