„Vieš, možno by stálo za pokus zapojiť do SOPLOŠu aj nejakých dedinčanov,“ uvažovala Hermiona nahlas a obzerala sa po hostinci.
„Áno, jasne,“ odvetil Harry. Pod plášťom sa napil ďatelinového piva. „Hermiona, kedy prestaneš s tým soplošstvom?“
„Keď budú mať domáci škriatkovia slušné mzdy a pracovné podmienky!“ odsekla šeptom. „Začínam mať pocit, že je čas na dôraznejšie akcie. Zaujímalo by ma, ako sa dá dostať do školských kuchýň.“
„Netuším. Spýtaj sa Freda a Georgea.“ Hermiona sa zamyslela a zmĺkla. Harry pil ďatelinové pivo a pozoroval návštevníkov hostinca. Všetci sa tvárili uvoľnene a spokojne. Ernie Macmillan a Hannah Abbotová si pri susednom stole vymieňali kartičky z čokoládových žabiek a obaja mali na plášťoch odznak s nápisom PODPORUJTE CEDRICA DIGGORYHO! Pri dverách zazrel Čcho so skupinkou priateľov z Bystrohlavu. Ona nemala Cedricov odznak... To Harryho trochu potešilo.
Čo by len bol dal, keby mohol byť jedným z týchto deciek, sedel by tu s nimi, smial sa a rozprával, okrem domácich úloh by si nemusel robiť starosti pre nič. Predstavoval si, ako by mu bolo teraz fajn, keby nebolo jeho meno vyšlo z Ohnivej čaše. Nemal by neviditeľný plášť, to po prvé. Ron by sedel vedľa neho. Všetci traja by asi veselo špekulovali nad tým, aká smrteľne nebezpečná úloha čaká reprezentantov v utorok. Bol by sa naozaj tešil na to, ako ich bude sledovať pri prvej úlohe... spolu s ostatnými by povzbudzoval Cedrica z bezpečia sedadla na tribúne...
Bol zvedavý, ako sa cítia ostatní reprezentanti. Cedric bol v poslednom čase vždy obklopený obdivovateľmi a hoci na pohľad nervózny, bolo z neho cítiť radosť. Občas Harry na chodbách zazrel Fleur Delacourovú. Tvárila sa ako vždy, povýšenecky a pokojne. A Krum iba sedel v knižnici a hrabal sa v knihách.
Harry myslel na Siriusa a ťažoba v hrudi akoby sa mu trochu uvoľnila. Ani nie o dvanásť hodín sa s ním porozpráva, lebo práve na dnes majú dohodnuté stretnutie v klubovni pri ohnisku – pravda, ak to dobre dopadne, čo sa v poslednom čase nedalo povedať o ničom...
„Pozri, Hagrid!“ upozornila ho Hermiona.
Z davu sa vynorila Hagridova strapatá hlava – chvalabohu, prestal si česať tie hrče. Harry sa čudoval, že ho pri jeho výške nezbadal hneď, ale keď opatrne vstal, videl, že Hagrid sa skláňa k profesorovi Moodymu. Mal pred sebou zvyčajný obrovský korbeľ, ale Moody pil zo svojej príručnej fľašky. Madam Rosmerta, pekná majiteľka hostinca, sa tomu veľmi nepotešila. Úkosom zazerala na Moodyho, keď zo stola zbierala poháre. Možno to považovala za urážku svojej varenej medoviny, ale Harry vedel svoje. Moody im na poslednej hodine obrany proti čiernej mágii prezradil, že si vždy pripravuje jedlo a pitie radšej sám, lebo čierni mágovia by ľahko mohli otráviť šálku či pohár, ktorý nie je pod jeho dohľadom.
Harry videl, že Hagrid a Moody vstávajú a chystajú sa odísť. Zakýval, ale potom si spomenul, že Hagrid ho nevidia. Moody však zastal a uprel čarovné oko do kúta, kde sedel Harry. Potľapkal Hagrida po krížoch, lebo na plece mu nedočiahol, niečo mu zašepkal a potom obaja zamierili k Harryho a Hermioninmu stolu.
„Všetko v poriadku, Hermiona?“ nahlas sa spýtal Hagrid.
„Jasne,“ odvetila Hermiona s úsmevom.
Moody krivkal okolo stola a sklonil sa. Harry si myslel, že číta notes SOPLOŠu, ale zamumlaclass="underline" „Dobrý plášť, Potter.“
Harry ohromene naňho hľadel. Z takej blízkosti bolo dobre vidieť, aký veľký kus nosa Moodymu chýba. Moody sa uškrnul.
„Vaše oko... teda, vy vidíte...“
„Áno, oko vidí aj cez neviditeľný plášť,“ potichu odvetil Moody. „A poviem ti, že niekedy je to užitočné.“
Aj Hagrid sa na Harryho usmieval. Harry vedel, že Hagrid ho nevidí, ale Moody mu očividne povedal, že je tam. Hagrid sa teraz sklonil pod zámienkou, že číta notes, a šeptom, tak aby to počul iba Harry, povedaclass="underline" „Harry, dneska o polnoci dojdi ku mne do chalupy. V tomto plášti.“
Keď sa Hagrid vystrel, nahlas sa prihovoril Hermione: „Som rád, že sme sa stretli, Hermiona,“ žmurkol a odišiel. Moody sa pobral za ním.
„Prečo sa Hagrid so mnou chce stretnúť o polnoci?“ čudoval sa Harry.
„On sa chce s tebou stretnúť?“ vyľakane sa spýtala Hermiona. „Ktovie, čo má za lubom. Neviem, či by si mal ísť, Harry...“ Nervózne sa obzrela a zašepkala: „Mohol by si zmeškať Siriusa.“
Bola to pravda. Ak o polnoci pôjde k Hagridovi, bude mať čo robiť, aby stihol stretnutie so Siriusom. Hermiona navrhovala, nech k Hagridovi pošle Hedvigu s odkazom, že nemôže prísť – pravda, ak bude Hedviga ochotná jeho správu doručiť. Harry si však pomyslel, že bude lepšie, ak to s ním rýchlo vybaví. Bol veľmi zvedavý, čo môže chcieť. Hagrid od neho nikdy nežiadal, aby ho navštívil tak neskoro v noci.
Večer o pol dvanástej si Harry, ktorý si naoko ľahol zavčasu, prehodil neviditeľný plášť a odkradol sa dolu do klubovne. Ešte stále tam sedelo zopár ľudí. Bratom Creeveyovcom sa podarilo zohnať kopu odznakov s nápisom PODPORUJTE CEDR1CA DIGGORYHO! a pokúšali sa začarovať ich, aby sa nápis zmenil na PODPORUJTE HARRYHO POTTERA! Zatiaľ sa im však podarilo iba to, že na odznakoch natrvalo svietilo POTTER SMRDÍ! Harry sa popri nich odkradol k vchodovému portrétu, chvíľu čakal a hľadel na hodinky. Potom, tak ako to mali naplánované, Hermiona zvonka otvorila Tučnú paniu. Prekĺzol okolo nej, zašepkal „ďakujem!“ a vykročil po chodbe.
Okolo hradu bolo veľmi tma. Harry kráčal po trávniku k Hagridovej vysvietenej chalupe. Svietilo sa aj v obrovskom koči Beauxbatonsčanov. Keď Harry klopal na Hagridove dvere, počul z neho hlas madam Maxime.
„Si to ty, Harry?“ šepkal Hagrid, keď otvoril dvere a obzeral sa.
„Áno,“ potvrdil Harry, vkĺzol do chalupy a stiahol si plášť z hlavy. „Čo sa deje?“
„Musím ti čosik ukázať,“ vravel Hagrid.
Na Hagridovi bolo vidieť, že je nesmierne rozrušený. V gombíkovej dierke mal kvet, čosi podobné ananásovej vňati. Na vlasy už zrejme nepoužíval mazadlo na kolesá, ale v každom prípade sa pokúšal učesať – Harry zbadal v jeho vlasoch niekoľko vylomených zubov z hrebeňa.
„Čo mi chceš ukázať?“ ostražito sa spýtal Harry a rozmýšľal, či škroty nenakládli vajcia, alebo či sa Hagridovi náhodou nepodarilo kúpiť od nejakého cudzinca v krčme ďalšieho trojhlavého psa.
„Poď so mnou, buď ticho a zostaň pod plášťom,“ prikázal mu Hagrid. „Tesáka neberieme, nepáčilo by sa mu to.“
„Počuj, Hagrid, nemôžem zostať dlho... Do jednej sa musím vrátiť do hradu.“
No Hagrid ho nepočúval, otvoril dvere a vyšiel do tmy Harry sa ponáhľal za ním a veľmi ho prekvapilo, keď videl, že Hagrid ho vedie k beauxbatonskému koču.
„Hagrid, čo...?“
„Psst!“ zahriakol ho Hagrid a tri razy zaklopal na dvere s prekríženými zlatými prútikmi.
Otvorila madam Maxime. Na mohutných pleciach mala prehodený hodvábny šál. Keď uvidela Hagrida, usmiala sa.
„Á, Agrhid... už je čas?“
„Bonsvár,“ pozdravil Hagrid so širokým úsmevom a podal jej ruku, aby jej pomohol zísť po zlatých schodíkoch.
Madam Maxime za sebou zavrela dvere, Hagrid jej ponúkol rameno a pobrali sa popri ohrade s obrovskými okrídlenými koňmi. Ohromený Harry musel za nimi bežať, aby im stačil. Hagrid mu chcel ukázať madam Maxime? Veď tú môže vidieť, kedy chce... ju človek neprehliadne...
No zdalo sa, že madam Maxime je v rovnakej situácii ako Harry, lebo po chvíli sa koketne spýtala: „Kam ma to vediete, Agrhid?“
„Bude sa vám to lúbiť,“ chrapľavým hlasom ju ubezpečoval, „stojí to za pohľad, uvidíte. Ale nikomu nezraďte, že som vám to ukázal, dobre? Nemali by ste o tom vedieť.“