Cedric sa postavil s plným náručím bŕk, pergamenov a kníh zababraných od atramentu, a na pleci mu visela roztrhnutá taška. Hľadel na Harryho a v očiach mal zmätený, skoro podozrievavý pohľad.
„Prečo mi to hovoríš?“ spýtal sa.
Harry neveriacky naňho pozrel. Bol si istý, že Cedric by sa tak nespytoval, keby draky videl. Harry by nedopustil, aby sa hoci aj najhorší nepriateľ ocitol zoči-voči tým obludám nepripravený – no, možno keby to bol Malfoy alebo Snape...
„Ja len... je to fér, nie?“ povedal Cedricovi. „Teraz to vieme všetci... sme na tom rovnako, nie?“
Cedric stále naňho hľadel trochu podozrievavo, keď Harry za sebou počul známe klopkanie. Otočil sa a videl, že z neďalekej triedy vychádza Divooký Moody.
„Poď so mnou, Potter,“ zavrčal, „a ty, Diggory, odchod!“
Harry s obavami hľadel na Moodyho. Počul ich?
„Ehm... pán profesor, mal by som byť na herbológii...“
„Na tom nezáleží. Poď, prosím, do mojej pracovne.“
Harry šiel za ním a rozmýšľal, čo s ním teraz bude. Čo ak sa bude Moody vypytovať, ako sa dozvedel o drakoch? Pôjde Moody za Dumbledorom a prezradí Hagrida, alebo ho jednoducho premení na fretku? Možno by ako fretka ľahšie prešiel popri drakoch, otupene uvažoval Harry. Drak by ho z tej výšky možno ani nevidel...
Šiel za Moodym do jeho pracovne. Profesor zavrel dvere, otočil sa k Harrymu a uprel naňho zdravé i čarovné oko.
„To, čo si práve urobil, Potter, je veľmi charakterné,“ povedal potichu.
Harry nevedel, čo na to povedať. Takúto reakciu vôbec nečakal.
„Sadni si,“ prikázal Moody. Harry si sadol a poobzeral sa.
Bol v tejto pracovni za predchádzajúcich dvoch učiteľov obrany proti čiernej mágii. V časoch profesora Lockharta viseli na stenách usmiate žmurkajúce profesorove portréty. Keď tu sídlil Lupin, človek tu najskôr mohol natrafiť na nejaký zaujímavý druh zlých čarodejných bytostí, pomôcky na štúdium. Teraz však bola táto miestnosť plná všelijakých mimoriadne čudných predmetov, ktoré, ako usúdil Harry, Moody používal v časoch svojho aurorstva.
Na jeho stole stála akási veľká, puknutá sklená vrtielka. Harry okamžite spoznal, že je to špiónoskop, lebo aj on jeden mal, hoci oveľa menší, než bol Moodyho. V kúte na malom stolíku zasa videl predmet, ktorý vyzeral ako mimoriadne pokrútená zlatá televízna anténa. Potichu bzučala. Oproti Harrymu viselo zrkadlo, ibaže sa v ňom neodrážala miestnosť. Vnútri sa pohybovali tmavé postavy, ale ani jednu nebolo vidieť jasne.
„Páčia sa ti moje detektory čiernej mágie?“ spýtal sa Moody, ktorý Harryho pozorne sledoval.
„Čo je to?“ ukazoval Harry na pokrútenú zlatú anténu.
„Snímač tajomstiev. Vibruje, keď odhalí nejaké utajenie a lži... tu je však nanič – pôsobí tu priveľa rušivých vplyvov – študenti všade klamú, prečo si neurobili domáce úlohy. Bzučí, odkedy som sem prišiel. Špiónoskop som musel vyradiť z činnosti, lebo neprestajne pískal. Je mimoriadne citlivý, zachytí všetko v okruhu jednej míle. No mohol by, pravdaže, odhaliť nielen detské klamstvá,“ zavrčal Moody.
„A načo je to zrkadlo?“
„Och, to je môj nepriateľohľad. Vidíš, ako sa tam vonku skrývajú? Skutočne by ma však ohrozovali, až keby som videl ich očné bielka. Vtedy otvorím svoju truhlicu.“
Krátko a drsne sa zasmial a ukázal na veľkú truhlicu pod oknom. Bolo na nej sedem kľúčových dierok vedľa seba. Harry bol zvedavý, čo v nej je, ale Moodyho ďalšia otázka ho vrátila zo zamyslenia do skutočnosti.
„Takže si sa dozvedel o drakoch, však?“
Harry váhal. Tohoto sa bál, ale Cedricovi nepovedal, že Hagrid porušil pravidlá, a rozhodne to nepovie ani Moodymu.
„To je v poriadku,“ upokojoval ho Moody, sadol si a zastonal, keď vystrel drevenú nohu pred seba. „Podvádzanie je a vždy bolo súčasťou Trojčarodejníckeho turnaja.“
„Ja som nepodvádzal,“ prudko odvetil Harry. „Bolo to... dozvedel som sa to náhodou.“
Moody sa uškrnul. „Ja som ťa neobviňoval, chlapče. Od začiatku som hovoril Dumbledorovi, že môže byť zásadový, ako len chce, ale stavím sa, že Karkarov a madam Maxime nebudú. Určite povedia svojim reprezentantom všetko, čo môžu. Chcú vyhrať. Chcú poraziť Dumbledora. Radi by dokázali, že aj on je len človek.“
Moody sa znovu drsne zasmial a jeho čarovné oko sa krútilo tak rýchlo, až sa Harrymu z toho točila hlava.
„Tak teda... už máš predstavu, ako prejdeš popri drakoch?“ vyzvedal sa Moody.
„Nie,“ odvetil Harry.
„Ja ti to teda nepoviem,“ nevľúdne vyhŕkol Moody. „Ja nikoho neprotežujem. Dám ti len jednu dobrú, všeobecnú radu. V prvom rade – využi svoje silné stránky.“
„Nijaké nemám,“ vyletelo z Harryho prv, ako tomu stihol zabrániť.
„Prepáč,“ zavrčal Moody, „ale ak ti hovorím, že máš, tak máš. A teraz premýšľaj. V čom si najlepší?“
Harry sa usiloval sústrediť. V čom je najlepší? To je predsa ľahké...
„V metlobale,“ povedal skľúčene, „lenže to mi figu pomôže...“
„No vidíš,“ povedal Moody, uprene naňho hľadel a jeho čarovné oko sa skoro nehýbalo. „Ako som počul, vieš veľmi dobre lietať.“
„Áno, ale...“ Harry civel naňho. „Metlu nemôžem mať, iba prútik...“
„Moja druhá všeobecná rada je,“ prerušil ho Moody hlasno, „použi nejaké prosté kúzlo, ktoré ti pomôže získať to, čo potrebuješ.“
Harry nechápavo naňho hľadel. Čo potrebuje?
„No tak, chlapče...“ šepkal Moody. „Daj si to dohromady... nie je to také ťažké...“
A vtedy mu svitlo. Najlepší je v lietaní. Musí draka obísť vo vzduchu. A na to potrebuje svoj Blesk. A aby mal Blesk, treba...
„Hermiona,“ šepkal jej Harry, keď o tri minúty vbehol do skleníka a náhlivo sa ospravedlnil profesorke Sproutovej. „Hermiona, musíš mi pomôcť.“
„A čo myslíš, o čo som sa doteraz pokúšala, Harry?“ zašepkala mu a nervózne vyvaľovala oči ponad chvejúci sa trepotavý krík, ktorý práve prerezávala.
„Hermiona, do zajtra popoludnia sa musím dôkladne naučiť privolávacie zaklínadlo.“
A tak cvičili. Nešli ani na obed, ale utiahli sa do prázdnej triedy, kde sa Harry zo všetkých síl usiloval privolávať k sebe rôzne predmety z opačného konca miestnosti. Stále mu to nešlo. Knihy a brká v polceste padali na zem ako kamene.
„Sústreď sa, Harry, sústreď...“
„A čo myslíš, čo robím?“ nahnevane vrčal Harry. „Ktovie prečo sa mi pred očami stále vybavuje obrovský drak... Dobre, znova...“
Chcel vynechať veštenie, aby mohol cvičiť, ale Hermiona otvorene odmietla uliať sa z aritmancie a bez nej to nemalo zmysel. Preto musel pretrpieť vyše hodiny s profesorkou Trelawneyovou, ktorá práve v ten deň všetkým vysvetľovala vzájomné postavenie Marsu a Saturnu, v tej chvíli údajne ukazujúce, že ľudia narodení v júli sú vo veľkom nebezpečenstve náhlej násilnej smrti.
„To je dobre,“ nahlas to komentoval Harry, ktorý sa už prestával ovládať, „aspoň sa to nebude ťahať. Nechcem dlho trpieť.“
Ron sa chvíľu tváril, akoby sa mal už-už rozosmiať, v každom prípade po prvý raz po dlhom čase pozrel Harrymu do očí, ale Harry sa ešte stále naňho tak hneval, že mu to bolo jedno. Zvyšok hodiny strávil tým, že sa usiloval prútikom pritiahnuť pod stolom drobné predmety. Podarilo sa mu vohnať si muchu rovno do dlane, hoci si nebol celkom istý, či to potvrdzovalo, že zvládol privolávacie zaklínadlo – možno bola tá mucha jednoducho hlúpa.
Po veštení sa donútil zjesť trochu večere a potom sa s Hermionou vrátili do prázdnej triedy, skrytí pod neviditeľným plášťom, aby sa vyhli učiteľom. Cvičili ešte aj po polnoci a boli by zostali aj dlhšie, ale zjavil sa duch Zloduch. Tvrdil, že sa Harry pokúša doňho voľačo hodiť, nuž začal po miestnosti rozhadzovať stoličky. Harry a Hermiona rýchlo zmizli, kým ten hluk neprivolá Filcha, a vrátili sa do chrabromilskej klubovne, ktorá bola teraz našťastie prázdna.