Vrátil sa dnu k Fleur a Krumovi. Vzápätí prepukol rev, čo znamenalo, že Cedric vstúpil do ohrady a ocitol sa zoči-voči skutočnej predlohe svojho modelu...
Sedieť tam a počúvať bolo horšie, ako si Harry vôbec vedel predstaviť. Davy vrieskali... vykrikovali... híkali takmer jednohlasne pri každom Cedricovom pokuse preniknúť k švédskemu tuponosému drakovi. Krum neustále hľadel do zeme. Fleur sa teraz prechádzala po stane namiesto Cedrica. A Bagmanov komentár všetko ešte zhoršoval... Harrymu sa v mysli vynárali hrozné predstavy pri vetách: „Úúch, to bolo tesné! Veľmi tesné...“ „Toto je veru riskantné!“... „Šikovný ťah – len škoda, že nevyšiel!“
A potom, asi po pätnástich minútach, Harry počul ohlušujúci rev, ktorý mohol znamenať iba jedno – Cedric sa dostal k drakovi a získal zlaté vajce.
„Skutočne veľmi dobre!“ kričal Bagman. „A teraz hodnotenie poroty!“
Známky však neoznamoval nahlas, Harry teda predpokladal, že porotcovia ich držia v rukách a ukazujú divákom.
„Jeden skončil, traja zostávajú!“ kričal Bagman, keď sa znovu ozvala píšťalka. „Slečna Delacourová, prosím!“
Fleur sa triasla od hlavy po päty a Harryho postoj k nej sa trochu zlepšil. Vychádzala zo stanu s hlavou vztýčenou a s prútikom v ruke. Zostali s Krumom sami, sedeli oproti sebe, každý v jednom kúte stanu, ale vyhýbali sa vzájomnému pohľadu.
A všetko sa opakovalo... „Och, veru si nie som istý, či to bolo múdre!“ počuli, ako škodoradostne volá Bagman. „Och... skoro! Teraz opatrne... prepána, už som si myslel, že ho má!“
O desať minút Harry znovu počul búrlivý potlesk divákov. Aj Fleur musela byť úspešná. Chvíľu bolo ticho, kým porotcovia ukazovali Fleurino hodnotenie... ďalší potlesk... a potom po tretí raz hvizd píšťalky.
„Na rade je pán Krum!“ volal Bagman a Krum zhrbený vyšiel von. Harry zostal celkom sám.
Väčšmi než zvyčajne si uvedomoval svoje telo, cítil, ako rýchlo mu pumpuje srdce a prsty mu brnejú od strachu... a predsa mal zároveň pocit, akoby bol niekde mimo svojho tela, vnímal stan, počul davy akoby z diaľky...
„Veľmi odvážne!“ jačal Bagman a Harry počul, ako čínsky ohnivák hrozitánsky škrekľavé zreval a diváci zatajili dych. „Ten ale má odvahu – a – áno, má vajce!“
Chladným vzduchom otriasol potlesk, akoby zarinčalo obrovské sklo. Krum skončil, každú chvíľu príde na rad on.
Harry vstal a len matne si uvedomoval, že nohy má ako z gumy. Čakal. A vtom počul píšťalku. Vyšiel zo stanu a zachvátila ho panika. Prešiel okolo stromov a cez otvor v ohrade.
Všetko videl ako vo veľmi jasnofarebnom sne. Z tribún naňho hľadeli stovky a stovky tvárí, akoby ich tam niekto pričaroval odvtedy, čo na tomto mieste stál naposledy. A v ohrade bola samička chvostorožca – hrozitánsky, šupinatý čierny jašter, plieskajúci ostnatým chvostom, po ktorom v tvrdej zemi zostávali metrové výmole – čupela na hŕbe vajec s krídlami napoly zloženými a upierala na Harryho svoje zlostné žlté oči. Dav bol veľmi hlučný, ale Harry nevedel, ani mu na tom nezáležalo, či to bol povzbudzujúci rev alebo nie. Bolo načase urobiť to, čo urobiť musel... sústrediť sa. Úplne a vrcholne sa sústrediť na vec, ktorá je jeho jedinou šancou...
Zdvihol prútik.
„Accio Blesk!“ vykríkol.
Harry čakal, dúfajúc každou čiastočkou svojho tela... Keby to nefungovalo, keby Blesk neprišiel... Mal pocit, že na všetko okolo seba hľadí ako cez nejaký trblietavý priesvitný závoj, ako cez hmlovinu, v ktorej ohrada a stovky tvárí okolo neho akosi čudne plávali...
A vtedy to začul, vo vzduchu za ním čosi letelo, otočil sa a videl, že sa k nemu popri lese rúti Blesk, zniesol sa do ohrady, zastal vo vzduchu vedľa neho a čakal, kým naň Harry vysadne. Dav zahučal ešte väčšmi... Bagman niečo kričal... ale Harryho uši akosi nefungovali... počúvať nebolo dôležité...
Prehodil nohu cez metlu a odrazil sa od zeme. Vzápätí sa stal zázrak...
Keď vyletel hore a vietor mu rozvial vlasy a tváre divákov sa zmenili iba na ružové bodky pod ním a chvostorožec sa scvrkol na veľkosť psa, Harry si uvedomil, že nielenže sa odlepil od zeme, ale nechal na nej aj svoj strach... Bol zase tam, kam patrí...
Je to len ďalší metlobalový zápas a chvostorožec iba ďalší nepríjemný súper...
Pozrel dolu na kôpku vajec a zbadal zlaté, ktoré sa vynímalo popri sivých, v bezpečí medzi dračími prednými nohami. „Dobre,“ povedal si Harry, „pokúsim sa odvrátiť jej pozornosť... ideme na to...“
A šípkou zamieril dolu. Hlava chvostorožca ho sledovala. Harry vedel, čo dračica urobí, a práve včas zmenil smer – na mieste, kde sa mal nachádzať, keby nebol odbočil, práve vyšľahol plameň... ale Harry si to nevšímal... nebolo to nič iné iba otravná dorážačka...
„Pri všetkých škótskych bohoch, ten ale vie lietať!“ kričal Bagman, keď diváci vrieskali a híkali. „Sledujete to, pán Krum?“
Harry krúžil nad drakom čoraz vyššie, chvostorožec ho stále sledoval a krútil hlavou na dlhom krku – ak v tom bude pokračovať, o chvíľu sa mu začne pekne točiť. Radšej to nenaťahovať, lebo zase vychrlí oheň...
Harry vystrelil hore, práve keď dračica otvorila papuľu, ale tentoraz nemal také šťastie – vyhol sa síce plameňom, ale zrazil sa so švihajúcim chvostom, keď zahol doľava a jeden z dlhých ostňov ho škrabol na pleci a roztrhol mu habit...
Cítil, ako ho to štípe, počul vreskot a stonanie davu, ale zdalo sa, že rana nie je hlboká. Teraz lietal chvostorožcovi okolo chrbta a zišla mu na um jedna možnosť... Zdalo sa, že dračica nemá v úmysle vstať, priveľmi si chránila vajcia. Hoci sa krútila a vrtela, rozťahovala a sťahovala krídla a nespúšťala z Harryho tie desivé žlté oči, bála sa od nich pohnúť... lenže on ju musí prinútiť, aby to urobila, inak sa k nim vôbec nedostane. Musel však postupovať opatrne...
Začal lietať sem a tam, ale v patričnej vzdialenosti, aby ho neoškvŕkla svojím plamenným dychom, no zároveň tak, aby ho považovala za možné ohrozenie a nespúšťala z neho oči. Dračica nakláňala hlavu na jednu na druhú stranu, sledovala ho zvislými zrenicami a čerila zubiská...
Harry vyletel vyššie. Chvostorožec zdvihol hlavu, natiahol krk, ako len mohol, a stále sa kolísal ako had pred zaklínačom...
Harry vyletel ešte o kúsok vyššie a dračica rozhorčene zrevala. Bol pre ňu ako mucha, ktorú chcela pričapiť, opäť plieskala chvostom, lenže Harry bol privysoko, aby ho zasiahla... Vystrelila do vzduchu ohnivý gejzír, ale Harry sa mu vyhol... Čeľuste mala dokorán otvorené...
„No poď,“ šepkal Harry a otravne nad ňou nadletoval, „poď, poď, chyť si ma... no tak vstaň...“
A vtedy sa dračica postavila na zadné, konečne rozprestrela velikánske čierne kožené krídla, široké, ako keby bola malé lietadlo, a Harry sa strmhlav vrhol dolu. Kým sa dračica spamätala a uvedomila si, čo urobil a kam zmizol, tak rýchlo, ako len vládal, letel k vajciam, ktoré teraz nechránili jej pazúriskami vyzbrojené predné laby – na chvíľu pustil Blesk a uchmatol zlaté vajce...
Potom obrovskou rýchlosťou trielil preč a nadletel nad tribúnami s ťažkým vajcom bezpečne zastrčeným pod nezranenou rukou a mal pocit, akoby niekto znova zapol zvuk – po prvý raz si poriadne uvedomoval hučiace davy, divákov, ktorí vrieskali a tlieskali tak ako írski fanúšikovia na Svetovom pohári...
„Pozrime sa na to!“ kričal Bagman. „Videli ste to?! Náš najmladší šampión získal vajce najrýchlejšie! Toto veru zväčší vyhliadky pána Pottera na úspech!“
Harry videl, že strážcovia drakov bežia k dračici a ku vchodu do ohrady sa ponáhľa profesorka McGonagallová, profesor Moody a Hagrid a všetci mu kývajú, aby zletel k nim, ich úsmevy videl aj z diaľky. Znova preletel ponad tribúny, hluk mu išiel roztrhať bubienky, hladko pristál a na duši cítil ľahkosť, ako už dávno nie... Zdolal prvú úlohu, prežil to...